Keď som v piatok podvečer presvedčivo písal tieto slová jednému z kolegov, ani som len netušil, ako veľmi sa v tej chvíli mýlim. Uvidíme, odpísal – nenápadne krotiac môj pesimizmus.
A veru – videli sme…
Petra Vlhová dala v Jasnej príučku celému lyžiarskemu svetu. A tiež mne. Človeku, ktorý ešte aj v nedeľu ráno – napriek jej úspechu v sobotňajšom slalome – vstal s pocitom, že v obráku to žiadna sláva nebude.
Lenže – bola. A aká! Liptáčke sa podarila skutočne veľká vec.
Zhrňme si to: preteky na Chopku boli pre Vlhovú výnimočnejšie ako nedávne majstrovstvá sveta. Bez zveličenia. Bola to jej malá olympiáda. Vrchol, ktorý sa v jej kariére už nemusí zopakovať.
Napokon, nik nevie, kedy zavíta Svetový pohár na Slovensko opäť. Či sa ho na domácom snehu Vlhová ešte dočká.
Aj preto bola Slovenka pod obrovským tlakom. Naskytla sa jej jedinečná šanca. V biatlonovej terminológii – mala dva výstrely, obomi trafila čistý stred.
Nezosypala sa. Tak, ako jej fungovali nohy, skvele šli lyže, zabrala naplno aj hlava. V ten najsprávnejší, no zároveň i najťažší okamih. A to je výnimočné. Najmä vo svete žien.
Napokon, zlyhania športovkýň vinou slabej psychiky nie sú neobvyklé. Spomeňte si na mnohé tenistky či biatlonistky.
Po príklady netreba chodiť ďaleko…
Vlhová však preukázala odolnosť. Vyzretosť. Dostatok mentálnej kvality na to, aby sa mohla uchádzať o post kráľovnej.
Zažiarila doma. Pred zrakmi najbližších. Čo viac si môže priať? Hádam už len bodku, ktorú jej želá celé športové Slovensko.
A menej pesimistov, medzi ktorých som sa zaradil aj ja.
Petra, prepáč!