„Mám trochu zvláštne pocity. Zaradenie do dvorany slávy si vážim. Myslela som si, že takáto pocta prichádza, keď sa niečo končí – ako uznanie za celoživotnú prácu. Možno takto o rok by to sedelo, v USK Praha mám zmluvu aj na budúcu sezónu,“ podotkla dobre naladená žilinská rodáčka. Keď mala vybrať najkrajší moment z minulého roka, spomenula skôr protichodný s nádychom sklamania.
"Od postupu do euroligového finále nás delilo 1,6 sekundy. Ruskému Kursku, neskoršiemu víťazovi, sme podľahli po výkone na hranici možností v predĺžení, čo nás veľmi mrzelo. Aj preto, že po sezóne odišli z nášho tímu viaceré opory – výrazne ich preplatili bohatšie kluby. Na finančné súťaženie s nimi nemáme. Práve do Kurska zamierila Sonja Petrovičová, skúsená španielska rozohrávačka Laia Palau odišla do Austrálie, rozlúčili sme sa aj s Američankou Candice Dupreeovou.
Foto: SITA, Diana Černáková
S omladeným kádrom sme opäť postúpili do play off z tretieho miesta v skupine, v súboji o postup do Final Four nás čaká Jekaterinburg, ďalší ruský gigant. Favorit je jasný, no v basketbale som zažila už všeličo. Takže – zabojujeme," vraví odhodlane päťnásobná víťazka euroligy, jasne najúspešnejšia trénerka v histórii najprestížnejšej klubovej súťaže.
K triumfom v nej priviedla tri tímy: dvakrát oslavovala s Ružomberkom (1999, 2000), dvakrát so Spartakom Moskovská oblasť (2007, 2008), raz s USK Praha (2015).
„Každý bol úžasný a každý iný, pretože vždy šlo o obrovskú výzvu. Prvý je prvý, naň sa nezabúda, avšak všetky si cením rovnako, predchádzalo im veľké oduševnenie. Piatemu by som dala prívlastok – najneočakávanejší. Nepatrili sme k favoritom, no v domácom prostredí sme sa vyburcovali k skvelým výkonom. Vo finále proti Jekaterinburgu družstvo prekonalo všetky očakávania,“ zdôraznila. O tom, že mala skvelý tím, potvrdilo aj finále Superpohára. Jekaterinburg sa chystal na odvetu, no vo finále opäť Pražankám podľahol.
„Veľmi nás chcel najväčši rival na neutrálnej pôde zdolať, no opäť mu to nevyšlo,“ usmeje sa pri príjemnej spomienke.
„Euroligové prvenstvá dávam jemne pred ostatné úspechy, pretože toľko ich nemá nik. Tešia ma aj medaily s reprezentáciami: striebro so Slovenskou, zlato i olympijský bronz s ruskou. Keď sa pozriem na uplynulých tridsať rokov, dosiahla som viac než som si mohla myslieť.“ Vzápätí sa poopraví: „Pôvodne som si ani nič myslieť nemohla, lebo som nikdy o trénovaní neuvažovala. Pánbožko ma má asi rád,“ povie úprimne držiteľka krištáľového krídla.
Jozef Smolek, niekdajší úspešný manažér basketbalistiek Ružomberka v čase ich európskej dominancie, môže za to, že po hráčskej kariére sa dala na trénerskú. „Keď sme šli za Natáliou do Prahy lanáriť ju do Ružomberka, našli sme ju v Podolí na plavárni. Postupne sme ju presvedčili,“ podotkol.
„Takto som si to predstavovala. Som vďačná za takzvaný kruh. V Prahe som s veľkým basketbalom začala, v Prahe sme s Ružomberkom získali prvý federálny titul – a na 99,9 percent som presvedčená, že ho tam aj uzavriem. Všetko do seba krásne zapadlo,“ sumarizuje slovenská trénerka storočia.
Prehovárali ju, aby po neúspechu na minuloročnom domácom európskom šampionáte prevzala českú reprezentáciu, no odmietla. „Stresov si užijem dosť v klube, ďalšie nepotrebujem. Ešte jednu sezónu potiahnem – a potom uvidím, čo príde,“ naznačí spokojne.