K poslednému smeču sa odhodlal 43-ročný. Mnohí zo spoluhráčov i súperov vtedy mohli byť jeho synmi.
Miluje výzvy, práce sa neštíti
Legendárnemu Richardovi Nemcovi prischla na sklonku hráčskych čias úloha mimoriadne skúseného veterána. V aktuálnej sezóne si zvyká na úplne odlišnú pozíciu – trénerského nováčika. Šesťnásobný slovenský volejbalista roka vedie Prievidzu. A úspešne. Klubu pomohol po prvý raz v histórii k postupu do extraligového finále. Po víťazstve nad favorizovaným Prešovom.
„Trénovaniu sa venujem už dlhšie. V posilňovni mám svojich klientov. Viesť kolektív vo vrcholovom športe je však úplne odlišné. Veľa čerpám predovšetkým zo skúseností, ktoré som nadobudol počas hráčskej kariéry. Musím sa priznať, že trénerská robota ma napĺňa i baví. Navyše, keď človek dosiahne úspech, nemá núdzu o motiváciu,“ hovorí rodák z Pezinka.
Keď dostal pre štartom sezóny ponuku z Prievidze, na okamih zaváhal. „V tom čase som si dorábal školu – na Fakulte telesnej výchovy a športu v Bratislave. Povedal som si však, že to s Prievidzou vyskúšam. Viete, som typ človeka, ktorý má rád výzvy. Púšťam sa do nových vecí, s obľubou veľa pracujem. Už ako hráč som rád prekonával prekážky, neustále som sa potreboval s čímsi pasovať. Nikdy som nemohol len tak sedieť kdesi v kúte,“ vraví účastník štyroch záverečných turnajov majstrovstiev Európy.
Núdzu o výzvy nemá Nemec ani v Prievidzi. V tíme našiel mnoho legionárov z rôznych kútov sveta. „Poskladať z kvalitných hráčov dobrý tím je výzva pre každého trénera. Práve toto bola moja prvá úloha. Priznávam, spočiatku nám chémia v mužstve nefungovala. Hráči síce podávali dobré individuálne výkony, no tím absolútne neladil. Mám v ňom Portugalčana i rodáka z Bosny a Hercegoviny. Južanský či balkánsky naturel musíte často krotiť. A to veru nie je jednoduché,“ prezrádza Nemec.
Stredisko mu štát zatrhol
K naštartovaniu prievidzského stroja prispela aj zaujímavá trénerská rošáda. Nemec totiž až do januára pôsobil v pozícii asistenta Romana Kaššu. Potom si úlohy vymenili.
„Tím nefungoval tak, ako by mal. Museli sme niečo zmeniť. Chceli sme nastaviť hráčov tak, aby si viac vážili, čo v Prievidzi majú. Roman v tomto zohral dôležitú úlohu. S výmenou nemal problém, nerobili sme si žiadne prieky. Neriešili sme, kto bude prvý a kto druhý tréner. Chceli sme len vybudovať fungujúcu partiu, čo sa nám podarilo.“
Ochrannú ruku nad ňou drží Nemec. Pre zverencov je vzorom, bohatým zdrojom rád, skúseností. „Snažím sa im odovzdať všetko, čo som pozbieral počas hráčskej kariéry. Priznávam však, že niekedy mám nutkanie vybehnúť na palubovku a ukázať im, ako by som akciu vyriešil,“ zasmeje sa niekdajší skvelý smečiar.
Aj vďaka nemu si volejbalová Prievidza užíva najväčší úspech v klubovej histórii. Osud ho pritom mohol zaviať úplne inam. „Už keď som končil hráčsku kariéru, mal som záujem o vybudovanie športového centra pre stredoškolákov. Malo sa nachádzať na Železničnom učilišti v Rači a pokrývať viacero športov,“ hovorí Nemec s horkosťou v hlase.
Zaujímavej myšlienke sa však postavila do cesty privysoká prekážka – štát. „Bol to boj s veternými mlynmi. Politici skrátka nespolupracovali. Ministerstvo vnútra mi odmietlo dať školu k dispozícii,“ posťažuje sa Nemec. „Slovenská športová mládež za svetovou výrazne zaostáva. Všetci plačeme, že deti nešportujú. Lenže dôvod je ten, že štát pre ne robí málo. Nehovorím o futbale či hokeji. Reč je skôr o športoch, ktoré nemajú takú výraznú popularitu. Volejbalisti, basketbalisti, hádzanári. Všetci potrebujú kvalitné haly, strediská. V zahraničí vyrastajú najväčšie talenty v akadémiách. U nás to tak nefunguje,“ dodáva.
Bolí to? Končím
Nemec môže porovnávať. Pochodil svet. Zahral si v elitných súťažiach – talianskej, gréckej, nemeckej. Pýši sa viacerými majstrovskými titulmi, nechýbal pri historickom úspechu slovenského volejbalu – piatom mieste z európskeho šampiónatu v roku 2011.
Jeho meno je za hranicami pojmom. Názor ostrieľaného profesionála by mal mať váhu. „Keď chceme vychovať vrcholových športovcov, musíme dať deťom adekvátne podmienky. Nemôže to fungovať tak, že ich rodičia budú neustále voziť na tréningy. Deti potrebujeme kamsi umiestniť, sústrediť. Ak k tomu nedôjde, budeme ich jedného dňa učiť športu tak, ako trebárs matematike či slovenskému jazyku. Šport pre ne prestane byť prirodzený,“ myslí si.
Je jeho ambiciózny projekt ešte aktuálny? „Samozrejme. Na nikoho som nezanevrel. Keby bola možnosť vybudovať športové centrum pre deti, stojím v rade prvý. Musíme si uvedomiť, že problematická je najmä stredoškolská mládež. Na základnej škole vedú deti k športu rodičia. Potom už od nich očakávajú, že budú samostatné. Lenže mladí nemajú predstavu, čo obnáša vcholový šport. Keď ich začne bolieť, vykašlú sa naň. Práve v tejto fáze končí so športovaním najviac detí,“ upozorňuje.
Pre Nemca zostáva vybudovanie športového centra zatiaľ nesplneným snom. Má však aj ďalšie. Také, ktoré premení na realitu o čosi jednoduchšie.
„Prievidza je basketbalovou baštou, na zápasy miestneho tímu chodí množstvo divákov. Chcem dosiahnuť, aby raz zaplnili halu aj počas volejbalového stretnutia. V semifinále nám to už čiastočne vyšlo. Verím, že ľudí prilákame aj na finále. Je to len na nás. V prvom rade im musíme ponúknuť dostatočnú kvalitu,“ tvrdí dvojmetrový a viac ako sto kilogramov vážiaci chlap.
Nemec má povahu šampióna. Nevzdáva sa. Napriek tomu, že v pozícii finálového favorita bude Nitra, odvážne sníva o titule. A naďalej aj o stredisku pre mladé talenty…