Nebol úspešný len vo svete športu, ale uplatnil sa aj v biznise ako diplomat a manažér. Legendárny stolný tenista Štefan Kollárovits oslávil osemdesiat rokov.
V hre s malou celuloidovou loptičkou ste patrili pred vyše polstoročím k európskej špičke. Čo sa odvtedy vo vašom športe zmenilo?
Je úplne iný. Náš bol tisíckrát krajší.
Prečo si to myslíte?
Našu hru charakterizovali dlhé výmeny loptičiek, to už skoro nevidíte. Teraz je nosným prvkom servis. Pripraví hráčovi útok, na ktorý súper ťažko odpovedá. Iné sú podmienky. V konzervatívnych športoch ako futbal i stolný tenis je pre mňa radikálny progresivizmus v zmene pravidiel neprijateľný. Vyššia je sieťka, zväčšila sa loptička, rakety majú špeciálne poťahy… A hrajú sa len krátke sety, do jedenásť bodov.
To je problém?
V 21-bodových bol väčší priestor na neuveriteľné zvraty, ktoré zvyšovali atraktívnosť zápasov. V semifinále ME 1968 som hral vo štvrťfinále s Johanssonom, tlačil som na jeho bekkhend, vedel som, že keď sa dostane k forhendu, bude so mnou zle, bola to jeho zdrvujúca zbraň. Viedol som na sety 2:0 a v treťom 13:4, ale prehral som v ňom 20:22 a v zápase 2:3.
Stratili ste koncentráciu?
Neudržal som konzekventnosť výkonu, nepokračoval som v hre, ktorá na neho platila. Mali sme dlhé výmeny, vracali sme si loptičku aj pätnásťkrát. Mojím súperom a aj spoluhráčom bol Jardo Staněk a najmä s ním sme mávali výmeny, ktoré boli pastvou pre oči. Keď som vravel o zmenách v našom športe, musím dodať, že už neplatí ani to, že loptička je celuloidová. Využívajú sa plastové.
Čítajte viac Slováka, ktorý sa nechcel učiť po slovensky, sa aj Česi báli ako čert kríža. Zanietený Holíčan si poňho šiel až do Číny
Najmenšia loptička hrala vždy dôležitú úlohu. Presvedčili ste sa o tom aj na ME 1972 v Rotterdame…
Vtedy sa začali vyrábať loptičky z iného materiálu. Mali mizernú kvalitu. Vo štvrťfinále som narazil na favorita, Švéda Johanssona. Jeden z hráčov vždy vyberal loptičky, s ktorými sa bude hrať. Dôležité bolo, aby ich obe polovičky boli rovnaké, keď sa roztočili na stole, neskackali, ich rotácia bola rovnomerná. Loptičku vyberal Kjell. Vyskúšal všetky a vraví rozhodcovi, že sú nekvalitné a nedá sa s nimi hrať. Doniesli ďalšie, ale situácia sa zopakovala, Johansson vyhlásil, že nebude hrať ani s jednou.
Čo na to rozhodca?
Skontumoval zápas v môj prospech. Takto postúpiť nechcem a v turnaji nepokračujem, vyhlásil som. To bol pre rozhodcov šok. Jedného hráča diskvalifikovali, druhý odmietal hrať.
Ako to vyriešili?
Zasadol direktoriát turnaja a rozhodol, že loptičku určí rozhodca. Tak aj bolo, prvý set som vyhral, ale v ďalších troch bol úspešnejší Švéd. Pre mňa to bol posledný zápas na veľkej medzinárodnej scéne. Po ňom ma navrhli na celosvetovú Cenu fair play UNESCO, ktorú udeľovali v Paríži.
Aj pre toto gesto vás volali rytier bielej loptičky?
Myslím, že to prvý vyslovil legendárny Juhoslovan Dušan Osmanagič. Bol to najlepší tréner na svete. Veľmi som si jeho slová vážil.
Do histórie stolného tenisu ste sa zapísali aj tým, že ste ako prvý používali bekhendový topspin. Čo vás inšpirovalo, aby ste skúšali tento úder?
Spor s Ernestom Demetrovičom, bývalým šéfom stolnotenisového zväzu. Urobil veľa užitočného v našom športe a položil aj základy metodiky. Aj on tvrdil, že topspin sa dá zahrať len forhendom. Presviedčal som ho, že sa dá zvládnuť aj bekhendom. Tak dlho a tvrdohlavo som úder trénoval, denne aj niekoľko hodín, až sa stal mojou dominantnou zbraňou. Dnes ho už ovládajú aj začiatočníci.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Po ME 1972 ste ukončili reprezentačnú kariéru, hoci ste nemali ani 28 rokov. Prečo?
Moja cesta sa začala uberať iným smerom. Lákala ma trénerská práca. A po FTVŠ som dokončoval štúdium zahraničného obchodu na VŠE. Zavážila aj úspešnosť mojej diplomovej práce Psychológia negociácie, ktorú škola dlho využívala v pedagogickom procese. Ovplyvnila moje rozhodnutie etablovať sa v biznise.
Kedy ste podpísali prvú trénerskú zmluvu?
Hneď v roku 1972. Ale nešlo to úplne hladko. Najprv som dostal ponuku viesť reprezentáciu Írska a už sme boli aj dohodnutí. Ale potom sa ozvali Rakúšania. V tom čase som hrával za NHKG Ostrava a musel som mať najskôr súhlas zamestnávateľa.
To bol problém?
V Ostrave rátali s tým, že ešte budem za nich hrávať. Samozrejme, zamestnaný som bol formálne, na papieri, venoval som sa len stolnému tenisu. Spor sa skončil až na súde, kde právny zástupca fabriky trval na tom, že zamestnávateľ ma neuvoľní. Vtedy som ho vyzval, aby uviedol, akú funkciu zastávam a kde je moje stále pracovisko. To mi poradil otec, skúsený právnik. Zabralo to, zástupca NHKG súhlasil s mojím odchodom…
Čítajte viac Pribilinec chodil na štart ako King Kong. Lenže po desiatej večer som musel kontrolovať, či je na izbe
Zamierili ste do Rakúska?
Z Bratislavy som to mal na skok do Viedne a Rakúšania mi ponúkli dobré podmienky. Nastúpil som ako zväzový tréner. V európskom rebríčku som bol najvyššie tretí, a keď som začínal v Rakúsku, bol som stále vysoko – jedenásty. Ponúkli mi, či by som si popri trénerstve ešte aj nezahral, čo som prijal, bolo to zaujímavé aj finančne. A v Rakúsku som potom päť rokov neprehral ani set. Vybudoval som si tam ako tréner i hráč silnú pozíciu a rešpekt.
U susedov ste sa postarali o rekord, stali ste sa trinásťkrát majstrom Viedne…
Na prestížnych turnajoch som prekonal domácu legendu, majstra sveta Richarda Bergmanna. Na Gala Wien mi cenu odovzdávali kancelári – Bruno Kreisky, Franz Vranitzky i Fred Sinowatz. Od Kreiskeho som prebral pohár s 50 zlatými mincami – jedna mala cenu tisíc šilingov. Trochu mi klesla ruka. Kto neudrží bohatstvo, nezaslúži si ho, vravel s úsmevom plynulou češtinou otec rakúskej neutrality. Pán kancelár, pokojne nejaké mince prihoďte, odvetil som. Mal som česť poznať sa aj s inými štátnikmi. Aj s nemeckým kancelárom Willym Brandtom, na bankete po turnaji mi odovzdával víťazný tanier. Mám ho na čestnom mieste medzi trofejami.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Pohár plný zlatých mincí mal veľkú hodnotu. Dalo sa vtedy zo stolného tenisu dobre vyžiť?
Spočiatku nie. Doma sme na turnajoch hrali za kofolu a párky. A udeľovali nám diplomy a poháre. Získal som ich vyše tristo a mám ich skoro všetky doma v mojej sieni slávy. Každý si vážim, pripomína mi nejaký pekný moment z kariéry. A neskôr som čosi zarobil aj na prémiách. Prelomové boli majstrovstvá Anglicka 1970. V stolnotenisovom svete mali zvuk ako tenisový Wimbledon.
V čom boli prelomové?
Pre mňa tým, že som ich vyhral, čo si cením asi viac ako medaily z ME. A prvý raz sa na tomto turnaji oficiálne vyplácali prémie. Dostal som 400 libier. Priamo na stupni víťazov v obálke. Vedúci výpravy ma vyzval, aby som mu ich odovzdal, také boli pravidlá za socializmu.
Takže ste o ne prišli?
To nie. Tvrdil som, že to bol len poukaz na nákup v obchodnom dome. Dvesto libier som získal aj za víťazstvo na majstrovstvách Škótska, Walesu a Írska. Dokopy to boli slušné peniaze, lebo libra mala hodnotu asi 200 korún. S manželkou sme si zariadili nový byt v Bratislave. Neboli to peniaze, s ktorými by som zbohatol a zabezpečil sa do budúcnosti. Ale nesťažujem sa. Finančne som nebol na tom zle ani ako mladý hráč v Slavii VŠ Praha. A v Ostrave mi dali plat 11-tisíc korún, zarobil som v tom čase viac ako môj svokor, ktorý bol minister. Ale úspech v Londýne znamenal pre mňa viac ako štyristo libier.
Čím bol výnimočný?
Vo finále som zdolal maďarského šampióna Istvána Jónyera, bol lepší hráč ako ja, ale nie v ten deň. A v semifinále aj „nezdolateľného“ Švéda Johanssona, majstra Európy. Triumf v Londýne zabezpečil hráčovi doživotnú slávu. A mne otvoril dvere aj do prestížneho Swaythling Clubu, elitnej spoločnosti stolnotenisových majstrov. Prijímal ma do neho Angličan Johnny Leach, bol som dojatý. Leach bol osemkrát majstrom sveta, ale turnaj v Londýne nikdy nevyhral… Neskôr som sa stal riaditeľ Swaythling Clubu pre marketing.
Čítajte viac Keď slovenská vláda nepostavila nemocnicu, prečo by mala štadión? Chvalabohu, že som v '98 skončil, za socializmu sa mal šport lepšie
Vnímate práve víťazstvo v Londýne ako životný úspech?
Ťažko sa robí poradie úspechov. Mám tri medaily z ME a stal som sa medzinárodným majstrom v ôsmich krajinách vrátane Československa. Ale cením si aj kuriózny fakt, že som vybojoval titul majstra Česka.
V čom bol kuriózny?
Na majstrovstvách Česka mohli hrať vtedy len Česi a na majstrovstvách Slovenska len Slováci. Bol som hráčom pražskej Slavie VŠ a vybavili mi výnimku, aby som mohol nastúpiť na šampionáte v Zlíne. Česi mali aspoň troch špičkových hráčov, ktorýkoľvek z nich mohol turnaj vyhrať. Ale napokon som sa majstrom Česka stal ja. V Prahe nikdy nevideli radi, keď bol Slovák v „ich“ športe lepší. Zažil som to aj ako mladý hráč a bola to situácia, keď som chcel so stolným tenisom skončiť.
Koľko ste mali rokov?
Sedemnásť. V Prahe neraz do spoločných tímov uprednostnili českého hráča pred slovenským. Vtedy išlo o nomináciu na prvé ME juniorov. Uskutočnili sa tri kontrolné turnaje, dva som vyhral a raz som bol druhý. Vybrali však štvrtého Jarda Kunca. Bol to dobrý chalan, nehneval som sa na neho. Ale keď som sa o tom dočítal v novinách, rozplakal som sa a raketu som hodil o zem. Otec to videl a upokojoval ma. Synku, to je to najmenšie, čo sa ti v živote môže stať. Lebo spravodlivosť nájdeš len v nebi.
S českými hráčmi ste boli v spoločnom tíme – klubovom i reprezentačnom. Ako ste vychádzali?
Nechcem po rokoch rozdúchavať česko-slovenské vášne. Každý niekedy zažil nejaké sklamanie, krivdu. S českými hráčmi som vychádzal dobre. Zostali sme kamarátmi dodnes, s Jardom Staněkom i Milanom Orlowským často komunikujeme a pri rôznych príležitostiach sa aj stretávame. Spolu s Vladom Mikom, ktorý už, žiaľ, zomrel, sme tvorili silný tím.
Vaše mená boli v československom športe pojmom a boli ste mimoriadne populárni. Čomu ste za to vďačili?
Výrazne nám pomohol legendárny Vianočný turnaj, ktorý vysielala rok čo rok televízia. Hrával sa 26. decembra. Existoval jediný televízny kanál a ponúkal stolný tenis ako jeden z vianočných programov. Sledovalo ho množstvo ľudí. Ako v tom čase Turné štyroch mostíkov či krasokorčuliarske súťaže. Mená Staněk, Orlowski, Miko, Kollárovits poznal skoro každý. Pôsobil som v Slavii VŠ Praha a často sme chodili do kaviarne Slavia, kde začínal Karel Gott a schádzala sa tam pražská bohéma. Tam som sa spriatelil so slávnymi futbalistami Masopustom a Pluskalom, ale aj spevákmi Zichom, Chladilom, Drobným… Napokon aj Gott hrával rekreačne stolný tenis a občas navštevoval naše stolnotenisové podujatia….
Čítajte viac Sedemminútový sex a zásahy do súkromia. Wittová prehovorila o praktikách Stasi, tajnej služby NDR
Výborné kontakty ste neskôr využívali nielen v športe…
Pôsobil som ako hráč i ako tréner dlho v zahraničí. Spoznal som veľa inšpiratívnych ľudí. Viac ako tri desaťročia som zastupoval najväčšiu rakúsku komunikačnú firmu Kapsch v Československu, bol som jej riaditeľ na Slovensku. Neskôr sa k tomu pridali ďalšie rakúske i nemecké firmy, niektoré stále zastupujem a pôsobím v nich ako konzultant. Šport mi k tomu pomohol, naučil ma pokore, vytrvalosti, férovosti, dodržiavaniu pravidiel. Často si spomínam na situáciu, ktorú som zažil už ako prezident nášho najúspešnejšieho stolnotenisového klubu – ŠKST Sporiteľňa Bratislava.
O čo išlo?
Neraz som v teplákoch zavítal do haly medzi hráčov. Dávali sme priestor aj hendikepovaným športovcom. Raz ma oslovil asi dvadsaťročný mladík a pýtal sa, či si s ním nezahrám. Prečo nie, vravím mu. Ale všimol som si, že namiesto rúk mal len dva kýpte. Žil s nimi od narodenia. Vzal medzi ne raketu a hrali sme asi polhodinu. Takého šťastného človeka som v živote nevidel. Keď sme dohrali, utekal som do šatne a plakal som ako malý chlapec. Uvedomil som si, ako málo niekedy stačí, aby bol človek šťastný a že sláva a víťazstvá neznamenajú všetko.