Trojnásobný najlepší hádzanár Slovenska Radoslav Antl sa vrátil na lavičku najúspešnejšieho slovenského klubu.
Ako tréner pôsobil v Tatrane Prešov aj roku 2022, kedy získal s mužstvom majstrovský titul. Rodák z Košíc pôsobil v Slovenskom zväze hádzanej ako hlavný tréner mládeže, keď mu zrazu pristála na stole prešovská ponuka.
„Musel som o tom veľmi dlho premýšľať. Vieme, v akej nelichotivej situácii sa Prešov nachádza a ako má poskladaný káder,“ vraví.
Boli ochotní vás zo zväzu uvoľniť bez väčšieho presviedčania?
V zmluve som mal klauzulu, podľa ktorej som mohol zvážiť ponuku, v prípade ak sa mi ozve zaujímavý klub. Bolo to sformulované tak, že ma musia uvoľniť, ak tam bude vážny záujem z mojej strany. Veľmi som o tom premýšľal.
Nebolo mojou prioritou stať sa trénerom Tatrana. Ako hlavný tréner mládeže na zväze som veľa cestoval po Slovensku. Prakticky každý deň som bol v inom meste. Sledoval som mladé talenty a to ma stále baví. Aj napriek tomu som sa rozhodol pre Tatran.
Čo pri vašom rozhodovaní zavážilo?
Všetko má svoje plusy aj mínusy. Práca na zväze bola menej stresujúca. Robiť na klubovej úrovni je veľmi náročné po psychickej stránke i z časového hľadiska. Víkendy som mal doteraz voľné, čo na klubovej úrovni nie je možné. Čakajú ma aj väčšie tlaky.
Rozhodol som sa srdcom a nie hlavou. V Tatrane som prežil ako hráč i tréner krásne roky. Navyše, žijem v Prešove, takže sa nemusím nikam sťahovať. Zároveň v klube pôsobí môj syn Marco.
Čítajte viac Choďte do sveta. Aj po roku v zahraničí sa vám otvoria oči. Z najlepšieho tímu na Slovensku som sa vykúpil za päťmiestnu sumu
Všetko to do seba zapadlo. Chcem klubu pomôcť a vrátiť mu, čo pre mňa urobil. Zmluvu mám zatiaľ na tri mesiace a potom sa uvidí.
Je teda možné, že po troch mesiacoch budete bez práce. Nešli ste do veľkého rizika?
Išiel. Ak zväz niekoho za ten čas príjme a ja nebudem pokračovať v Tatrane, dostanem sa do náročnej situácie. Ako tréner nemáte nikdy isté miesto. Vedenie vás môže kedykoľvek vyhodiť. Obzvlášť, ak pôsobíte v ambicióznom mužstve ako je Tatran.
Ak nezískame titul, šéf klubu ma môže odvolať. Išiel som do veľkého rizika. Rozhodne som nesníval o tom, že sa do Tatrana vrátim ako tréner. Beriem to aj ako obrovskú výzvu.
Aké ciele vám vedenie stanovilo?
Cieľom je získať titul. Všetko je nastavené tak, aby sa nám to podarilo. Podmienky sú v Tatrane na najvyššej úrovni.
Treba však uznať aj kvalitu Považskej Bystrice, ktorá podáva v aktuálnej sezóne výborné výkony a navyše, hrá atraktívnu hádzanú. Podobne sú na tom aj Bojnice. Prešov nie je taký dominantný ako po minulé roky.
V čom vidíte príčinu?
Káder nie je zďaleka taký silný ako zvykol byť v minulosti. Nákupy hráčov sa nevydarili podľa predstáv. Na rovinu poviem, že hráči nemajú dostatočnú kvalitu. Aj preto je situácia taká, aká je.
Chlapci majú v sebe väčší potenciál, ako ukazujú v zápasoch. Vidím to aj na tréningoch, kde tiež nejdú naplno. Mojou úlohou je vytiahnuť z nich maximum, na čo majú.
Nesúvisí nižšia kvalita hráčov s financiami v klube?
V Tatrane nikdy nebol za mojej éry problém s peniazmi a nie je ani teraz. Tréner má k dispozícii rozpočet na nákupy hráčov a je na ňom, koho si z ponuky na trhu vyberie. Hráči, ktorých máme momentálne v kádri, nedosahujú kvalitu za peniaze, ktoré boli na nich vynaložené.
Foto: SITA, Martin Havran
Predošlý tréner podpísal piatich hráčov, pri ktorých to jednoducho netrafil. Je to otázka zlého skautingu a nie nedostatku financií. Tréner potom musí niesť následky. Po vypadnutí v Slovenskom pohári a prehre v Bojniciach zrejme došla vedeniu trpezlivosť.
Keď hovoríte o zlom skautingu, máte na mysli najmä legionárov?
Cudzinec musí byť minimálne dvakrát lepší ako Slovák a v Tatrane to v súčasnosti neplatí. Môžu sa na mňa ľuda hnevať, ale to je realita. Musíme pracovať s tým, čo máme.
Ako hráč ste získali na Slovensku 11 titulov – dva s Košicami a deväť s Tatranom. Ako sa zmenila kvalita slovenskej ligy?
Jednoznačne išla hore. Vracajú sa kvalitní Slováci zo zahraničia. Či už je to Teodor Paul alebo Tomáš Urban v Košiciach, do Považskej sa pred rokmi vrátili Ľubomír Ďuriš či Šimon Macháč. Svojou mierou sa na tom podieľajú aj legionári, ktorých vidíme prakticky v každej lige.
Sú kluby, kde sa na cudzincov spoliehajú viac a inde si vystačia s odchovancami. Vždy je to o tom, aké možnosti má klub a ktorú variantu preferuje. V Maďarsku sú tímy, kde je päť domácich hráčov a pätnásť legionárov. Ak chcete byť úspešný v akomkoľvek športe, bez legionárov to nejde.
Počas kariéry ste pôsobili aj vo Švajčiarsku či v Japonsku. Čo vám to dalo?
Úroveň je v zahraničí vyššia ako na Slovensku. Každá liga ide svojím tempom dopredu. Niekde sa rozvíja rýchlejšie, inde to ide postupne. Všade, kde som hral, som mal dobré podmienky a rád na zahraničné angažmány spomínam.
Čítajte viac Hádzanárska dynastia. Dáni sa po štvrtýkrát za sebou stali majstrami sveta
V Zürichu som odohral štyri roky a bol som tam veľmi spokojný. V maďarskom Egeri som strávil dva a pol roka, kde bolo naozaj perfektne. Najväčšiu exotiku som zažil v Japonsku. Tam, kde som bol, som sa cítil dobre, najmä vďaka ľuďom, ktorí v kluboch pôsobili.
Všade som musel potvrdzovať výkonnosť a kvalitu, inak by som v zahraničí veľa neodohral. Neustále na sebe musíte tvrdo makať.
Zažili ste aj kluby, kde vám meškala výplata?
To sú veci, ktoré patria k športu a každý hráč s nimi musí počítať. Sú kluby, kde výplaty meškajú, inde chodia načas alebo vám neprídu vôbec. Potom je to len na vašom rozhodnutí, či odtiaľ odídete alebo zostanete.
Ľutujete niečo vo vašej kariére?
Mal som šťastie aj nešťastie. Ja som za svoju kariéru vďačný. Nešťastie som mal pri tom, keď som už podpísal zmluvu v Bundeslige v Essene. Bolo to v čase, kedy vyhrali Európsku ligu, čo je druhá najvyššia klubová súťaž.
Prišiel som tam, ukázali mi halu, podpísal som zmluvu, vybral som si byt aj auto. Celé to napokon padlo na tom, že klub prišiel o peniaze, dostal sa do insolvencie a spadol do tretej ligy. Potom som išiel do Švajčiarska, takže napokon to dopadlo dobre.
Mrzí vás dodnes, že ste si v Bundeslige nikdy nezahrali?
Samozrejme. Najvyššia nemecká súťaž je snom každého hádzanára. Určite mi je ľúto, že som si ju nevyskúšal. Všetko sa deje z nejakého dôvodu. Človek by mal byť vďačný za to, čo dosiahol.
Spomenuli ste, že Japonsko pre vás bola exotika. Zažili ste tam niečo, čo vás prekvapilo?
Išiel som tam ako 23-ročný hráč. Príliš som si tam neužil. Bolo to pre mňa niečo úplne nové. Hral som tam aj s ďalším Slovákom Marošom Čorejom. Mali sme šťastie na veľmi milých ľudí, ktorí pôsobili v klube.
Čítajte viac Smútok v slovenskej hádzanej. Niekdajší kouč Tatrana Prešov zomrel po dlhej a ťažkej chorobe
Často nás brali po reštauráciách, takže sme ochutnali rôzne ich špeciality. Dbali na to, aby sme zažili čo najviac z ich kultúry.
Potvrdilo sa mi na sto percent, že Japonci sú veľmi slušný národ. Odvtedy som tam síce nebol, ale Japonsko mi zostalo v srdci a rád, by som sa tam niekedy vrátil a stretol sa so známymi ľuďmi. Ich jazyk nie je vôbec jednoduchý.
Majú tri abecedy – Hiragana, Katakana a Kanji. Tá tretia má okolo 20-tisíc znakov. Čítanie bolo extrémne náročné, ale rozprávať sa dokážete naučiť celkom rýchlo. Dohovoril som sa tam v obchode aj na ulici.
Váš bývalý reprezentačný spoluhráč Tomáš Urban nám povedal, že odporúča každému okúsiť zahraničie. Súhlasíte?
Každý, kto má možnosť ísť za hranice, by nemal váhať a určite to vyskúšať. Či už je to vyššia liga alebo nižšia, kde musíte popri hádzanej aj pracovať, rozhodne vám to dá do života veľa.
Naučíte sa jazyk, spoznáte nových ľudí aj kultúru. Nie je to jednoduché, pretože musíte každý deň presviedčať trénera, vedenie aj fanúšikov, že si miesto v tíme zaslúžite.
Dokáže si hráč na Slovensku zarobiť hádzanou na živobytie?
V niektorých kluboch si viete zarobiť pekné peniaze. Je to tak, ako aj v iných športoch. Keď ste mladý, musíte začať skromne. V 18 alebo 19 rokoch vám nikde nedajú hneď veľké peniaze.
Musíte si dva či tri roky získavať postavenie a postupne sa prebíjať. Potom si niečo viete zarobiť, ale nie je to porovnateľné s cudzinou a už vôbec nie s Nemeckom. Tam je hádzaná životný štýl.
Zažili ste klub, v ktorom to funguje podobne ako v Tatrane, kde je len jeden mecenáš?
Prešov je v tomto smere výnimočný. V zahraničí to skôr funguje na princípe jedného hlavného sponzora, ktorý pokryje 50 percent rozpočtu a zvyšok sa vyskladá od menších partnerov.
Čítajte viac Maďari zbabrali "vyhratý" zápas. V závere viedli o štyri góly, Chorváti udreli v poslednej sekunde
Sú tam veľké firmy, väčšinou automobilky, ktoré dávajú do hádzanej nemalé peniaze. Málokde vo svete to funguje ako v Tatrane, kde je jeden človek, ktorý do toho vráža väčšinu peňazí. Myslím si, že v Nemecku nie je ani jeden taký klub.
S reprezentáciou ste boli na piatich veľkých turnajoch. Zažili ste dve MS a tri ME. Na ktoré z nich najradšej spomínate?
Národný dres som obliekal dvadsať rokov. Vždy som sa tam snažil nechať srdiečko. Zažil som pekné aj horšie spomienky. Na to zlé sa človek snaží časom zabudnúť. Pre každého športovca by mala byť najväčšia pocta hrať za svoju krajinu.
Ja som to tak vždy cítil. Najkrajšie spomienky mám na MS 2009 v Chorvátsku, kde sme obsadili 10. miesto. Krásne boli aj zápasy v Bratislave či v Steel Aréne v Košiciach, kde bolo vypredané a bola tam úžasná atmosféra. Sú to zážitky, ktoré je ťažké opísať.
Keď ste si v Košiciach zahrali v klube so synom Radoslavom, vraveli ste o splnenom sne. Bol to pre vás najkrajší záver kariéry?
Chcel som si zahrať aj s druhým synom Marcom, ale to sa mi už nepodarilo. Ťahal som, koľko som mohol, ale dlhšie to už nešlo. V kariére sa mi podarilo dosiahnuť takmer všetko, s reprezentáciou ma mrzí, že sme sa nedostali na olympiádu.
Foto: TASR, archív
Napriek tomu mám za sebou krásnu kariéru. Chlapec z malého mestečka Medzev sa dostal s hádzanou do sveta. Videl a zažil som veci, na ktoré nikdy nezabudnem.
Sú vaši synovia rozdielne povahy?
Je medzi nimi veľký rozdiel, či z herného hľadiska alebo čo sa týka psychiky. Rado mal oveľa väčší talent na hádzanú ako Marco, nebol ale dostatočne cieľavedomý, čo si aj sám teraz priznal. Marco je väčší pracant, ale chýba mu talent, ktorý však nahrádza veľkým zanietením.
Možno to nie je ideálne porovnanie, ale vnímam ich ako Messiho a Ronalda. Messi mal dar od Boha a Ronaldo si to všetko vydrel. Ja som však rád, že obaja športovali a nechodili po krčmách ani nedrogovali. Šport vám dá do života veľa, potom sa viete uchytiť aj v bežnom zamestnaní.
