Pôsobila ako asistentka v poľskom tíme Kamila Wisniewskeho, ktorý štartoval na štvorkolke, a neskôr ako manažérka pomáhala slovenskému motocyklovému jazdcovi Štefanovi Svitkovi. Slávne preteky odštartujú dnes prológom v saudskoarabskej Bishe.
Aktuálne pracujete ako kamionistka. Nie je to príliš náročná práca pre mladú ženu?
Nesťažujem sa, hoci to nie je úplne jednoduché. V poslednom období len robím a spím. Nemôžem povedať, že Švajčiari sú obzvlášť veľkí džentlmeni. Žena-nežena, na to neberú ohľad. Vymeň si koleso, všetci si to robia, vravia mi.
Ale ja vážim 55 kilogramov, ako mám prehodiť stokilovú gumu?! Vo Švajčiarsku vám dajú šancu. A je dosť bežné, že ženy robia aj v profesiách, ktoré sú zvyčajne doménou mužov.
Sedia aj za volantom kamiónov?
Nie som nijaká výnimka, dokonca mám pocit, že žien pribúda. Uplatnia sa aj na stavbách. Predtým som robila aj omietky, študovala som reštaurátorstvo, venovala som sa štukovým výzdobám omietok. Chvíľu som pracovala aj v gastre.
Ako ste sa dostali k súčasnej práci?
Posledných desať rokov sa pohybujem v zahraničí, lietam po svete. Spočiatku som plánovala len sezónnu prácu na zopár mesiacov. Spýtala som sa raz nezáväzne, či nepotrebujú šoféra a myslela som si, že keď ma uvidia, pošlú ma preč.
Čítajte viac Terén bol taký, ako som si myslel. Šmýkalo sa, ale išlo sa rýchlo. Svitko je s umiestnením v prológu Dakaru spokojný
Ale hneď ma prijali. Teraz nemám čas ani na motorku, zredukovala som účasť na pretekoch. Aj preto uvažujem, že tu skončím. Chcela som si zarobiť nejaké peniaze. Kúpila som si teraz novú motorku.
To je môj vianočný darček. Na starej KTM-ke som najazdila 115-tisíc kilometrov. Vlani som sa vybrala do Pobaltia a zistila som, že na takú dlhú cestu by sa mi zišiel už pohodlnejší stroj.
Kto u vás prebudil vášeň k motorkám?
Otec. Kedysi mal motorku, previezol ma na nej, veľmi sa mi to páčilo. Začala som jazdiť v šestnástich, spravila som si prvý vodičák. Rodičia spočiatku neboli nadšení.
Vtedy som netušila, že motorka sa pre mňa stane drogou. Nie je to pre každého. Ja často vyrazím aj na dlhšie výlety sama. Tak som prešla Lotyšsko, Estónsko, Litvu, alebo predtým Rumunsko či Nórsko.
Nemáte obavy?
Často si hovorím, že je lepšie ísť sám, ako sa ocitnúť v zlej spoločnosti. Na cestách stretávam a spoznávam ľudí, dávam sa s nimi do reči. Jazdiť vo väčšej skupine môže byť niekedy aj trápením.
Keď sa niečo na motorke pokazí, viete si poradiť?
Niečo zvládnem sama a ak je porucha vážnejšia, tak sa obrátim na servis. Teší ma, že doteraz ma motorka málokedy zradila. A zistila som, že často mi pomôže skôr niekto vo svete ako doma. Netreba sa vopred báť, že sa niečo pokazí, lebo potom sa nikam nevyberiete.
Uplynulo už osem rokov, čo ste sa prvý raz zúčastnili na Dakare…
Od roku 2014 som chodila na preteky, ktoré patria do seriálu majstrovstiev sveta v rely. Dakar je z nich hneď prvý, najťažší a najdlhší. Bola som na pretekoch v Abú Dabí, Albánsku, Egypte, Grécku, na Sardínii… Spočiatku som bola trochu stratená, chvíľu mi trvalo, kým som sa zorientovala.
Na Sardínii sa mi pokazila motorka a pomohol mi poľský tím Kamila Wisniewskeho, tak sme sa zoznámili. Videli, že ovládam jazyky, že sa už viem v tomto prostredí pohybovať, že som poznala množstvo ľudí. Spýtali sa ma, či by som nechcela ísť s nimi na Dakar. To ma potešilo, ale neverila som, že to vyjde.
Ale mysleli to vážne…
Prekvapilo ma to, ale keď sa blížil Dakar 2017, tak sa naozaj ozvali. Zažila som dvoje pretekov ešte v Južnej Amerike. V roku 2017 trasa viedla územím Argentíny, Bolívie a Paraguaja a v roku 2019 bolo dejiskom podujatia len Peru.
Aká bola vaša funkcia?
Bola som manažérka tímu a presúvala sa v asistenčnom aute. Zabezpečovala som všetky administratívne veci, s tým súvisela účasť na pravidelných brífingoch, tlmočenie a podobne. Na Dakare najmä v úvode beháte stále s nejakými papiermi a zbierate pečiatky.
Niekde vybavujete poistenie, inde lekárske prehliadky, kontroluje sa výstroj, chrániče, helmy, čižmy, nasledujú technické previerky a podobne. Ako manažérka som pôsobila aj vo Svitkovom tíme v roku 2021.
Ženy si potrpia aj na trochu pohodlia. Ako to je na Dakare? Vyspali ste sa počas pretekov?
Na normálny spánok môžete zabudnúť. V mojom prvom ročníku sme v priebehu dvoch týždňov absolvovali asi deväťtisíc kilometrov a nespala som dovedna ani tridsať hodín. Keď to zhrniem, je to výnimočný zážitok, ale psychicky i fyzicky dá zabrať. Ale tiež platí, že podmienky pre účastníkov sa postupne zlepšujú.
Čítajte viac Legende hrozilo ochrnutie, nakopla ju zlomenina. Nie je dôležité či spadnete, ale kedy spadnete, vraví pred ďalším štartom na Dakare
Po etapách sa pohybujú v takzvaných bivakoch. Aké sú v nich podmienky?
Býva to ohradený areál len pre členov konvoja, kde nájdu potrebné zázemie. V ňom sa zhromaždí aj tritisíc ľudí, jazdcov, mechanikov, organizátorov… Tímy tam na noc odstavia kamióny, autá, karavany, je tam aj veľká centrálna hala, kde sa konajú brífingy, účastníci sa tam stravujú.
V bivakoch je ruch celú noc, stále sa vŕta, búcha, niečo opravuje. Jediná výhoda je, že keď si konečne dáte o tretej ráno budík na piatu, ste taký unavený, že zaspíte aj postojačky (smiech).
Čo hygiena?
To sa tiež postupne mení, rok čo rok je to civilizovanejšie. Naposledy boli toalety a sprchy celkom na úrovni, čisté. Keď si spomeniem na rok 2017, mali sme len prenosné toalety a sprchy, občas sa dalo osprchovať niekde v kasárňach v ľadovej vode.
Často počúvam spomienky pamätníkov, v deväťdesiatych rokoch im muselo stačiť aj vedro s mútnou vodou. Ale v tom období to bolo naozaj veľké dobrodružstvo. Ani motorky neboli také ako dnes. Nedosahovali také rýchlosti, teraz sú technicky dokonalejšie.
Čo je na Dakare podľa vás úplne najťažšie?
Ako pre koho. Zvládnuť celé podujatie je veľká výzva. Každý nastupuje na štart s vedomím, že sa nemusí ani vrátiť. Vždy mi je ľúto jazdcov, ktorí hneď v úvode skončia.
Vyvalia za štartovné obrovské sumy, absolvujú náročnú prípravu a po prvej či druhej etape odstúpia z pretekov. Môžu spadnúť, zraniť sa, doplatiť na nejakú poruchu. Organizátori na úvod pripravia ťažšie etapy, aby sa preriedilo štartové pole.
Čo bolo najťažšie pre vás?
Náročný je neustály frmol, niekedy nemáte čas si ani vydýchnuť. Absolvovala som preteky v asistenčnom aute. Musíme dávať pozor, aby sme neprešvihli rýchlosť. Dostaneme špeciálne škatuľky, ktoré zaznamenávajú polohu a rýchlosť.
Po prekročení rýchlosti vás potrestajú pokutou, ale časovú penalizáciu môže pre to dostať aj jazdec. To isté platí aj pri nepovolenej asistencii. To je potom vždy nepríjemné. Najmä rok 2017 bol dosť zložitý.
Aj rôznymi extrémami v počasí. Jeden deň bolo v Argentíne 47 stupňov, nevedeli sme ani dýchať. Ďalší deň v Bolívii na kopci fúkal silný vietor a bola zima. Zažili sme povodne i zosuvy pôdy.
Čítajte viac Na Dakare kosila smrť! Svitkov súper neprežil, mal opuch mozgu, dolámaný stavec, rebrá či zápästie
Zmenil sa Dakar po tom, čo ho presunuli do Saudskej Arábie?
Je to trošku iný charakter krajiny a najmä záujem divákov je oveľa menší. Nevládne tam taká atmosféra ako v Južnej Amerike. Tam preteky sledovalo množstvo ľudí a boli veľmi milí a ústretoví.
Chceli by ste si niekedy vyskúšať Dakar aj na motorke? Trúfli by ste si na to?
Určite by som si ho rada vyskúšala. Ale neviem, ako by to dopadlo. Účasti na Dakare predchádzajú roky tréningu. Musíte mať aj poriadny balík peňazí a kvalitnú motorku. Dôležité je stopercentne pochopiť navigáciu, čo je pre jazdcov asi najzložitejšie.
Nie je to rovnaké ako navigácia v aute. Vyznať sa v roadbooku nie je maličkosť, sú v ňom mnohé značky, skratky, ktoré musíte poznať a vyhodnotiť. Úplne najťažšie to majú prví, ktorí vyštartujú na trať.
Prečo?
Lebo oni musia pozorne sledovať navigáciu. Tí, čo idú za nimi, už vidia stopy a niektorí sa na navigáciu ani nepozerajú, alebo jej poriadne nerozumejú. To je však zradné, lebo stopy môže zafúkať vietor a potom riskujú, že sa stratia.
Spomínate finančnú náročnosť účasti. Koľko asi stojí v prípade jedného jazdca?
Skromnejšie vybaveného motocyklistu vyjde štart na Dakare aj na stotisíc eur. Len štartovné bolo vo výške 16-tisíc eur. Za mechanika zaplatí 10-tisíc eur. Lacné nie je ani asistenčné auto. A kde sú ešte peniaze za motorku, jej vybavenie, náhradné diely, prepravu? Takto by som mohla ešte pokračovať.
Pohybuje sa na Dakare veľa žien?
Takisto platí, že neustále pribúdajú. V konvoji pôsobia v rôznych funkciách, nielen ako jazdkyne, ale aj ako manažérky, novinárky…
Čítajte viac Ubolený výraz, zafixovaný krk a hospitalizácia. Svitko mal v Taliansku ťažký pád
Mali ste ako žena aj nejaké výhody?
Niekedy. Aj u komisárov zaberie úsmev a milé slovo. A zaberá, aj keď ovládate jazyky. Keď je komisár Španiel a prihovoríte sa mu po španielsky, hneď reaguje inak.
Koľko jazykov ovládate?
Angličtinu, nemčinu, poľštinu, dohovorím sa aj po španielsky a po taliansky. Čím viac jazykov sa učíte, tým je to podľa mňa už ľahšie. Ale keď jazyk častejšie nepoužívam, vypadávajú mi občas slovíčka.
Naposledy ste spolupracovali na Dakare so Štefanom Svitkom. Ste stále v kontakte?
Občas si zavoláme. Poznáme sa dlhé roky. Stretávala som sa s ním na rôznych pretekoch, chodila som na ne od základnej školy, všetko, čo súviselo s motorkami, ma lákalo.
Ako by ste ho charakterizovali ako pretekára?
Húževnatý, vytrvalý, cieľavedomý. Ide si za svojím. Tvrdo trénuje, nefláka to, získal už množstvo skúseností. Na Dakare ho takmer všetci poznajú. V bivaku má rešpekt, je tam zapísaný ako pán jazdec. Skoro vždy skončil v prvej desiatke a v roku 2016 bol druhý, čo je fantastické umiestenie.
Aké šance mu dávate na Dakare, ktorý práve štartuje? Mohol by ho raz aj vyhrať?
Kvalitu na to má. Ale na týchto pretekoch číha veľa nástrah. Aj malá nepozornosť sa môže vypomstiť. Dobrý jazdec potrebuje nielen optimálne podmienky, ale aj šťastie. Viem, že na jar mal pád, bol aj zranený, ale Števo je náš terminátor. Dal sa dokopy a verím, že je dobre pripravený. Budeme v kontakte aj počas pretekov a budem mu držať palce.
