Historické víťazstvo v B-skupine Euroligy si definitívne poistili v stredu pod domácimi košmi, keď zdolali 14-násobného tureckého šampióna Fenerbahce Istanbul potrebným trojbodovým rozdielom (66:63). Pre mladého trénera Košičaniek Maroša Kováčika (34) je momentálny úspech najväčším v kariére. "Hneď som si vypočul, čo vraj budem robiť v ďalších sezónach, keď som v tej prvej ako hlavný tréner vyhral skupinu. Ale ak je príležitosť, treba ju využiť. Šanca na taký úspech už nemusí prísť,“ uviedol v rozhovore pre slovenské médiá Kováčik.
Čo si najviac vážite na víťazstve proti Fenerbahce Istanbul?
Ak hráte proti súperovi najvyššieho rangu v Európe a dovolíte mu nastrieľať 63 bodov, je tým povedané všetko. Myslím si, že napriek menšiemu počtu bodov, divák si musel prísť na svoje.
Je víťazstvo v skupine splnením sna?
Pocity sú fantastické. Nikto z nás pred sezónou nemohol tušiť, že takto budeme stáť po základnej časti. Je to odraz nielen tohtoročnej práce, ale aj systému, ktorý sa tu budoval roky predtým.
Ste impulzívny typ, ale v tomto zápase ste nepôsobili na lavičke až tak nervóznym dojmom ako v predchádzajúcich domácich dueloch. Prečo?
Snažil som sa byť pokojný, aby som nevnášal zbytočnú nervozitu medzi hráčky. Nepremenili sme veľa šancí spod koša, ale snažil som sa hnev v sebe potlačiť. Len aby hráčky cítili vo mne oporu.
Čo ste im povedali v šatni po tom euforickom závere?
Do šatne po zápasoch nechodím. V emóciách to nemá význam. Po prehre by som možno povedal niečo, čo by som neskôr ľutoval. Nechám ich teraz si to víťazstvo vychutnať a neskôr sa stretneme v posilňovni. Tam sa im poďakujem za skvelý výkon. Naša cesta nie je na konci. Musíme zostať oboma nohami na zemi. Vrchol sezóny je len pred nami.
Táto euroligová sezóna je pre Košice prelomová. V čom predovšetkým?
Dá sa povedať, že sme konečne prelomili náš dlhoročný bôľ. Ak prišiel do Košíc silný súper, nikdy sme nad ním nevyhrali. To už neplatí. Najprv Orenburg – prvé víťazstvo nad ruským tímom v histórii nášho klubu a teraz aj Fenerbahce, ktorý je s Jekaterinburgom považovaný za najväčšieho favorita celej Euroligy. To sú pre nás zlomové víťazstvá.
Najväčšia hviezda Fenerbahce Američanka Pondexterová strieľala na pridávanom tréningu po zápase jeden kôš za druhým, ale v stretnutí jej to nešlo. Čo si o tom myslíte?
Po nedávnom finálovom zápase v Tureckom pohári, ktorý Fenerbahce prehral s najväčším rivalom Galatasarayom o jeden bod, nervózne buchla do sklenenej tabule a rozbila si ruku. Možno sa takto dostáva naspäť do formy, ale proti nám jej to už nepomôže.
V B-skupine vás ešte čaká posledný zápas v Targovišti. Rozmýšľate nad tým, že budete šetriť najlepšie hráčky?
Nie. Nemôžeme hazardovať s formou, ktorú máme. K tomu zápasu pristúpime maximálne zodpovedne. Do Rumunska pôjdeme s cieľom vyhrať.
So stúpajúcimi ambíciami vám Infiniti aréna, zdá sa, začína byť pritesná. Čo vy na to?
Košice by si ako druhé najväčšie mesto na Slovensku zaslúžili dôstojnejší a väčší stánok. Som presvedčený, že nielen proti Fenerbahce, ale aj v iných zápasoch, by prišlo ešte viac ľudí. Keď je tesný zápas a diváci vás v závere potlačia, je to cítiť.
Neláka vás pred play-off hokejová Steel aréna? Možno by ste ju so súčasnými výkonmi dokázali vypredať…
Teraz by som už nešpekuloval. V Infiniti aréne sme doma. Dosiahli sme tu veľké víťazstvá, tak si zachovajme túto výhodu aj naďalej. Možno v budúcnosti sa môžeme o tejto téme baviť, ale teraz nie.
Ako vnímate výhodu domáceho prostredia v prvom aj prípadnom treťom zápase play-off?
Je to o sebavedomí. Pred zápasom s Fenerbahce som hráčkam zdôrazňoval, že udržať si domácu neporazenosť je veľmi dôležité. V kočkách teda zostane ten pocit, že sú tu doma a že ich hrad zostal zatiaľ nedobytý.
Prvá sezóna v pozícii hlavného trénera v Košiciach a hneď taký úspech?. Čo to s vami robí?
Je to úspech všetkých hráčok a členov tímu, nielen trénera. Od asistenta, cez lekára a masérov, ktorí ma počas zápasu upokojujú, lebo vidia, že som mladý a nervózny.
A vaše osobné pocity sú aké?
Každý zápas je pre mňa niečo nové. Spoznávam sám seba, aj svoje pocity. Po Fenerbahce sa musím trochu vyspať, dať si trochu vína, aby to zo mňa spadlo. Veľmi si vážim víťazstvo, ale trénerský džob je vrtkavý. Stále mám na pamäti, že jeden deň môžem byť kráľ a na druhý skončím na ulici. Prežívam to teda s pokorou.