Steel aréna by bola počas zápasu proti Kanade poloprázdna, góly na oboch stranách by sprevádzalo mlčanie. Tomáš Tatar by v NHL nezarábal viac ako päť miliónov eur za rok a Macejko zabával akurát sám seba. Všetko by bolo nudné a fádne.
Ešteže to tak nie je…
My Slováci vraj na všetko reagujeme príliš citlivo. Ak vyhráme, nechávame sa unášať a chvíľami nepoznáme mieru. V poriadku, to je vlastnosť, ktorá nikomu okrem nás neubližuje. Oveľa horšie je to s prehrami. Dlho nad nimi rozmýšľame, prežívame ich, akoby nič iné nebolo podstatné. Obviňujeme a vyčítame.
Sme akísi nezrelí.
To, čo nasledovalo po zápase proti Kanade, sa nemalo stať. Piskot počas štátnej hymny neospravedlníme. Žiadnou krivdou či prehrou dve sekundy pred koncom.
Ak by sa nebodaj chcel niekto publika v Steel aréne zastávať, rýchlo narazí. Slovenským fanúšikom sa podobné faux-pas nepritrafilo prvýkrát. Pískali počas českej hymny na domácich MS v roku 2011 v Bratislave, v Ostrave 2015 si to odniesli Nóri.
Hokejisti po prehre zvyknú vravieť: stalo sa, ideme ďalej. Klišé, ktoré nikto nemá rád, sa však v tejto chvíli hodí. V jemne upravenej podobe.
Stalo sa. Zamyslime sa. Poučme sa.
A poďme ďalej.
TV Pravda: Ako sa Radoslavovi Heclovi pozdával výkon Slovákov proti Kanade? Mal sa pískať zákrok na Dávida Buca v záverečnej tretine? Čo povedal na nešportové správanie sa fanúšikov v Košiciach? A prečo bude podľa neho kľúčom výhre s Nemeckom trpezlivosť? Pozrite si ďalšie vydanie relácie Príklep z dielne TV Pravda