Slovenskí futbalisti v ňom finišovali priam symbolicky. Celý sa niesol v znamení osláv stého výročia vzniku Československa a práve v najpamätnejšom mesiaci sa lúčili zápasom so svojimi niekdajšími bratmi.
Česi, ktorí ešte niekoľko týždňov pred zápasmi s Kozákovými a Hapalovými zverencami pôsobili ako tím pred bankrotom, čelili po debakli v Rusku zdrvujúcej kritike a menili trénera, sa proti Slovákom tradične pozbierali a začali si budovať na ich konto nové sebavedomie.
Azda prvý raz v štvrťstoročnej histórii boli na tom slovenskí reprezentanti pred federálnymi derby lepšie, stáli na výhodnejšej štartovej čiare, ale tento náskok na ihrisku stratili a tak ako vo väčšine iných prípadov na Česko nestačili. Aj napriek tomu, že v spoločnej histórii zažili viaceré pekné obdobia, keď udávali výkonnostný tón v spoločných tímoch.
Ich súper spustil alarm, ktorý by mal prebudiť tím. Po prvej prehre padol Ján Kozák, po druhej padlo mužstvo o kategóriu nižšie v európskej futbalovej hierarchii. Odskákalo si to okrem iného tvrdším a komplikovanejším žrebom novej kvalifikácie.
Potenciál slovenského mužstva je určite vyšší, ako ukázalo v tomto roku. V nasledujúcom, ktorý už prešľapuje za dverami, si zakopnutia dovoliť nemôže. V bleskovej kvalifikácii musí zmobilizovať sily a ukázať výkony na hranici svojich možností, ako to urobili Česi pred zápasmi s ním. Potrebuje sa na jar chytiť a začať úplne inak ako v novembri končili.
Potom sa môže bilancia ďalšieho roka niesť v optimistickejšej atmosfére ako teraz.