Existuje slovo, ktoré by presne opísalo triumf Petry Vlhovej? V slovníkoch nájdete desiatky prídavných mien, s ktorými nebudete ďaleko od pravdy.
Zisk veľkého glóbusu bol nepredstaviteľný a zároveň je najväčším individuálnym úspechom slovenského športovca. Hneď z niekoľkých dôvodov.
Vlhová sa vymotala zo smetiska, ktoré pripomína slovenské lyžovanie. Už viac ako dekádu v ňom ruka ruku myje. Koryto je len pre vyvolených. Drobné, čo z neho vypadnú, rozdajú reprezentantom a talentom. A štát sa iba prizerá. Česť výnimkám.
Je neuveriteľné, že z tohto neporiadku vzišla víťazka Svetového pohára. Veronika Velez-Zuzulová priniesla nádej a ukázala prvé schody k trónu. Vlhová objavovala tie zvyšné až na úplný vrchol.
Ešte pred pár rokmi predvádzal Magoniho drahokam veľmi málo ideálnych jázd. Vlhová sa s nimi dlho vnútorne pasovala, kropila ich slzami. Postupne však hlavu vytrénovala natoľko, že ju chyby nerozhodili ani v historickej sezóne.
Ročník bol ohromne vyrovnaný. Všetky glóbusy majú rozdielnu víťazku. To sa naposledy medzi ženami stalo pred dvadsiatimi rokmi. Vlhovej k tomu najväčšiemu pomohol veľký risk. Chyba na dlhých lyžiach sa končí veľmi často odvozom do nemocnice. Spomeňte si na Val d’Isere či Val di Fassa…
Veľký glóbus si lyžiarky cenia viac ako olympijskú medailu. Nie div. Šesť mesiacov trvajúca sezóna vás vyžmýka do poslednej kvapky. Fyzicky i psychicky. Vlhová bola podstatnú časť z nej na prvej priečke celkového poradia. Kým súperkám dochádzala para, liptovská lokomotíva fučala ďalej. Unavená i dobitá.
Bez urážky – je to viac ako hociktorý z doterajších slovenských triumfov. Niečo nepredstaviteľné. Teda, až do soboty…