Od roku 1998 žijete aj s rodinou v Nemecku. Prečo ste pred takmer štvrťstoročím odišli zo slovenskej hádzanej?
To bola dosť špecifická situácia. Predstavil som sa s juniorkami na MS 1997 v Pobreží Slonoviny, skončili sme na siedmom mieste a nahlas sa už vravelo, že by som mal prevziať ženskú reprezentáciu. Bol to aj návrh odbornej komisie. Ale trénerom sa stal niekto iný. Vzápätí prišla ponuka od priateľa dr. Schuberta z Würzburgu, požiadal ma, aby som postavil opäť na nohy ich prvoligový tím žien, kde som už predtým pôsobil, ale vtedy mali v klube finančné problémy. Bez váhania som prikývol.
Nikdy ste to neoľutovali?
Vzhľadom na to, ako sa situácia vyvinula, nič lepšie sa mi nemohlo stať. Od roku 2001 pracujem ako hlavný tréner Bádenského hádzanárskeho zväzu a tento post zastávam doteraz. Robím, čo ma baví. Prednášam aj na školeniach trénerov a pôsobil som na inštitúte v Karlsruhe, špecializácia hádzaná. Karlsruhe je príjemné mesto, zvykla si tu aj rodina, deti si našli uplatnenie.
Venovali sa tiež hádzanej?
Len dcéra Eva, hrala ju desať rokov v Karlsruhe. Teraz dokončuje štúdium na univerzite v Heidelbergu. Starší Pavol a Juraj sa po štúdiu zaradili do civilného života, už tu asi zostanú. Ja som požiadal o predčasné ukončenie zmluvy na bádenskom zväze a rád by som sa na budúci rok v lete vrátil s manželkou na Slovensko. Našli sme si pokojné miesto, v Klatovej Novej Vsi neďaleko Topoľčian staviame dom, tu by sme radi strávili penzijné roky.
V roku 2019 sa vám dávna túžba splnila a posadili ste sa na lavičku reprezentácie. Brali ste to ako zadosťučinenie?
Ani nie. To už prebolelo, uplynulo veľa času, situácia bola úplne iná. Bola to pre mňa najmä veľká pocta i výzva.
Mimoriadnu trénerskú šancu ste dostali, keď ste mali 27 rokov a stali ste sa koučom špičkového tímu Inter Bratislava…
Inter ťahala veľmi silná generácia v kvalitnej lige, oporami boli viaceré reprezentantky a osobnosti ako Viola Gaburová, Ľuba Gáliková, Elena Boledovičová, Katarína Foglsingerová… S odstupom času viem, že to bolo pre mňa priveľké sústo. Ukázalo sa, že hneď po fakulte nie je tréner odborne ani ľudsky ešte dostatočne zdatný, hoci som spolupracoval aj so skúsenými odborníkmi.
Foto: TASR, Martin Baumann
Kedy sa vám pracovalo s hráčkami ľahšie – vtedy či teraz?
Je úplne iná doba, ťažko sa to porovnáva. Niekdajšie reprezentantky mali svoj status, kvalitu, boli známe i úspešné, objavovali sa v médiách, mladšie hráčky k ním prechovávali rešpekt. Nebolo jednoduché sa pred ne postaviť a viesť ich. Súčasným hráčkam zasa chýba viac pokory a často i väčšia sebakritika, ambície sú neraz vyššie ako ich kvalita.
Hádzaná na Slovensku mala pred vyše tridsiatimi rokmi iné postavenie. Kde sa stratila jej sila, popularita, zázemie?
Kedysi dobre fungoval systém vrcholového športu, hráčky museli vynaložiť veľké úsilie, aby sa do tímov dostali. Potom sa však tento systém rozpadol, chýbali financie. Pred troma-štyrmi rokmi sme začali budovať novú štruktúru výchovy talentov, ale musíme byť trpezliví, efekt sa postupne prejaví. Problémom zostáva pomoc zo strany štátu. Neutvára podmienky, aby sa sponzorom viac vyplatilo investovať do športu. Iné krajiny nás v tomto predbehli. Stačí sa pozrieť do Maďarska…
Už viac ako dva roky dochádzate na reprezentačné zrazy z Nemecka. Darí sa vám všetko zladiť?
Nie je to problém. Reprezentačných termínov nebýva veľa. V Nemecku mi vyšli v ústrety, znížil som si úväzok u hlavného zamestnávateľa. Tým, že tu nežijem, mám dokonca aj istú výhodu, som odbremenený od vzťahov a zákulisných názorov, ktoré vždy panujú v hnutí i v odborných kruhoch.
Máte aj dostatočný prehľad o výkonnosti hráčok i tímov?
Slovenskú hádzanú som sledoval stále. V čase internetu a rôznych videokanálov s tým nemám problém. Vidím každý týždeň všetky adeptky. Sledujem podrobne slovenskú, maďarskú, francúzsku, poľskú ligu… Niekedy mám naraz pustené dva zápasy na dvoch laptopoch, cez víkend vidím aj šesť-sedem stretnutí.
Napriek tomu vás po návrate niečo prekvapilo?
Kedysi v československej lige mali jasnú prevahu slovenské tímy. Teraz je v MOL lige opačná situácia, máme problém, aby Slovensko naplnilo svoju kvótu. Situácia je horšia, ako som čakal, špička úzka, len dva tímy fungujú na potrebnej úrovni – Michalovce a Dunajská Streda. V Šali sa podmienky v porovnaní s minulosťou zhoršili, mrzí ma, že ďalšia bývalá bašta Prešov zo súťaže odstúpila.
Z kvalifikácie MS 2021 váš výber nepostúpil, ale napokon dostal voľnú kartu a v Španielsku si zahrá. Ako vidíte jeho šance?
Prvú fázu kvalifikácie na MS sme zvládli, ale v play off so Srbskom nám vypadlo šesť hráčok základnej zostavy, čo sa prejavilo. Ale aj medzinárodná federácia zaregistrovala náš výkonnostný vzostup, preto nám udelila voľnú kartu ako náhradníkovi. Teraz sa musíme pokúsiť z tejto situácie vyťažiť maximum pre ďalší vývoj družstva. Rozohrali sme už aj kvalifikáciu na ME 2022, zo všetkých strán počúvame chvály, ktoré oceňujú naše výkony, lenže hádzaná sa nehrá na umelecký dojem, ale na body a tie nám chýbajú.
Na MS čaká Slovenky silná skupina – Maďarsko, Nemecko, Česko. Môže vám pomôcť, že nemeckú hádzanú poznáte dokonale?
Máme blízko aj k maďarskej i českej hádzanej, lenže vždy sa všetko rozhodne na palubovke. Ak zdoláme čo len jedného súpera z tejto trojice, postúpime zo skupiny a budem to považovať za úspech.