Karty boli už rozdané a Kozákova pravá ruka nemala nijakú šancu. Ale po vyše dvoch rokoch je všetko inak. Teraz to vyzerá, že nik iný ako Štefan Tarkovič sa na čelo mužstva ani nemohol postaviť. Jasná tutovka.
Má za sebou menej trénerských skúseností a aj úspechov na poste hlavného kouča v porovnaní so svojimi predchodcami a trochu sa vymyká aj všeobecnej predstave o obsadzovaní ostro sledovanej, prestížnej i nevďačnej funkcie. Absolvoval však vyše päťročnú vysokú školu pri ošľahanom kozákovi, akým Kozák nepochybne bol.
S ním sa spája jedna z najúspešnejších ér národného tímu. Mediálne klišé, že teraz môže naň nadviazať, však úplne nesedí. Po prvé preto, že už záver Kozákovho pôsobenia v reprezentácii nevyznieval úplne ideálne a po druhé preto, že to ani nejde.
Ubehli viac ako dva roky a mužstvo sa posunulo niekam inam. Nie je to ani tím z rokov 2014 – 2015, keď pod Kozákom prežíval najlepšie obdobie.
Hapal začal od podlahy s omladzovaním, čo sa ukazovalo ako nutnosť. Keby to robil premyslenejšie a citlivejšie, možno by viedol mužstvo na najbližšom Eure. Tarkovič už nevystačí s novembrovou taktikou, keď vyhlásil mobilizáciu, zachraňoval situáciu a povolával aj hráčov, ktorí už dávno zamávali reprezentácii na rozlúčku.
Čaká ho ďalšie budovanie a tvorenie tímu, musí si lámať hlavu nad tým, ako ho výkonnostne pozdvihnúť, lebo s tým, čo predvádzalo tento rok, nijaký zázrak nemôžeme čakať.
Vedenie zväzu teraz v podstate akceptovalo Kozákov návrh. Je už iba na Tarkovičovi, aby dokázal, že jeho bývalý šéf sa nemýlil.