Na severe Apeninského polostrova, ktorý je najviac postihnutý nákazou, zostala uväznená aj kapitánka slovenských volejbalistiek Barbora Koseková (25).
„Najväčší problém je, že keď zatvorili tri najproblémovejšie provincie na severe, mnohí ľudia utiekli na juh – už infikovaní. Rozniesli vírus po celej krajine,“ vraví nahrávačka druholigového Trenta.
Ako zvládate neľahkú situáciu?
Doteraz som paniku neprežívala. Ale po pondelkovom a následne po stredajšom ozname som sa trochu zhrozila. Nebudeme hrať do 3. apríla, ani trénovať a navyše budem musieť zostať len v byte. Som jediná legionárka v klube, všetky spoluhráčky tu majú buď rodiny alebo blízkych. Na chvíľku som sa zľakla, že som tu sama, ale volám si počas týchto dní s rodinou a s kamarátmi. Trochu mi to pomáha a upokojuje ma to. Dnes (v štvrtok, pozn.) ráno som išla do obchodu a ľudia začali panikáriť. Celé mesto je zatvorené, otvorené sú len niektoré potraviny alebo lekárne. Začínajú miznúť potraviny a pokiaľ to nie je nevyhnutné, tak ľudia neopúšťajú byty. Oddnes už ani oficiálne netrénujeme. Súťažný zápas sme nehrali viac ako dva týždne.
Boli ste za pokračovanie tréningového procesu alebo ste volili možnosť zostať doma?
V krajine beží kampaň na sociálnych sieťach, zapojili sa do nej milióny ľudí. Odkaz znie Restate a casa – Zostaňte doma. Stotožňujem sa s tým. Na jednej strane nemusím byť tri týždne zavretá v byte. Na druhej, kolektívny šport predsa len nie je dvakrát hygienický.
Ako sa k tomu stavajú spoluhráčky?
Niektoré družstvá v krajine už vyhlásili, že minimálne týždeň nebudú trénovať. V tíme máme na to rozdielne názory. Uvidíme, čo prinesú najbližšie dni. Nemôžu od nás chcieť, aby sme takmer mesiac netrénovali, potom na začiatku apríla sa zruší zákaz a hop, hrajte ostré zápasy bez prítomnosti divákov. Myslím, že dievčatá v tíme sa ani neboja vírusu – pretože, keď sa nakazíte, tak sa nakazíte. Ale skôr ide o to, aby sa vírus nešíril. Dotýkame sa jednej lopty, potíme sa v jednej hale. Riziko je potom väčšie. Dve moje spoluhráčky dokonca mali jeden deň aj teplotu, ale test na vírus im nerobili, keďže im našťastie teplota opäť klesla.
Aká vládne atmosféra v 120-tisícovom Trente?
Mesto má veľa starých obyvateľov, ktorí sú najrizikovejšou skupinou čo sa týka nákazy. V nariadeniach je ustanovené, aby starší ľudia obmedzili pohyb na verejnosti a aby do obchodov chodil len jeden člen rodiny.
Dodržiavajú to?
Doteraz to nedodržiavali vôbec. Keď som si bola v utorok nakúpiť, boli tam aj seniori či rodiny s deťmi. Ľudia nerobili v obchodoch paniku. Žiadne prázdne regále, možno trochu menej cestovín či ryže, ale nič dramatické. Oddnes (štvrtok, pozn.), ako som už vyššie spomínala, sa situácia úplne zmenila.
Nosia ochranné rúška či respirátory? A čo vy?
Klasické rúška proti korone nepomáhajú. Človek by musel mať aj okuliare a byť celý zabalený v igelite, čo samozrejme nie je možné. Na ulici občas stretnete jedincov, ktorí majú rúšku s filtrom. Keď sme cestovali, na letisku túto ochranu používali mnohí. Ja medzi nich nepatrím, keďže už rúška s filtrami nedokážeme v meste zohnať.
Foto: TASR, Martin Baumann
Správajú sa teda Taliani nezodpovedne – ako to niekedy južania zvyknú?
Nechcem hovoriť o nich v zlom. Úrady sa snažia urobiť všetko pre to, aby rozmach nákazy zastavili. To skôr obyvatelia to neberú vážne. Najväčší problém je, že keď zavreli tri najproblémovejšie provincie na severe, mnohí ľudia utiekli na juh – už infikovaní. Rozniesli vírus po celej krajine. Teraz vláda musí zo dňa na deň zavádzať prísnejšie opatrenia.
Podcenili domáci situáciu? Mali obmedziť cestovanie a zakázať verejné akcie už skôr?
Myslím si, že Taliansko v súvislosti s vírusom od začiatku nič netajilo. Informovalo o tom svet čo najskôr. Hneď prvú dedinu, kde sa objavilo ochorenie, dali do karantény. Veľa krajín zhadzuje celú situáciu práve na Taliansko. Avšak keď videli, ako sa vírus rýchlo šíri, myslím, že sa mohli pripraviť aj lepšie.
Bude sa situácia v krajine ešte zhoršovať?
Určite. Tým, že nakazení ľudia zo severu ušli na juh, sa vírus rozšíril. Úrady nemajú epidémiu pod kontrolou. Nemocnice hlásia nedostatok lôžok, lekári si vyberajú, koho ošetria či hospitalizujú a koho nie. Ľudia sa snažia pomáhať. Domáci celebritný pár zorganizoval zbierku, v priebehu 24 hodín sa prostredníctvom sociálnych sietí vyzbieralo pre jednu z milánskych nemocníc 2,5 milióna eur. Od momentu, keď krajina upadla do karantény, sa rozbehlo veľa finančných zbierok na pomoc zdravotníckym zariadeniam.
Bojíte sa nákazy?
V Trente nie je veľa infikovaných. Ale je pravda, že sme blízko uzavretých oblastí ako Miláno, Bergamo či Benátky. Nie je to príjemné. Nie som niekto, kto by šíril paniku. Ale priznám sa, že posledné dni som sa tu necítila príjemne.
Ak by ste mali možnosť, vrátili by ste sa teraz na Slovensko?
Už som nad tým rozmýšľala. Viem, že doma by som musela byť po návrate v 14-dennej karanténe. Na druhej strane, nemám potuchy, či by ma odtiaľto vôbec pustili. Pred týždňom sme mali hrať zápas neďaleko Rimini, ktoré leží v jednej z troch najproblematickejších oblastí. Ráno sme sa dozvedeli, že jedna hráčka zo súperovho družstva má teplotu. Prezidenti klubov sa dohodli na odložení zápasu a oblasť sme rýchlo opustili.
Čo by ste odporučili Slovákom, ktorí si len začínajú zvykať na prítomnosť vírusu v krajine?
Situáciu doma sledujem cez internet. Slovensko sa pripravilo na ochorenie z minúty na minútu. Je dobré, že sa prijali určité opatrenia. Dá sa očakávať, že počet nakazených stúpne. Odporúčam ľuďom, aby zachovali pokoj a postavili sa k situácii zodpovedne. Nie je to síce koniec sveta, ale to si mysleli prvé dva týždne aj obyvatelia Talianska a pozrite sa, kam sa dostali. Ak krajina zavedie určité opatrenia, tak by sme to nemali brať v tomto štádiu na ľahkú váhu a mali by sme ich dodržiavať.
Foto: SITA, Brano Bibel
Ako vyzerá váš deň v karanténe?
Zatiaľ som „zavretá“ štyri dni. Upratala som si byt, aj ho vydezinfikovala. Predsa len, vrátili sme sa z rizikovej oblasti… Pozerám filmy, čítam knihu a sledujem aktuálnu situáciu. Ak chce niekto ísť von, musí mať vyplnený formulár o tom, kde je, prečo a kam sa presúva. Takisto začali kontrolovať a zastavovať autá. Dúfala som, že si aspoň pôjdem zabehať, ale vyzerá to tak, že sa len tak z karantény nedostanem.
Cyklista si môže domov kúpiť stacionárny bicykel. Čo môže volejbalistka urobiť v rámci domáceho tréningu?
Ak má doma loptu, môže praktizovať určité cvičenia v ľahu či sede. Internet je plný videí, ako sa udržiavať fit. Či už je to strečing alebo jóga, spôsobov je milión. Dôležitá je snaha hýbať sa.
Ste toho názoru, že športovci majú vyššiu imunitu a nie sú rizikovou skupinou?
Myslím, že je to individuálne. Hoci je štatisticky dokázané, že športovci sú odolnejší k určitým veciam, aj oni by si mali dávať pozor. Často sme vo veľkej záťaži a môže prísť moment, keď je imunita trochu oslabenejšia. Netreba nič podceniť.
Existuje podľa vás možnosť, že zákaz športových zápasoch sa predĺži po 3. apríli a že nedohráte sezónu?
Ťažko povedať. Myslím si, že tunajšie športové federácie a zväzy počkajú dva týždne, zhodnotia situáciu a potom ohlásia rozhodnutie. Už som spomínala, že niektoré družstvá netrénujú a postaviť ich rovno do zápasov by bolo veľmi rizikové z pohľadu možných zranení. V hre sú aj iné veci. Nevieme, aký vplyv by mala nedohratá sezóna na naše kontrakty a výplaty. Plus, ja ako legionárka neviem, ako dlho by som musela zostať v Taliansku. Zložité a komplikované rozhodnutie ako predčasný koniec sezóny si nikto neželá.
Vaše družstvo je v II. lige suverénne, postup medzi elitu má na dosah. Zostanete v klube aj v ďalšej sezóne?
Máme to dobre rozbehnuté, prerušenie sezóny nám nezahralo do karát. Platí, že hlavný cieľ je postup. Či zostanem, sa uvidí, pretože situácia je, aká je. Budem to riešiť po sezóne.
V Trente sídli aj slávny mužský klub, ktorý niekoľkokrát triumfoval v Lige majstrov. Videli ste v akcii svetovú špičku?
Zatiaľ nie, nebol na to čas. Muži hrajú vo väčšej hale, my v menšej. Ambícia klubu postúpiť do Serie A je aj preto, aby sa mužský a ženský volejbal v Trente vyrovnali. Pretože peniaze tu na to sú.
A čo lyže? Vyvetrali ste ich v Alpách?
Nemôžeme lyžovať, máme to v zmluvách. Ale aj keby som chcela, nie je na to čas. Volejbal sa tu berie veľmi vážne, máme veľa tréningov. Pokiaľ neskončím volejbalovú kariéru, dovtedy budú lyže odpočívať v garáži…
Verili ste mame Eve, že ako trénerka uspeje s Pezinkom v nedávnom finále Slovenského pohára?
Samozrejme. Bohužiaľ som finále nemohla sledovať, pretože akurát vtedy sme hrali zápas. V Pezinku som dohrala minulú sezónu, dievčatá poznám a vedela som, že na to majú. Už podľa výsledkov počas aktuálnej sezóny som videla, že baby makajú a darí sa im. Som rada, že po dlhšej dobe vyhralo trofej družstvo, ktorému sa takýto úspech predtým nepodaril. Hrala som aj v Slávii, k obom tímom mám pozitívny vzťah. Ale viac som výhru tentoraz priala Pezinku – kvôli mame.
Kontroluje vás teraz pravidelne?
Áno, ale sama vie, že nemá zmysel mi každý deň písať. Situáciu neovplyvním ja, ani rodičia. Je im to celé ľúto, lebo mali za mnou prísť minulý víkend, ale zrušili nám zápasy. Chceli si užiť atmosféru na zápasoch, tešili sa na výlet a super jedlo. Moja rodina miluje taliansku kuchyňu… Avšak situácia sa nevyvíja podľa plánov. Zrejme aj to patrí k životu. Nezostáva mi nič iné, ako sa s tým vyrovnať.