Jeden z najlepších slovenských hádzanárov Patrik Hruščák (36) si nedávno užíval oslavy prvého slovenského titulu s Tatranom Prešov.
Po tom, ako si urobil po dvoch vysokých školách i pedagogické minimum, sa chce aktívnejšie venovať práci s mládežou, učiteľstvu a trénerstvu.
V kariére si zahral vo viacerých top ligách. Najradšej spomína na pôsobenie v Nemecku. Netradičné prostredie zažil v Katare.
Otvorene hovorí aj o tom, že ho trápi situácia v slovenskom školstve i v športe.
Podľa mnohých ste prekvapivo v kariére ani raz nezískali cenu pre najlepšieho hádzanára Slovenska. Zohrala rolu silná konkurencia alebo v tom vidíte aj iné dôvody?
Nemyslím si, že anketa, v ktorej rozhodujú hlasy fanúšikov, má rovnakú výpovednú hodnotu, ako keby v nej hlasovali tréneri či hráči. Samozrejme, nechcem chlapcom, ktorí ocenenie získali, nijako krivdiť.
Vo väčšine krajín na svete v podobných anketách rozhodujú odborníci a nie je to o sympatiách. U nás je to skôr o tom, ktorý klub má lepšie sociálne siete.
V zahraničí ste odohrali väčšinu kariéry. Dokážete porovnať fungovanie športu vo svete a doma?
Na Slovensku to žiaľ nefunguje dobre. Stretávam sa s ľuďmi zo školstva, trénermi či hráčmi z rôznych športov. U nás ide vývojová krivka smerom dolu. Stále čakáme, že sme prerazili dno a už nemôže byť horšie.
My však spokojne padáme ďalej. Som zvedavý, kedy nastane zmena. Je to vidieť aj na celej spoločnosti. Keď sa robia rôzne výskumy o tom, ako sú obyvatelia jednotlivých krajín spokojní a šťastní, nie je prekvapením, že Slováci sú na chvoste.
Vnímate to aj pri práci s mládežou?
Tam je to vidno najviac. Unikajú nám základné veci. Udržať pozornosť detí je mimoriadne náročné. Ťažko to niekomu vyčítať. Jednoducho žijeme v takej dobe. Rodičia tiež nemajú veľmi na výber.
Čítajte viac Najväčšie sklamanie? Mal som vybratý byt aj auto, klubu zrazu došli peniaze, vraví slovenská legenda. Keď nechodí výplata, máte dve možnosti
Každý chodí do práce a snaží sa čo najviac pomôcť rodine. Okrem školstva nám nefunguje ani zdravotníctvo. Zažil som to pred pár dňami na vlastnej koži.
Vravte.
Bol som si urobiť röntgen v nemocnici. Videl som, že tam majú otvorené dvere do spŕch. Pýtal som sa, či sa ešte používajú, alebo ich idú prerábať, pretože boli v hroznom stave. Žiaľ, prvá možnosť bola správna.
Nemocnice už stoja desiatky rokov a vôbec sa nerekonštruujú. Čerešničkou je, že si v roku 2025 ľudia majú nosiť toaletný papier so sebou do nemocnice.
Kde v zahraničí ste zažili najlepšie podmienky?
Jednoznačne v Nemecku. Keď som bol v prvej alebo druhej Bundeslige, vždy som si uvedomoval, že hrám najlepšiu súťaž sveta. Či už sa bavíme o zázemí, podmienkach, divákoch alebo všetko okolo toho.
Je to neopísateľný pocit, ktorý by som doprial každému športovcovi. Málokde zažijete, že vám diváci zatlieskajú, aj keď vám niečo nevyjde, alebo vás pochváli súper. Chcel by som, aby sme mali podobnú kultúru aj my.
Keď hovoríte o kultúre, v Katare ste zažili asi celkom iný svet…
Bol to zážitok na celý život. Bola to paráda, ale s úrovňou Bundesligy sa to nedá porovnávať. Ja som tam hral tesne pred MS a mali tam viaceré osobnosti. V tíme, kde som pôsobil, bol španielsky brankár, ktorý mal niekoľko olympijských medailí. Súťaž vtedy mala svoju kvalitu.
Láka vás po skončení kariéry viac trénerstvo alebo práca s mládežou?
Snažím sa stále vzdelávať. Vysoké školy som si už urobil, ale neustále chodím na rôzne kurzy a obklopujem sa šikovnými a vzdelanými trénermi, od ktorých sa snažím učiť. Popri všetkom sa snažím robiť rôzne športy, aby som nebol skostnatený.
Čítajte viac Rozhodujúci duel si postrážili. Titul pre majstra Slovenska putuje opäť do Prešova
Už som mal 36 rokov a stále s hádzanou nekončím. Naopak, teší ma, že som sa dopracoval aj ku slovenskému titulu. Najväčšiu motiváciu mám v synovi, ktorý chce, aby som ešte pokračoval.
Má deväť rokov a hádzaná ho veľmi baví. Uvidíme, ako dlho mu to vydrží. My sme hlavne radi, že sa hýbe. Vždy, keď príde zo školy domov, odloží si tašku a ide športovať. Mám z toho obrovskú radosť.
Tréner Tatrana Radoslav Antl po zisku titulu povedal, že Prešov sa na úspech poriadne nadrel a mal najslabší tím v histórii. Súhlasíte s ním?
V prvom rade by som dal kredit Považskej Bystrici, ktorá dlhé roky odvádza s mládežou výbornú prácu. Aj napriek tomu, že sa im zranili viaceré opory, boli pre nás viac ako dôstojným súperom. Výsledkom bola dlhá a vyrovnaná séria.
Súhlasím s trénerom v tom, že klub, ktorý je prešpikovaný legionármi a na každý post máme troch kvalitných hráčov, by nemal mať v domácej súťaži také problémy ako sme mali. Z pohľadu rozpočtu je Prešov úplne inde ako Považská, ale na ihrisku sa nikto nepýta, kto má koľko peňazí. Ide len o výkon.
V čom bol hlavný problém?
V kádri sa obmenilo viacero legionárov. Problémom bola aj jazyková bariéra. Nie každý vedel po anglicky alebo nemecky. Z ľudskej stránky to boli skvelí chlapci, ale často nevedeli, čo majú na palubovke robiť.
Často sme sa s tým trápili aj na tréningu, keď chalani nevedeli, kde majú stáť. Nemyslím si, že by sa nesnažili. Každý sa chce predať, najmä, ak nemáte zmluvu platnú aj na ďalší rok.
Vy ste sa na finále naladili pomerne netradične. Otcovi ste pomáhali rúbať drevo. Pomohlo vám to viac z fyzickej alebo psychickej stránky?
Často máte počas dňa veľa času, kedy o zápase rozmýšľate. Pre mňa je lepšie na to nemyslieť. Preto sa snažím robiť rôzne veci a zamestnávať hlavu i telo niečím zmysluplným. Pri takejto aktivite dokážem vypnúť a potom sa viem lepšie skoncentrovať na samotný zápas.
V mojom veku je to už viac o mentálnom nastavení ako o fyzickej príprave. Ak by som nerúbal drevo, išiel by som do posilňovne.
V minulosti ste pred zápasmi pracovali na stavbe. Ani vtedy ste sa nezničili a necítili únavu?
Vôbec nie, vždy ma to ešte viac nabudilo. Navyše, ja sa už neživím iba hádzanou, ako keď som hral v zahraničí. Ako profesionál si môžete doobeda zatrénovať, potom sa najete a môžete si ísť pospať. Popri hádzanej stíham veľa iných vecí. Je to pre mňa normálne.
Akým aktivitám sa aktuálne popri hádzanej venujete?
Ako som spomínal, nedávno som si dokončil druhú vysokú školu. Učím telocvik na základnej i strednej zdravotnej škole. Pracujem aj s deťmi v škôlkach a v lete chystáme aj s ďalšími športovcami kemp aj za účasti osobností ako Teodor Paul či kickboxer Tomáš Možný.
Vlani sme mali prvý ročník, teraz to chceme posunúť na vyššiu úroveň. Veľmi ma baví práca s deťmi. Vidím, ako ich to napĺňa a majú z toho radosť.