Veronika Obertová sa za posledné roky vypracovala medzi najlepšie basketbalové rozhodkyne na starom kontinente.
Na palubovke si vie urobiť poriadok, s prehľadom píska ženské i mužské súťaže. Sexistické poznámky v štýle „žena patrí do kuchyne“ sa už naučila ignorovať.
V apríli ju čaká doterajší vrchol kariéry, svetová federácia FIBA ju nominovala na záverečný turnaj prestížnej Euroligy Final6.
„Mám aj vyššie ciele. Možno sú aj trochu odvážne vzhľadom na to, že som z "malého“ Slovenska," vraví sympatická Prievidžanka s píšťalkou.
Vo futbale i v hokeji rozhodca píska dobre vtedy, keď o ňom nie je počuť. Platí to aj v basketbale?
Určite. Aj my chceme byť na palubovke „neviditeľní“. Snažíme sa o to, aby hra bola plynulá, aby sme do nej zasahovali len vtedy, ak je to nevyhnutné v súlade s duchom hry. V basketbale je herných situácií veľa a väčšina z nich si vyžaduje okamžité posúdenie.
Nie vždy sa tak udeje bezchybne, ale chyby sú prirodzenou súčasťou zápasu. Robia ich všetci – hráči, tréneri i rozhodcovia. Našim cieľom je ich minimalizovať v rámci fair play a pravidiel, prípadne sa im úplne vyhnúť.
Je práca rozhodcu náročná v tom, že nemôže vyhovieť každému?
Súhlasím. Rozhodovanie by malo byť spojené s rešpektom, nielen zo strany trénerov a hráčov, ale aj od rozhodcov. Basketbal je šport plný emócií. Po každom verdikte je jedna strana, ktorá s ním nie je spokojná. V tomto prípade je dôležitá komunikácia.
Často sa stáva, že keď si s hráčmi alebo trénermi vysvetlíme konkrétny moment, dokážu ho lepšie akceptovať. Ak je situácia naozaj sporná, zvyčajne dospejeme ku kompromisu, že si danú situáciu neskôr pozrieme na videu. Niekedy máme pocit, že sme rozhodli správne, no iný uhol pohľadu nám môže ukázať viac.
Čítajte viac Už aj basketbal má svojho Mika Tysona! Levická hviezda predviedla nevídaný skrat, českého súpera pohrýzla do krvi
K práci s píšťalkou vás priviedol otec. Niektorí rodičia by to možno pre svoje dieťa neurobili, nechceli by, aby sa ich potomok stal terčom pokrikov nespokojných fanúšikov. Veril vám otec, že to zvládnete?
Pýtala som sa ho na to a povedal niečo, s čím som sa stotožňujem – vtedy bola iná situácia. Rozhodovanie pre mňa znamenalo jediný spôsob, ako zostať pri basketbale, keďže dievčenské výbery v Prievidzi zrušili a ženský basketbal v meste prakticky zanikol. Keď sa na to s otcom spätne pozrieme, zhodneme sa, že vtedajšia kultúra bola odlišná. Prejavy, akými sa dnes prezentujú fanúšikovia voči hráčom, trénerom či rozhodcom, boli pred rokmi nemysliteľné.
Pamätám si, že najhoršie, čo som vtedy počula na adresu rozhodcov, boli pokriky v štýle „pískaš ako kanárik“ alebo „rozhodcovi mrkvu“. Basketbal je hra vysokoškolákov, pred 15–20 rokmi vulgarizmy neboli v takej miere ako dnes. Veľa divákov, ktorí teraz chodia na tribúny, basketbal nikdy nehralo, nepoznajú pravidlá. Niektorí chodia aj na futbal či na hokej, stáva sa, že nespokojnosť si prenášajú na basketbal. V dave je väčšia sila, človek sa v ňom cíti viac anonymný.
Boli aj momenty, keď ste ľutovali, že ste sa stali rozhodkyňou a rozmýšľali ste, či má zmysel pokračovať?
Takým niečím si prešiel zrejme každý rozhodca. Áno, začiatky boli náročné. Keď človek sleduje basketbalový zápas ako divák či ako hráč, rozhodovanie sa mu môže zdať jednoduché. Arbiter urobí verdikt v zlomku sekundy, musí si byť istý, že rozhodol správne a podľa pravidiel.
Pár minút na palubovke s píšťalkou by som rada dopriala každému, kto si myslí, že naša práca je jednoduchá. Vyžaduje si kus odvahy a veľká dávku zodpovednosti.
Stretli ste sa zo strany hráčov či trénerov s predsudkami v zmysle, že rozhodovanie je prevažne „mužská“ práca" a že ženy by mali robiť inú profesiu?
Ja nie, ale kolegyne-rozhodkyne mi rozprávali, že im sa to stalo. Podľa môjho názoru rozlišovanie, či nejaká profesia by mala byť len mužská alebo len ženská, nie je v 21. storočí na mieste. Možno to niekoho prekvapí, ale hráči či tréneri neriešia, či im píska žena alebo muž. Záleží im predovšetkým na tom, aby rozhodovanie bolo fér.
Foto: Lukáš Dropan/sbl.slovakbasket.sk
Čiže hráči a tréneri na Slovensku majú rovnaký rešpekt pred rozhodcom i rozhodkyňou?
Je to tak. V 99 prípadoch zo 100 nemám žiadny problém, účastníci zápasu ma plne rešpektujú.
A čo fanúšikovia? Tí slovenskí vedia byť nepríjemní. Filtrujete reakcie z publika?
Rozhodca nikdy nesmie podľahnúť tlaku z tretej strany. Väčšina z nás pokriky či nadávky divákov nevníma. Treba byť sústredený na hru, urobiť čo najlepšie rozhodnutia. Ak sa vyskytne chyba, arbiter ju musí akceptovať, poučiť sa z nej a snažiť sa, aby sa už neopakovala.
Fenoménom súčasnej doby sú sociálne siete, kde ľudia pod rúškom anonymity kritizujú aj výkony rozhodcov. Vnímate to?
Áno, ale len takým spôsobom, že mi o tom niekto povie. Na sociálne siete chodím veľmi málo, na facebook vôbec. Vedome sa takýmto stránkam vyhýbam, pretože viem, aké prostredie tam môže vzniknúť, keď správca konta nefiltruje komentáre. Je veľa ľudí, ktorí sú za klávesnicou prehnane sebaistí.
Je rozdiel, keď pískate doma a v zahraničí? Je fanúšikovská kultúra za hranicami vyspelejšia?
Áno, rozdiely sú viditeľné. V zahraničí je často väčší rešpekt voči rozhodcom, a to nielen zo strany hráčov a trénerov, ale aj zo strany fanúšikov. Hráči a tréneri sú viac nastavení na to, že rozhodcovia sú tam preto, aby zabezpečili plynulý a férový priebeh zápasu – vnímajú nás skôr ako súčasť hry, nie ako nepriateľov. Samozrejme, aj v zahraničí sú emócie, protesty či nesúhlas, ale častejšie sa nesú v rámci určitých hraníc.
Naopak, v niektorých domácich súťažiach môže byť tlak na rozhodcov väčší, pretože nás ľudia poznajú, pískame tam niekoľko rokov a stretávame sa s tými istými hráčmi, trénermi či fanúšikmi. Táto známosť môže niekedy viesť k väčším očakávaniam alebo k pocitu, že si niekto „zaslúži“ určité verdikty. Aj to je dôvod, prečo je skúsenosť z medzinárodných zápasov veľmi cenná – učí nás lepšie zvládať tlak a byť ešte lepšími profesionálmi.
Čítajte viac Biela a navyše heterosexuálka. Americké hviezdy ryžovali v Rusku, teraz majú nováčika v zuboch
Ako sa pripravujete na zápasy? Je dôležitá okrem fyzickej aj mentálna príprava?
Určite. Keďže sa snažím s účastníkmi zápasu veľa rozprávať, rozhodca musí byť pripravený na komunikáciu aj počas zložitých momentov. Takéto situácie si treba vizualizovať a podľa nich potom pripraviť rozličné scenáre. Tie preberáme s kolegami aj počas predzápasovej prípravy.
Na ktorý zápas, halu či mesto máte najkrajšie spomienky? Ktorá destinácia vo vás vyvoláva najväčšie emócie?
Veľmi sa mi páčilo vo Valencii, kde som pred dvoma týždňami rozhodovala euroligový zápas medzi domácim družstvom a tureckým Mersinom. V Španielsku, ale aj vo Francúzsku je basketbalová kultúra na veľmi vysokej úrovni – po hernej, diváckej i organizačnej stránke.
Vlani ste rozhodovali istanbulské derby o európsky Superpohár, zápas sa nedohral pre výtržnosti fanúšikov. Nebáli ste sa o svoju bezpečnosť?
Atmosféra pred začiatkom zápasu bola veľmi búrlivá. Vyhovuje mi to, mám rada, keď veľa ľudí povzbudzuje. Cítite zimomriavky z toho, akú energiu vedia poslať diváci z hľadiska.
Organizátori boli na vypäté momenty pripravení, ale keď začali lietať predmety z tribún na palubovku, zápas prerušili. Družstvá poslali do šatní, nás tiež. Zápas sa dohral na druhý deň. Priznám sa, že strach som nemala, možno malý, ale skôr som bola zaskočená, že sa to naozaj deje. Doma podobné scény neuvidíte.
Foto: Miroslav Slavik/fb nitra blue wings
O svojich cieľoch do budúcnosti ste povedali, že by ste rada dosiahli podobné úspechy ako legendárny arbiter Peter Sudek. Čo je pre európsku rozhodkyňu kariérny cieľ?
Pre každého rozhodcu je vrcholom olympiáda. Chcela by som sa k tomu priblížiť, bolo by to splnenie môjho sna. Moje ciele sú možno aj trochu odvážne vzhľadom na to, že som zo Slovenska. Nebudeme si klamať – naše malé Slovensko nemá výrazné úspechy na medzinárodnej scéne.
Na druhej strane, môže to byť moja výhoda, pretože ako Slovenka som prakticky neutrálny rozhodca, čiže môžem byť nominovaná aj na takéto veľké podujatia.
Znamená nominácia na euroligové Final6, že patríte medzi najlepšie rozhodkyne na kontinente?
Neviem to takto zhodnotiť, na to sú iní. Som vďačná za príležitosť, ktorá sa mi naskytne. Som na zozname pre finálový turnaj, budem si to užívať. Dúfam, že odvediem čo najlepšiu prácu tak, ako som to robila počas tejto sezóny. To je to jediné, čo môžem spraviť.
Na finálovom turnaji sa predstaví aj USK Praha pod vedením slovenskej trénerky Natálie Hejkovej, ktorá po tejto sezóne a 13 rokoch vo funkcii končí na lavičke českého šampióna. Čo hovoríte na jej kariéru?
Veľmi stručne – pani Hejková je legenda. Ešte počas aktívnej kariéry sa dostala so Siene slávy FIBA, čo je obrovská pocta a hovorí to o jej kvalitách. Je mojím vzorom i všetkých nás, cieľavedomých žien v basketbale – či už ide o hráčky, trénerky či rozhodkyne. Je dôkazom, že tvrdou prácou sa dajú dosiahnuť veľké veci.
Čo by ste odporučili mladým dievčatám, ktoré zvažujú kariéru s píšťalkou? Aké sú najväčšie pozitíva tejto práce?
Dôležité je robiť to, čo vás baví. Ak sa niekto stane rozhodkyňou, tým pádom zostane pri športe, ktorý miluje. Za mňa je hlavným pozitívom stretávanie sa s ľuďmi, komunikácia s nimi, spoznávanie iných kultúr a mentalít. Spájanie ľudí v rámci športu, ktorý všetci spoločne milujeme, je najviac, čo človek môže chcieť.
Čítajte viac Srbská hviezda vyrazila fanúšikom dych. Jokič sa výkonom proti Phoenixu zapísal do dejín NBA