Nezazlievajme Richardovi Kapušovi hnev, o ktorý sa podelil v otvorenom liste mestskému zastupiteľstvu. Klubový znak, ktorým sa roky hrdil, dnes nie je na slávu, ale skôr na hanbu. Aj preto má šesťnásobný slovenský majster, ktorý hral za bratislavský klub pätnásť sezón, plné právo na frustráciu.
Kope silno. Žiaľ, úplne vedľa.
Slovan Bratislava bol roky značkou, ktorá nemala na Slovensku páru. Ak niekto vynikal, čoskoro hral na bratislavskom zimáku.
A dnes?
„Meno Slovana je také zhumpľované a nedôveryhodné, že ak by som bol teraz mladým hráčom, do tohto klubu v živote nejdem,“ vraví Ľubomír Višňovský. SLOVANISTA. Tiež srdciar.
Kapušovi prekáža, že na štadióne Ondreja Nepelu by mohol od novej sezóny hrať aj iný klub ako Slovan. Na tom istom štadióne, za ktorý belasí mestu roky neplatili. Je to tá istá hala, kde hráči nedostávali výplaty a majiteľ sa pred nimi chrapúnsky zatajoval.
Slovan svoje záväzky dodatočne splnil. Za prenájom novej haly Bratislave zaplatil, s hokejistami sa dohodol na postupnom vyrovnaní.
Pochvala?
A prečo?
Klub si len splnil svoju psiu povinnosť. Stále platí, že medzi slušnými ľuďmi sa neklame a platí NAČAS.
Štadión Ondreja Nepelu nepatrí Slovanu. Je majetkom Bratislavy, ktorý financovali všetci Slováci. Napríklad aj v Košiciach. Preto o tom, kto bude na ňom hrať, nerozhodne Slovan, ale mesto.
Lebo dobrá aréna, je plná aréna. A keď nie plná, tak aspoň čím viac využívaná. Nech sú tie kluby trebárs aj tri.
LEN MY SME TU DOMA, zakončil svoj srd bývalý skvelý útočník.
Doma by však mala byť pohoda. Ktovie, či ju ešte Slovan dokáže vytvoriť.