Chorváti sú náladoví páni majstri. Zavše lietajú v oblakoch, svet je pre nich gombička. Dokážu sa trápiť s azerbajdžanským outsiderom, prehrať s Maďarmi, ale potom spustiť taký koncert, že súper sa len v úžase prizerá. Ako v Trnave slovenskí futbalisti.
Po lanskom šampionáte si trochu odfŕkli, niektoré osobnosti im chýbali, čo uspalo Hapalových zverencov, cítili šancu. V Trnave prišlo tvrdé vytriezvenie.
Chorváti majú síce lepší tím i futbalistov ako Slovensko, ale že bude herný rozdiel až taký výrazný, to prekvapilo. Domáci neboli v tomto súboji ani minútku šéfmi na ihrisku.
Nevytiahli ani oduševnenie á la Maďarsko, ktoré južným susedom otvorilo cestu k výhre nad favoritom. Ukázali bezradný výkon. Pravda, od toho k rezignácii nie je ďaleko. Je to najmä otázka výkonnosti.
Keď po štvrťhodine futbalista zistí, že proti súperovi si dnes ani nepípne, rýchlo padá aj sebavedomie a morálka. Už dlho-predlho nehrali Slováci takú podradnú futbalovú úlohu. Možno naposledy s nimi takto pozametali domáce ihrisko Portugalčania s Figom (1998) a Rumuni s Hagim (1999).
Chorvátom tieklo do kopačiek a vytasili najkrajšie a najúčinnejšie futbalové zbrane. Predviedli exhibíciu, jasne prevýšili Slovákov v tvorivosti a individuálnymi schopnosťami.
Boli pohyblivejší, rýchlejší, pri lopte vždy skôr, dostávali súpera často do ťažko riešiteľných situácií. Robili si, skrátka, čo si zmysleli.
Slováci mohli v Trnave dostať možno aj desať gólov. Bola to zlá prehra. Až je po nej smutné i nepríjemné pripomínať, že ešte aj lichotivá.