Nech sa na nás pod Zoborom nehnevajú, ale nemožno sa zbaviť dojmu, že finále nebolo úplne finálové. Že to najlepšie sme videli v sérii Slovana s Košicami. Proti Nitre akoby to mali belasí celý čas pod kontrolou. Napriek tomu, všetka česť zdolaným, bodaj by aj inde na Slovensku robili hokej s takým nadšením a vášňou, ako v Nitre.
Slovan pred dvoma rokmi zmenil majiteľa. Po časoch pochýb, strádania a zmätkov, ktoré klubu nerobili dobré meno, vstúpila do klubu istota. Garancia – na slovenské pomery – neporovnateľného finančného zázemia. S víziou titulu. Najlepšie pri príležitosti storočnice, čo sa napokon podarilo.

Niekto môže povedať, že peňažná nadvláda je určujúca, že v prípade Slovana stačilo nič nepokaziť a úspech by sa aj tak dostavil. Pravda, lenže v hokeji toto „minimum“ vôbec nie je jednoduché. Aj bratislavský tím si prešiel rôznymi obdobiami, vymenil trénera, v semifinále s Košicami mal namále.
Slovan má na rozdiel od súperov široký káder. Priviedol kvalitných cudzincov. K Harrisovi, Rapuzzimu a Yoganovi sa neskôr pridal Marcel Haščák, dlhodobo najväčšia osobnosť slovenskej extraligy. Až päť hokejistov malo v priemere viac ako bod na zápas.

Keď mu pred tretím finále zo zostavy vypadli štyri výrazné opory, poradil si. Dokonca s hráčmi z lavičky odohral najlepší duel. Akoby ich ťahal z klobúka. Odborníci už pred play off tvrdili, že to môže byť rozhodujúci faktor na ceste za titulom. Ukázalo sa, že bol.
Slovan totiž jubiloval s najširším i najkvalitnejším mužstvom v súťaži. Bol najlepší. V základnej časti aj v play off.
Hokej si tento rok vybral spravodlivo.