Najslávnejší chorvátsky basketbalista všetkých čias a jeden z najlepších Európanov vôbec, by mal v utorok presne šesťdesiat. Žiaľ, jeho život vyhasol predčasne.
Anjel aj diabol
Od polovice 80. rokov by ste v Šibeniku a jeho širokom okolí nenašli jedinú chlapčenskú izbu, kde nevisel jeho plagát. Napokon, už v trinástich si prvýkrát navliekol „mužský“ basketbalový dres.
Bol to hrdina, chlapec, pre ktorého nič nie je nemožné. Trebárs aj 112 bodov v jednom ligovom zápase, ktoré ako 20-ročný nasúkal do koša Olimpije Ľublana. Mieril naň 60-krát a v dvoch z troch prípadov bol zakaždým úspešný.
„V družstve sme sa zvykli baviť o čomkoľvek – o hudbe, o vtipoch, ale Dražen vždy obrátil reč na basketbal. Preňho bola táto hra všetkým,“ spomína jeho spoluhráč a neskorší trojnásobný víťaz NBA, Toni Kukoč.
Petrovič podľa neho basketbal žil a basketbal dýchal.
"Keď bol ešte malý chlapec, v Šibeniku mal kľúče od telocvične. Ráno o šiestej vstal a šiel trénovať. Najradšej bol sám. Rozložil si stoličky a okolo nich dribloval.
Čítajte viac Keď prišiel do Ameriky, boli to samé úklony, ani "ťuk" po anglicky. V Bratislave bude hrať jeden z najbohatších tenistov v dejináchDoma v kuchyni sa vešal na dvere, chcel čo najviac vyrásť. Bol nesmierne húževnatý, neuspokojilo ho, aký je dobrý, chcel byť ešte lepší," vraví jeho mama Biserka.
A on bol naozaj úžasný, na Starom kontinente nemal páru a hoci sa z Juhoslávie mohlo prestupovať až po dovŕšení 28. narodenín, Petrovič šiel do Realu Madrid, keď mal len 23. „Každý problém v Juhoslávii sa dá vyriešiť správnou sumou peňazí,“ nechali sa vtedy počuť v Záhrebe.
V Španielsku však Petrovič vydržal len sezónu, aj tá však stačila na to, aby jeden španielsky psychológ o ňom vyhlásil: „Dražen je anjel v súkromnom živote, ale diabol na ihrisku“.
„Diabol“, ktorý sa rozhodol otvoriť dvere Európanom do slávnej NBA. Bol odhodlaný, nebojácny a hoci to mal spočiatku veľmi ťažké, nikdy sa nezľakol ani najväčších mien zámorskej profiligy.
Jeho niekdajší spoluhráči vravia, že bolo bežné vidieť ho usmievať sa. Najmä keď robil to, čo mal najradšej – hral basketbal. Otvorene hovoril o tom, že to nikdy nerobil pre peniaze.
„S miliónom, piatimi, desiatimi alebo stovkami, aj tak môžete mať denne len jeden obed a jednu večeru,“ tvrdil.
V zámorských štatistikách dodnes vyniká jeho bezmála 44-percentná úspešnosť hodov za tri body. Reggie Miller, basketbalová legenda, si v jednom zo svojich rozhovorov v roku 2011 na Petroviča zaspomínal.
Najprv vtipne uviedol, že „sa považuje za najlepšieho strelca všetkých čias, no existuje jeden, ktorý bol ešte lepší.“
Osoba, o ktorej vravel, bol Petrovič. Jeho veľký rival, ktorý sa mu dostal pod kožu. „Často hovoril cudzím jazykom, ktorému som ja nerozumel, no jeho hra bola bezchybná,“ doplnil.
Prvý rok v Portlande bol pre Petroviča utrpením, po výmene do New Jersey však ožil. „V NBA som sa naučil jednu vec – spoliehať sa sám na seba. Nikto vás dopredu tlačiť nebude,“ glosoval svoje trápenie i následný úspech.
„Ale ja nie som niekto, kto by sa len tak zúčastnil. Viem, že sa to niekomu nepáči, ale bude sa s tým musieť zmieriť. Európania jednoducho do NBA patria,“ hovoril o svojej priekopníckej úlohe.
„A pritom dovtedy sme ich tu nechceli. Mysleli sme si o nich, že na to nemajú, že sú mäkkí,“ prezradil Petrovičov neskorší spoluhráč z N.J. Nets, Kenny Anderson.
Petrovič bol celú kariéru vedúcou osobnosťou. V klube i v národnom tíme. V juhoslovanských farbách vybojoval tituly majstra sveta i Európy, mal tiež dve olympijské striebra.
To druhé už s osamostatneným Chorvátskom, ktoré prehralo vo finále v Barcelone 1992 s americkým tímom snov.
Kedysi bratia
Boli to ťažké roky. Do jeho života vstúpila vojna. Popretŕhala vzťahy, napríklad aj s jeho najlepším priateľom Vlade Divacom. Prvý bol hrdý Chorvát, druhý hrdý Srb.
Tento smutný príbeh je zdokumentovaný vo filme „Once brothers“, v preklade – Kedysi bratia. Ilustruje, ako dokáže politika zničiť aj „nezničiteľné“.
V roku 1990 Juhoslovania triumfovali na svetovom šampionáte v Argentíne. Po víťaznom finále nad Sovietskym zväzom došlo k momentu, ktorý všetko zmenil – jeden z fanúšikov vtrhol na palubovku medzi oslavujúcich hráčov s chorvátskou vlajkou.
Divac mu ju vytrhol z rúk a odhodil. „Povedal som mu, že sem nepatrí, lebo zvíťazila Juhoslávia,“ vysvetľoval s odstupom rokov.
Zdanlivo banálny incident však médiá na Balkáne, kde sa v tom čase stupňovalo napätie, ešte viac nafúkli. „Priateľstvo si budujete celý život, no zmariť sa dá v priebehu sekundy. To bol aj náš prípad,“ priznal so smutným hlasom Divac.
Pravidelné telefonáty dvoch mladíkov v zámorskej NBA zo dňa na deň ustali.
Môže im vari niekto niečo vyčítať? Naše vzťahy často nevydržia odlišný politický názor, ten ich musel znášať tri vojny v šiestich balkánskych republikách, ktoré pripravili o život 150-tisíc ľudí a viac ako tri milióny – pravoslávnych Srbov, katolíckych Chorvátov a bosnianskych Moslimov – zostalo bez domova.
Dokumentárny film sa však končí dojímavou návštevou. Divac – dvadsať rokov po tragickej vojne – prichádza do Záhrebu, aby mohol svojmu niekdajšiemu priateľovi položiť kyticu na hrob. Aby kedysi „veľkí bratia“ mohli aspoň takto symbolicky napraviť svoj pošramotený vzťah.
Na záhrebskom cintoríne Mirogoj dodnes svietia na Petrovičovom hrobe desiatky sviečok. Pre tamojších ľudí je nezabudnuteľnou legendou.
„Tri mesiace po synovej smrti som bola pri jeho hrobe, keď ku mne podišiel starší pán s vnukom, zapálil sviečku a povedal mi: Nebuďte smutná, vy ste ho porodili, ale patril nám všetkým. Tie slová mi dodali obrovskú energiu,“ vyznala sa Biserka Petrovičová.
So smrťou jej syna sa dodnes mnohí nevedia vyrovnať. Bola to obrovská rana, azda ako pre Slovákov tragický odchod Pavla Demitru či Petra Dubovského.
A možno ešte niečo viac, veď pre Chorvátov bol basketbal náboženstvom. A Petrovič, hrdý Chorvát, zomrel len pár chvíľ po vyhlásení nezávislosti, keď v krajine stále zúrila vojna.
V ten deň po celom Chorvátsku horeli sviečky v kostoloch. Jeho poslednú cestu ulicami Záhrebu sledovalo viac ako 100-tisíc ľudí.
Červený golf
Je 7. júna 1993 a zbožňovaný Balkánec, vtedy azda najlepší basketbalista Európy, si sadá do auta. Jeho chorvátski spoluhráči odlietajú z Vroclavi domov do Záhrebu, rodák zo Šibeniku však uprednostní povoz s čerstvou priateľkou, ktorú spoznal len pár týždňov predtým.
"S Draženom sme sa prechádzali po frankfurtskom letisku, keď sa náhle otočil a zahlásil: ‚Uvidíme sa zajtra na tréningu. Mám skvelé spojenie do Záhrebu.‘ Vtisol som mu do ruky letenku a podotkol, že v prípade akýchkoľvek problémov sa k nám môže znova pripojiť.
Čakali sme štyridsať minút, kým sa objavil jeho brat Aleksandar a oznámil nám, že Dražen práve nasadol a odišiel," spomínal na chvíle pred tragédiou tréner Mirko Novosel.
Na diaľnici pred Ingolstadtom prší, cesta je šmykľavá a malý červený Volkswagen Golf nemá šancu ubrzdiť pred skríženým kamiónom. Z trojčlennej posádky auta haváriu neprežije jedine nepripútaná hviezda.
Na ľavej ruke má zlaté hodinky, ktoré „zamrznú“ presne v čase nárazu. Krátka ručička ukazuje na päťku, dlhá na dvadsiatku.
Drazen Petrovič, muž stvorený pre víťazstvá tentoraz nedostáva šancu bojovať. Dvadsaťosemročný basketbalový velikán, je mŕtvy…
Šoférka červeného Golfu Klara Szalantyová strávila podľa denníka Süddeutsche Zeitung z roku 1996 týždeň na jednotke intenzívnej starostlivosti, jedinou stopou po tragickej nehode je malá jazva nad jej ľavým okom.
Pokračovala ďalej v kariére modelky a profesionálnej basketbalistky a v roku 2001 sa vydala za nemeckého futbalového reprezentanta Olivera Bierhoffa.
Hilal Edebalová, vtedy dvadsaťtriročná žena zo zadného sedadla, je Turkyňa narodená v Nemecku, ktorá kvôli ťažkým zraneniam ukončila štúdium aj kariéru basketbalistky v USA.
Po tragédii stratila pamäť a strávila mesiace liečením zlomenín, teraz žije v Istanbule. Podľa reportáže v denníku New York Daily News z roku 2011 sa jej pamäť stále vracala len pozvoľna a mala výpadky, okolnosti nešťastia poznala len z tlače.
Pokúsila sa o samovraždu…
„Jasné že Dražena nechcela zabiť, strašne milého človeka,“ povedala na adresu svojej niekdajšej kamarátky Szalantyovej.
„Ale v daždi išla príliš rýchlo. Nestačila zabrzdiť a obísť kamión odstavným pruhom ako ostatní, pokazila mi život. Nebyť toho, všetko mohlo byť lepšie. Dražen aj ja sme mali život len pred sebou.“