Foto: TASR, Radovan Stoklasa
Peter Sagan má tri tituly za tri roky, ľahko ich memoruje. Pamätáte si všetky vaše prvenstvá?
Samozrejme, aj roky by som vedel povedať. Dva tituly s VKP, jeden s Volley Teamom, potom double s Nitrou, jeden s Prievidzou a teraz s Komárnom.
Vaša bilancia sedem finále – sedem titulov je výnimočná. Žiari okolo vás víťazná aura?
Nerád by niečo také povedal, lebo to môžem zakríknuť a o rok budem hrať finále a prehrám… Samozrejme, že som za to rád. Väčšinou som bol súčasťou tímov, ktoré boli vyskladané na zisk titulu.
Nechýbalo mi ani šťastie. Ale boli aj prípady, že trofej od nás nikto nečakal a získali sme ju. V každom finále som aj hral a preto verím, že moja prítomnosť v tímoch bola citeľná.
Má niektorý z titulov pre vás špeciálnu hodnotu?
Každý prišiel za iných okolností a v odlišnom kolektíve. Vždy som sa tešil zo situácií, keď sme vybojovali premiérový titul v klubovej histórii, či už s Volley Teamom, Prievidzou alebo teraz s Komárnom.
Zrejme top bol prvý titul s VKP, mal som 19 rokov. Začínal som ako libero, potom mi niektorí ľudia odporúčali skončiť s volejbalom, ale napokon sa zo mňa stal žolík finálovej série. Hrali sme proti veľkému rivalovi z Humenného, rozhodujúci siedmy triumf sme získali na jeho palubovke. Po zlomovej sezóne som sa dostal aj do reprezentácie.
Tento rok ste v semifinále vyradili favorizovaný Prešov a vo finále pretlačili silnú Myjavu. Čím to bolo, že ste vyšperkovali výkony v play off?
Celá sezóna bola veľmi vyrovnaná, zrejme najvyrovnanejšia, akú si pamätám. Aj preto umiestnenie po základnej časti nebolo až také dôležité (Komárno skončilo štvrté, pozn.). Karty zamiešal aj covid. Ak tím nemal aj na lavičke hráčov, ktorí vedeli hrať a vyhrávať, dostal sa do problémov.
Našou výhodou bolo, že sme nákazu prekonali relatívne skoro a v play off sme mohli hrať v plnej sile. Pomohli nám aj posily, ktoré sme získali pred vyraďovačkou. Kasperkevič i Mačuha rýchlo zapadli do tímu a zaradili sa medzi opory.
Ako ste zvládali trojúlohu volejbalista, realitný maklér, otec malej dcérky?
To je vec, ktorá ma na tom najviac trápi. Nemám rád, keď nemôžem robiť veci na sto percent. Doteraz som hrával volejbal profesionálne, venoval som mu takmer všetku energiu. Moje fungovanie sa však zmenilo.
Najmä posledný rok, keď do nášho života vstúpila dcérka, z ktorej mám samozrejme obrovskú radosť. Vždy sa snažím nájsť rozumné rozloženie aktivít tak, aby žiadna z mojich úloh neutrpela. Osvedčilo sa mi, že dokážem hrať a nemám pokles formy aj pri menej častom trénovaní.
Nepotrebujem trénovať dvakrát denne, aby som si udržal potrebnú úroveň. Zameriavam sa na silovú prípravu tak, aby som sa fyzicky cítil dobre. Potom mi stačí niekoľko tréningov a môže podávať zodpovedné výkony. Počas play off išla práca makléra trochu do úzadia a venoval som sa viac volejbalu. Chcel som, aby sme boli úspešní a vyšlo to.
Foto: TASR, Radovan Stoklasa
Museli ste niekedy zrušiť klienta s tým, že ste na tréningu a zavoláte neskôr?
Chalani si zo mňa robili aj žarty, že som cestou na tréning či zápas dvíhal telefonáty a riešil veci. Bývam v Bratislave a keď som cestoval do Komárna, dalo sa popri tom niečo stihnúť. Ak som našiel zmeškaný hovor, vybavil som ho po tréningu.
Dá sa v slovenských podmienkach uživiť volejbalom? Bol to jeden z dôvodov, prečo ste si našli aj druhú prácu?
Do veku 31 rokov ma živil len volejbal a som tu. Uživiť sa ním dá. Na druhej strane nevravím, že to dokážu všetci. Každý má iné náklady, potreby a predstavy, koľko by mal zarábať.
Aké vlastnosti zo športovej kariéry využijete v realitnom biznise?
Aj pre pozíciu makléra je dôležitá miera sebadisciplíny, ktorú som nadobudol vďaka športu. Dokážem si naplánovať čas a keď si poviem, že niečo urobím, tak to aj vtedy spravím. Dôležitá je tímová spolupráca, aj makléri musia občas fungovať v kolektíve.
Pri športe som sa naučil cieľavedomosti. Keď zamestnávatelia hľadajú nových ľudí, radi sa obracajú na športovcov. Hoci možno nemajú v danej oblasti skúsenosti, spomínané vlastnosti nadobudnuté vďaka športu im pomôžu dostať sa do procesu rýchlejšie a môžu sa stať efektívnymi zamestnancami.
Foto: SITA, Radoslav Maťaš
V domácej súťaži patríte medzi najskúsenejších hráčov, láka vás ešte zahraničie?
Týmto smerom sa už nepozerám. Keď som bol mladý, veľmi som chcel ísť von. Vtedy ponúk však nebolo veľa. A keď prišli, už som bol v životnej fáze, keď neboli pre mňa zaujímavé.
Údajne ste boli blízko odchodu do FC Barcelona…
Stalo sa to pred troma rokmi a teraz trochu aj ľutujem, že som nešiel. Malo ísť o krátkodobú spoluprácu. Odporučil má bývalý spoluhráč z Prievidze. Barcelona sa vtedy zachraňovala, potrebovali narýchlo zohnať smečiara.
Trénerovi som sa páčil, aj sme spolu komunikovali, ale napokon z toho nič nebolo. Neskôr sme si s priateľkou urobili výlet do Barcelony, takže hoci som v nej nehral, aspoň som ju navštívil. K južanským krajinám mám blízko, páčilo by sa mi tam.
Váš spoluhráč Peter Kašper, ktorý má teraz rovnako ako vy sedem titulov, zvažuje trénerskú kariéru. Neláka vás niečo podobné?
Aj ja mám trénerskú licenciu. Zostáva mi napísať záverečnú prácu a získam najvyššie trénerské vzdelanie. Mal by som k tomu vzťah, ale poviem na rovinu – slovenské prostredie a podmienky v ňom sú veľmi demotivujúce.
Príde mi, že byť trénerom je charita. Sú tréneri, ktorí sú zaplatení dobre, zväčša vedú najlepšie domáce tímy. Avšak ohodnotenie mládežníckych koučov je slabé. Nie sú motivovaní finančne a trénovanie robia popri zamestnaní.
Ak sa chcú venovať trénerstvu naplno, stojí ich to veľa času, napríklad aj cez víkend, ale nedočkajú sa dostatočnej odmeny. Všade to robia srdciari, zanietenci a ľudia, ktorí volejbal milujú a majú na to čas. Profesionalita však vo väčšine prípadov chýba.