To, čo predviedol Peter Sagan v utorok na Giro d'Italia, je absolútna cyklistická úprimnosť. Žiadne špekulovanie, žiadna vypočítavosť – iba srdce a nohy. Nič viac.
Úniky 140 kilometrov pred cieľom sú zväčša odsúdené na zánik. Najmä, ak ich súčasťou je hviezda Saganovho formátu. Nikto sa nepozerá rád, ako slávny chce byť na konci dňa ešte slávnejší. Aj v 10. etape sa našli tímy, ktoré to plánovali 30-ročnému Slovákovi prekaziť.
Ale Sagan nielen bojoval, on sa aj bavil. Nečítal zaužívaný etapový scenár, písal ho. A tak to má najradšej. Keď má réžiu pretekov v rukách. Len si spomeňme na jeho najslávnejšie víťazstvá – šampionát v Richmonde 2015, Okolo Flámska 2016 či o dva roky neskôr Paríž – Roubaix.
Všetky majú rukopis maestra… Brilantný výkon podčiarknutý nevšednou šou.
Sagan je samorast. Zázračne vypučal uprostred „cyklistického nič“. Obklopený hŕstkou nadšencov, kde podmienkou úspechu bola vždy pozitívna nálada. Nie stratégia, pretekárska spontánnosť z neho spravila výnimočného.
Priznajme si, aj my sme už mali pochybnosti…
Veď na Tour de France to nebol šampión, na akého sme boli roky zvyknutí. Aj počas prvého týždňa na Gire mu akoby stále niečo chýbalo. Je už starý? A vôbec, chce sa mu ešte?
Odpoveď na všetky otázky, celých pätnásť mesiacov či 461 dní, ktoré čakal na víťazstvo, Sagan zhutnil do jednej etapy.
Mýlili sme sa. Stále to vie. Aj naďalej ho to baví.
Neexistuje žiadny dôvod neveriť mu…