Peter Sagan ovládol šprintérsku súťaž šiestykrát – aj tentoraz suverénne. Vyhrával na rovine, v kopcoch, na prémiách, body zbieral aj tam, kde jeho konkurenti nevládali. Presne tak, ako sa to od neho očakávalo.
Ale tento rok to nebolo iba o triumfoch a bodoch.
V 17. etape počas rýchleho zjazdu spadol – do cieľa prišiel dobitý a doudieraný. V nasledujúcich dňoch sa preňho začali galeje. Už to nebol súboj s tradičnými rivalmi, ale s časovým limitom. S veľkou bolesťou, pochmúrnymi myšlienkami – so sebou samým.
Takéto duely sú najnáročnejšie. Víťazstvá v nich najvzácnejšie. Ale Sagan opäť dokázal, že je veľký šampión.
Z úst našich dedov dnes počúvame o legendárnej ľavačke Jozefa Adamca, šikovnom zápästí Jozefa Golonku či chirurgicky presných cvikoch Ondreja Nepelu. Spomienky, ktoré ich kedysi napĺňali šťastím a hrdosťou, odovzdávajú ďalej – sú príliš silné na to, aby sa len tak niekde stratili. Dnes máme Petra Sagana.
Vďaka nemu zabúdame na starosti bežných dní. Máme pocit, že práve my sme tí vyvolení, ktorí môžeme sledovať jeho kariéru v priamom prenose. Zatínať päste, keď vyhrá, súcitiť, ak sa mu to nepodarí, nebodaj spadne.
Hoci je Sagan ešte len niekde uprostred výnimočnej kariéry, už dnes je žijúcou legendou. Jeho príbeh vojde do histórie.
Aj ten z tohtoročnej Tour de France.