
„Zaujímavé výzvy sa majú prijímať. Z úspechu sa nenaučíte nič, človeka formujú zlyhania. Šťastie je váš nepriateľ, oslabuje vás a zrazu máte čo stratiť.“ Aj tieto Laudove výroky charakterizujú jeho cestu k trom majstrovským titulom a miestu medzi najväčšími ikonami v histórii kráľovnej motošportu.
Andreas Nikolaus Lauda sa narodil vo Viedni v zámožnej a vplyvnej rodine. Jeho pradedo Ernst obdržal rytiersky titul z rúk Františka Jozefa I. a rodine zabezpečil život v prepychu.
„Mal som 10 rokov, keď ma naučil šoférovať bratranec, ktorý už mal vodičský preukaz. Moje prvé pretekárske pokusy sa tak, samozrejme, udiali mimo verejných komunikácií,“ spomínal v jednom zo životopisných dokumentov.
V devätnástich, na konci 60. rokov, dostal prvé auto – Mini Cooper S. V súťažnej verzii mrštného auta jazdil vo svojej rodnej krajine preteky do vrchu. Zakrátko presedlal do silnejšieho Porsche a začal s ním kraľovať aj na okruhoch.
Nepochopenie u rodiny
Laudovi rodičia neboli nadšení z nádejného rozbehu jeho pretekárskej kariéry. „Najmä starý otec by radšej videl moje meno v rubrike obchodu a nie športu. Mne to bolo jedno,“ dodal Niki. Podporu našiel len u strýka Heinza.
Odrazom k formulovým šampionátom bola Formula V. V tejto sérii nazrel v roku 1969 aj do európskeho šampionátu. Jeho sebavedomie rástlo, každá skúsenosť ho posilnila. Vyhral viacero pretekov, zároveň ho však prenasledovalo aj nemálo nehôd. Okrem chvál tak neraz čelil kritike za kolísavé výkony. Ďalším stupienkom bližšie k elite bola Formula 3. Keďže potreboval peniaze, na chvíľu nazrel aj do sveta zápolení cestovných automobilov.
„Je to nedotáčavé ako prasa,“ kritizoval riadenie svojho prvého monopostu vo vytúženej formule 1. Rozpačitú premiéru si odkrútil v auguste 1971 na domácej Veľkej cene Rakúska. V kokpite tímu March-Ford absolvoval len dve kolá a musel odstúpiť.
Situáciu pred druhou sezónou a prvou kompletnou v F1 nemal jednoduchú. Keďže rodinný nezáujem o podporu pretekárskych ambícií Nikiho pokračoval, snažil sa presvedčiť rakúsku Raiffeisenbank, že má na účinkovanie vo Formule 1. Banka mu vyšla v ústrety pôžičkou dvoch miliónov rakúskych šilingov. Kúpil si miesto v tíme March, no kvôli finančným problémom ho po sezóne prepustil. Lauda si vďaka ďalšiemu úveru zabezpečil miesto v stajni BRM.
„Zúčastnil sa na testoch na francúzskom okruhu Paula Ricarda. Pohral sa s nastavením monopostu a po úpravách povedal: Posaďte Regazzoniho (nového tímového kolegu, pozn.) do môjho auta a bude o dve sekundy rýchlejší,“ spomínal bývalý austrálsky jazdec Vern Schuppan, ktorý tiež patril medzi jazdcov BRM. Laudovi ťah vyšiel ešte lepšie, ako avizoval a potvrdil, že mal aj cit mechanika.
Túto príhodu sfilmovali v kinohite Rivali o Laudovom súperení s britským pretekárskym plejbojom Jamesom Huntom. Na trati sa stretli už v nižších sériách, no náboj medzi elitou bol neporovnateľný. Po Veľkej cene Monaka nastal v Laudovej kariére zlom. Bravúrou v úzkych uličkách mestskej trate zaujal Enza Ferrariho, ktorý mu ponúkol miesto vo svojej slávnej stajni – a hneď v pozícii jednotky.

Lauda mal byť jednou zo zložiek na vytiahnutie tímu z krízy. Nezľakol sa nastoliť poriadok medzi temperamentnými Talianmi. Vylepšoval aj najmenší detail. V červenej kombinéze sa dočkal prvého víťazstva v F1 – v apríli 1974 ovládol Veľkú cenu Španielska v Jarame a v celkovom hodnotení skončil štvrtý.
„O rok už nebol len členom tímu, ale dostal sa aj do srdca Enza Ferrariho,“ píše sa na stránke tímu. Enzo o Laudovi povedal, že sa stal členom rodiny. Dôvod je jasný: po jedenástich rokoch vrátil do Maranella nielen konštuktérsky, ale aj jazdecký titul a stal sa prvým rakúskym šampiónom.
Vážnu haváriu si nepamätá
Slávnu trať Nürburgring v pohorí Eifel, konkrétne takmer 23-kilometrovú konfiguráciu Nordschleife, zajazdil Lauda ako prvý pilot pod sedem minút. Severná slučka sa s jeho menom spája azda najviac. Vo formule je len málo známejších nehôd ako tá, ktorá sa Laudovi stala v obávanom „zelenom pekle“.
Prvý augustový deň roka 1976 mohol byť jeho posledným.
Dvadsaťsedemročný Lauda útočil na obhajobu titulu. Stará trať viedla pomedzi kopce a stromy, ani zďaleka neboli v každej zákrute pripravení záchranári ako dnes. A autá boli na okruh prirýchle.
„Pripravili sme trojročný plán na jeho renováciu, aby sme zvýšili bezpečnosť. Aj keď prišlo k zmenám, pri vývoji monopostov už v treťom roku nestačili,“ opisuje Lauda situáciu spred 43 rokov. Pretekári preto hlasovali, či sa má uskutočniť štart. Traja boli pre, dvaja proti. Okrem Laudu nechcel podstúpiť riziko Emerson Fittipaldi. Ráno zažil Lauda príhodu, ktorá akoby bola mrazivou predzvesťou drámy.
„Prišiel za mnou fanúšik a vypýtal si autogram. Chcel, aby som k nemu dopísal aj dátum, pretože to vraj môže byť môj posledný podpis. Pomyslel som si o ňom, že je poriadny hlupák,“ zalovil v pamäti Lauda. Po štarte si spomína už len na výjazd z boxov. Na vážnu haváriu v druhom kole a situáciu, ktorá navždy zmenila jeho život, už nie.
Pri zákrute Bergwerk vyletel z trate do zvodidiel, ktoré ho odrazili naspäť na trať. Jeho nekontrolovateľné ferrari začalo dôsledkom uvoľneného paliva horieť a narazili doň Brett Lunger a Harald Ertl. Dvojica pilotov kolíziu zvládla bez zranení a z monopostov vystúpila. Lauda však zostal dlhých 40 sekúnd uväznený v ohnivom pekle s teplotou vyše 800 stupňov Celzia. Nebyť odvahy jazdcov Artura Merzaria a Guya Edwardsa, ktorí spolu s Lungerom a Ertlom riskovali životy, Lauda by neprežil.
„Podarilo sa nám odopnúť pásy a Ertl zatiaľ našiel hasiaci prístroj, ktorým sa snažil uhasiť plamene. Niki bol pri vedomí a opakoval: Dostaňte ma von,“ spomína na hrôzostrašné, ale aj heroické chvíle Edwards.
Dali mu posledné pomazanie
Laudu odviezli vrtuľníkom do Adenau, odkiaľ ho presunuli do Mannheimu. Utrpel vážne popáleniny polovice hlavy, zhoreli mu vlasy, takmer celé pravé ucho, mal otras mozgu, zlomené rebrá aj lícnu kosť. K popáleninám hlavy vôbec nemuselo prísť, keby mu v momente nárazu neodletela prilba. Zhodou okolností testoval nový model. Bol síce pohodlnejší, ale nedržal mu na hlave. Nadýchal sa aj jedovatých plynov, ktoré mu vážne poškodili pľúca.
„Keď som neskôr videl televízne zábery z nehody, vravel som si, že je to naozaj ťažká havária, pilot to jednoducho nezvládol. Až potom som si uvedomil, že sa pozerám na seba,“ povedal muž, ktorý si pre posunutú hornú čeľusť vyslúžil prezývku Krysa. Dôvodom nehody mal byť zlomený záves zadného kolesa.
V nemocnici dal kňaz Laudovi posledné pomazanie. Podstúpil niekoľko operácií, na tvári požadoval od chirurgov len fungovanie očných viečok. V čase rekonvalescencie mu pomáhala manželka Marlene, s ktoru sa zosobášil pár mesiacov pred nehodou. Na hlave nosí odvtedy šiltovku. Najskôr to bolo preto, aby mu držali obväzy, neskôr sa ňou chránil pred nepríjemnými pohľadmi. Okrem toho ukázal nosením neoddeliteľného doplnku svojho obchodného ducha. V roku 2009 prezradil, že za reklamu dostáva 1,2 milióna eur ročne.
Viacerí fanúšikovia, ale ani padok F1 už ani nedúfali, že by sa mohol vrátiť. On ich však presvedčil o opaku.
Odhodlanie pokračovať demonštroval na Veľkej cene Talianska. Po 42 dňoch od nehody a dvoch vynechaných veľkých cenách sa vrátil do kokpitu červeného monopostu. „V piatok sa mi momenty z nehody vrátili a nemohol som si sadnúť za volant. V sobotu už začalo všetko fungovať,“ povedal Lauda, ktorý finišoval štvrtý.
Hviezdny návrat od lietadiel
V dramatickej sezóne napokon Lauda stratil titul v boji s Jamesom Huntom. V záverečných upršaných pretekoch v Japonsku Rakúšan pre nebezpečné podmienky nechcel riskovať. Odstúpil, zatiaľ čo Brit pokračoval a stal sa šampiónom o bod pred Laudom. V tíme ho chceli prehovoriť, aby označil za dôvod predčasného konca technickú poruchu, no Lauda to odmietol.
O rok sa tešil z ďalšieho titulu, kvôli nezhodám s Enzom Ferrarim však odjazdil záverečné dve podujatia vo farbách Brabhamu. V sezóne 1979 dal F1 zbohom a sústreďoval sa na svoju leteckú spoločnosť. Aj kvôli podpore veľkej vášne v oblakoch sa v roku 1982 vrátil do kolotoča elitných monopostov.
V McLarene získal tretí a posledný titul majstra sveta. Po neúspešnej sezóne 1985 už odmietol ponuku Bernieho Ecclestona na pokračovanie. Zo 177 štartov vyhral 25 pretekov a 54-krát skončil na pódiu.
V motošporte zostal aktívny aj popri leteckom biznise. Bol konzultantom tímu Ferrari a spolukomentátorom televízií a v roku 2001 sa stal riaditeľom manažmentu stajne Jaguar. Zaujímavosťou je, že spolupracoval s Edwardsom, ktorý mu na Nürburgring zachránil život. Od roku 2012 je v dozornej rade majstrovského tímu Mercedes. Zdravotné problémy súvisiace s nehodou v Nemecku uňho pokračujú. V auguste minulého roka podstúpil transplantáciu pľúc.
„Čoskoro sa vrátim a pôjdeme za šiestym titulom,“ odkázal v auguste minulého roka (nielen) fanúšikom Mercedesu.

Veľkému bojovníkovi tentoraz pri rekonvalescencii pomáha druhá, o 30 rokov mladšia manželka Birgit, ktorá pracovala ako letuška v jeho spoločnosti FlyNiki. Majú spolu 10-ročné dvojčatá Maxa a Miu. S Marlene sa rozviedol v roku 1991. Z tohto manželstva pochádzajú dvaja synovia Mathias (taktiež pretekár) a Lukas (Nikiho manažér). Lauda má ešte nemanželského syna Christopha z predchádzajúceho vzťahu.
Vedel by si predstaviť, že jazdí aj v dnešných časoch? „Áno, voľakedy sa aj za najmenšiu chybu draho platilo, teraz to tak nie je. Mal by som viac peňazí a aj svoje uši,“ zakončil sedemdesiatnik.
Prostorekosťou a ironickým humorom dokáže novinárov stále prekvapiť…
Povedali o Laudovi
Lewis Hamilton (5-nasobný majster sveta F1): Istý čas sme si k sebe hľadali cestu. Úprimne, nemal som o ňom vysokú mienku (Lauda v roku 2011 kritizoval Hamiltonov ostrý štýl jazdy, pozn.). Neskôr sa ľady prelomili. Mám ho rád, je najväčší bojovník, akého poznám. V Mercedese nám chýba.
Daniel Brühl (herec, ktorý ho stvárnil vo filme Rivali): Je to veľmi odhodlaný, mocný a priamy muž. Totálny suverén. Čas strávený s ním bol skvelý, ukázal sa jeho temný zmysel pre humor. Taktiež rakúsky či viedenský postoj v štýle – je mi to jedno.
James Hunt (bývalý súper v F1, výrok z čias aktívnej kariéry): Niki je dobrý človek a priateľ. Ľudia tvrdia, že sme každý iný. Máme však rovnaký pohľad na život a ciele. Pretekanie pre nás nie je všetko, hlavnou prioritou je užívať si život.
TV Pravda: Timotej Zuzula hodnotí Petru Vlhovú v lyžiarskom špeciáli Týždeň v športe.