Toto je dôležité a preto si dám teraz veľký pozor na to, čo poviem. Boris Valábik sa ešte raz podrobne venuje Jurajovi Slafkovskému

Martin Prosnan | 23.05.2024 05:38
22. Juraj Slafkovský Foto:
Juraj Slafkovský v akcii.
V utorok večer vypol mikrofón, aby sa o deň neskôr zbalil a presunul z Ostravy do Prahy. Boris Valábik, bývalý slovenský reprezentant a hokejový odborník, šiel včera po stopách slovenského národného tímu. Pred štvrťfinálovým duelom proti Kanade hovorí o dvoch možnostiach.

„Vyzliecť si reprezentačné dresy a vôbec nenastúpiť na zápas alebo sa nezaujímať o to, kto proti mne stojí, vyjsť na ľad, veriť si a vydať sa tam.“

Naposledy sme sa rozprávali po stretnutí s USA. Mali ste odvtedy dôvod na hokejový úsmev?

Vždy sa nejaký nájde, ani hokejový život nie je len čierny a biely. Ani naše zápasy neboli len dobré a zlé. Ale najväčší úsmev mi prinášali azda naši fanúšikovia v Ostrave, tých som si naozaj užil.

Skákanie, kričanie, dokonca rozospievali aj môjho kolegu v štúdiu Českej televízie. Veľmi sa mu páčilo to naše „My sme tu doma“ alebo „Héja, héja, héja Slovensko“. Ihneď si googlil, ako text pokračuje ďalej. Jednoducho skvelé.

Podľa našich kolegov priamo v Ostrave vyzeral Martin Fehérváry po zápase so Švédskom veľmi nespokojne a apeloval na tímovosť. To, že Slováci nehrajú ako tím, im naznačil v rozhovore aj niekdajší hráč NHL Rostislav Olesz…

Ťažká téma. Keď sa nájdu hráči, ktorí nie sú spokojní s tým, ako hrajú, občas k tomu pristúpia zle a nezamerajú sa viac na seba, ale na čokoľvek iné. Bočných vplyvov môže byť mnoho, ale aj v živote – keď sa nám nedarí – sa môžeme vyhovárať na celý svet a vždy nejaký dôvod nájdeme, no na sto percent nám to nepomôže.

Učili ma, že začať treba od seba. Pozrite sa na Slafkovského, keď sa sústredí len na svoju hru a len tie veci, ktoré môže ovplyvniť, tak je zrazu omnoho lepším hráčom. Keď si to takto dokázal v hlave spracovať 20-ročný Juraj, potom by to mali zvládnuť všetci.

Hráči po stretnutí so Švédmi opakovali, že už chcú ísť preč z Ostravy. Naozaj im zmena prostredia môže pomôcť?

Určite áno, veď šport je o hlave. Viem, že sa im nepozdávala kvalita ľadu v Ostrave, no keď som počul Jána Pardavého, ktorý má naozaj bohaté skúsenosti, ako vraví, že také teplo ešte nikdy nezažil, tak nemám dôvod mu neveriť. V kabíne som síce nebol, ale niečo na tom určite bude.

Je to len bočný vplyv, no zmeniť miesto po takej ťažkej prehre, akú sme zažili so Švédskom, je to najlepšie, čo sa nám môže stať. Netvrdím, že nám to pomôže vyradiť Kanadu, no videli sme druhú polovicu utorňajšieho zápasu, mnohí naši hráči už vyzerali „na uterák“. Chceli to mať čím skôr za sebou.

To pred štvrťfinále neznie optimisticky…

Jednoducho tam v tej chvíli nebola osobnosť, ktorá by to chcela zvrátiť. Tá odovzdanosť ma mrzela. Tomáš Tatar sa snažil, ale chýbal niekto, kto by telom alebo tvrdou hrou v defenzíve zdvihol ľudí zo sedadiel.

Zvesiť plecia je najprirodzenejšia ľudská vlastnosť, ale v takej chvíli tam musí byť líder. Lebo je jednouché ním byť, keď šampanské steká zo stropu, ale ťažšie, keď sa tímu nedarí a psychicky to nezvláda. Preto sa to volá líderstvo.

V redakcii sme sa nevedeli zhodnúť, či je Kanada dobrý štvrťfinálový súper. Váš názor?

(smiech) Bude to znieť ako klišé, ale naozaj je jedno, proti komu hráme. Dôležité je to, čo my chceme urobiť a chalani to dobre vedia. Napokon, proti USA sme to sledovali takmer dve tretiny a ak sme to dokázali proti nim, potom sa to dá s každým.

Dôležité bude dať prvý gól, to by nám veru pomohlo. Mužstvo by si potom začalo veriť. Obávam sa, že ak prví inkasujeme my, bude to len pokračovanie Švédska. Bezmocnosti z tretej tretiny.

Vo štvrťfinále si už nenavyberáte, nevidím tam súpera, ktorého by som chcel viac a ktorého menej. Proti Kanade sme už v minulosti v podobnej fáze turnaja uspeli. Je to mužstvo, ktoré hrá to, čo od našich žiada tréner Craig Ramsay – bude agresívne, prvých desať minút na nás vybehne.

Musíme ustáť úvodný tlak. Pôjdu nám do tela, všetko budú smerovať na našu bránku. Spomeňme si teda na duel proti USA, zdolali sme ich vlastnou zbraňou.

Momentka zo zápasu Slovensko - USA. Foto: ČTK / Ožana Jaroslav
Slovensko, USA Momentka zo zápasu Slovensko - USA.

V tejto súvislosti bude zranený Martin Pospíšil veľmi chýbať, však?

Obrovská strata. Dúfam, že to preňho smerom do budúcna nebude nič vážne, lebo hokej ho živí. Čaká ho ďalšia sezóna a on sa na ňu musí pripraviť. Hádam nedoplatí na to, že bol ochotný prísť reprezentovať Slovensko, to by bolo veľmi smutné.

V každom prípade – pre reprezentáciu to je nenahraditeľný hráč. Ak chceme hrať v útočnom pásme, potrebujeme hokejistov ako on, ktorí dokážu získať puk. Takáto strata bolí.

Slovensko tri zo štyroch medailí na MS získalo tak, že vo štvrťfinále zdolalo zámorské mužstvá. Je to náhoda?

Svedčí to o tom, že všetky tie slovenské tímy boli mentálne silné. Kanaďanom predovšetkým nesmieme dovoliť, aby nám odskočili, to by mohlo byť fatálne. V našej slovenskej náture je aj to, že veci zvykneme zabaliť. Vravíme si, že aj tak už nemáme šancu.

Zámorské celky to nikdy nedopustia. Ako Američania proti nám v tretej tretine – verili tomu, že to, čo robia, im prinesie ovocie. Vezmime si príklad a nevešajme plecia, lebo v hokeji vás nikto nikdy nebude ľutovať, rešpekt si musíte vydobyť sami.

Jednoducho teraz potrebujeme lídra, ktorý bude spoľahlivý v defenzíve a kreatívny v útoku. O to väčšia škoda Pospíšila. Klišé o tom, že to nebude jednoduché, si nechám, lebo sú to bláboly, ktoré každý ovláda. (smiech)

Dokážu aj zámorskí hokejisti podceniť súpera?

Vždy, keď vyhráme, tak nás súper podcenil a keď prehráme, na viac sme nemali? S tým nesúhlasím. Kanaďania to nemajú v génoch, hoci Rakúšania im uštedrili facku, keď v tretej tretine dostali päť gólov a zo 6:1 bolo zrazu 6:6.

Priznám sa, že toto som videl prvýkrát v živote a myslím si, že aj oni. Bohužiaľ pre nás, tak skoro sa im to zasa nestane.

Bellemare Tatar Čítajte viac Keď som stretol Šatana vo výťahu, bál som sa nastúpiť. Jágr? Má ruky ako lopaty

Mimochodom, všimli ste si celonárodnú polemiku o tom, že prvý útok treba rozdeliť?

Isteže. Ale ja mám rečnícku otázku – keď vám šliape druhý, tretí a štvrtý, tak jeden z nich rozbijete? Je to – samozrejme – na tréneroch, ale aj risk.

Vzhľadom na zranenia tentoraz k nejakým zmenám príde a je zrejmé, že sa to dotkne aj elitnej formácie. Mám rád tieto debaty, sú namieste. Aj mňa nútia zamyslieť sa.

Môže aj príležitostný fanúšik dnešnému hokeju porozumieť?

Nie je to taká veda. Mnohí mu rozumejú, aj jeho súvislostiam. Nie každý však vníma veci, ktoré hráč robí, keď nemá puk. Štatistiky vravia, že tí najlepší na svete ho držia na hokejke len pár sekúnd.

V NHL možno dve a hneď ho posielajú preč. Treba si všímať aj ostatné drobnosti. Ale je predsa fajn, že Slováci počas MS hokej riešia vo veľkom a žijú ním.

Ale nespravili sme náhodou z bezstarostného Juraja Slafkovského tak trošku štvanca?

Toto je dôležité a preto si dám teraz veľký pozor na to, čo poviem. Nechcem totiž vysielať žiadne negatívne signály. Nezachytil som kritiku na Juraja kvôli jeho hre. A ja som ten posledný, kto by ju kritizoval – aj preto, že má stále len 20 rokov.

Už predtým som upozorňoval, aby sme z mladého chlapca po dvoch nekompletných sezónach v NHL nerobili príliš veľkú hviezdu a nenakladali na jeho plecia zbytočnú ťarchu.

Vôbec nemám problém s jeho hrou s pukom. Nemám ani žiadny problém s tým, že dosiaľ na MS nedal gól. Už po olympiáde v Pekingu som upozorňoval, aby sme od Slafkovského neočakávali, že bude zakaždým najlepším strelcom turnaja. Áno, dobrú hru od neho očakávať môžeme, ale nie, že dá sedem gólov na každom šampionáte.

Čo si však treba uvedomiť, je aj hra bez puku. V Ostrave som mal niekoľko debát so skautmi, nebudem menovať tímy, nebolo by to z mojej strany profesionálne. Tí ľudia, ktorí robia multimiliónové rozhodnutia pre svoje kluby, si všímajú nielen to, čo hráč robí s pukom, ale aj to, ako vystúpi z autobusu, ako sa rozcvičuje, ako sa správa k spoluhráčom a akú má reč tela na striedačke.

Juraj Slafkovský na MS 2024. Foto: Profimedia
Slovensko, Poľsko Juraj Slafkovský na MS 2024.

Ale aj jeho správanie po prihrávke, ktorú aj mal dostať, ale neprišla – všímajú si, či sa cíti ukrivdený, zvesí plecia, mávne rukou a demonštratívne odchádza striedať. Alebo maká a snaží sa o pozíciu, aby mohol opäť prijať ďalšiu prihrávku.

Veľa vecí nie je zreteľných na obrazovke, fanúšikovia si väčšinou všímajú len hokejistu s pukom, no skauti prichádzajú kvôli konkrétnym hráčom a sú na nich zameraní. Striehnu na nich a zaujíma ich každý detail.

Aj to, či je dobrý tímový hráč alebo hrá viac na seba. Už predtým som povedal, že Juraj si na toto musí dávať pozor. Lebo nikde nie je napísané, že celý hokejový život strávi v Montreale. Pod rovnakým generálnym manažérom a trénerom.

Mám však pocit, že Slafkovský si na tieto veci začal dávať v posledných dvoch zápasoch veľký pozor, že sa zlepšil a to je pre dvadsaťročného chlapca uprostred turnaja ohromná vec. Nechcem ho kritizovať, nie sú to však len veci z mojej hlavy, sám som si mnohé zažil, veľa sa rozprával s inými, aj s ľuďmi, ktorí robia veľké rozhodnutia.

Opakujem, som spokojný s tým, ako hrá s pukom – niekedy sa až bojím predstavy, aký bude ten chalan silný v 25-ke. Moje očakávania v tomto smere splnil. Ale musí byť dobrý aj v hre bez puku, byť dobrý spoluhráč v kabíne, nesmie dávať najavo nespokojnosť – nielen kvôli reprezentácii, klubu v NHL, ale aj kvôli svojej budúcnosti.

Je to preňho dobrá škola, však?

Fantastická. Ale to sú aj posledné tri roky, ktoré zažil. Má toho za sebou fúru. Aj Majo Gáborík si tým prešiel, Connor Bedard zažíva niečo podobné. Dôležité je len to, aby si v rokoch, keď sa učí, nepošramotil renomé.

Naopak, Kanaďanov doma vôbec nikto nerieši. Je momentálne ľahšie byť v ich koži?

Aj áno, aj nie. Podľa tejto logiky to potom majú najľahšie Francúzi, Briti či Kazachovia. Má to však aj druhú stránku mince, keď Slováci hrajú dobre, dostáva sa im neskutočná energia. Vedia z nej ťažiť.

Boris Valábik. Foto: RTVS
S úsmevom po Slovensku IV Boris Valábik.

A Kanada? Reprezentovať je pre nich obrovská česť, keď si raz oblečú dres národného tímu, zostáva to s nimi do konca života. O Slovensku a Česku hovoríme ako o hokejových krajinách, ale čo sú potom oni? Veď tam je hokej a potom dlho, dlho nič. Ani si to nedokážeme predstaviť.

Je to kolíska hokeja, všetko tam ním žije a títo hráči už dnes bojujú o miestenky na olympiádu. Väčšiu motiváciu ani nepotrebujú. O jedno miesto v treťom a štvrtom útoku sa pobije päť hráčov. Rozhodovať môže napokon aj to, kto bol ochotný predtým reprezentovať. Skúste si predstaviť jednu vec.

Akú?

Že pôjdu domov s tým, že prehrali so Slovákmi a nepostúpili ani do semifinále. Môžu veľmi veľa stratiť, viac, ako si myslíme.

Hovorí sa, že Kanaďania chcú za každú cenu súperovi vliezť pod kožu. Prečo takto nedokážu hrať aj ostatní?

U nás to považujeme za slabosť a takýchto hráčov označujeme za bitkárov. Takto sme nastavení od výchovy. Keď hrá na Slovensku niekto do tela, považuje sa automaticky za dreváka, ktorý nevie hrať hokej.

Nehovorím len o sebe, počul som to aj o Patrikovi Kochovi, Máriovi Grmanovi či Mišovi Ivanovi. Akoby sme nechápali ich rolu. Na Slovensku to niekedy nedokážeme oceniť a potom príde kanadský tím a ukáže nám, že sme sa asi mýlili.

V čom spočíva jeho štýl?

My tomu vravíme provokácie, lenže pre nich to je prirodzená súčasť hry. Zásadný rozdiel medzi kanadským a slovenským nastavením. Brad Marchand sa k tomu nedávno vyjadril – od troch rokov ho učili, že to najdôležitejšie v hokeji je zobrať súperovi chuť a vôľu hrať s pukom. A či sa nám to páči alebo nie, je jedno, lebo to nič nezmení na tom, že Kanaďania tak budú hrať.

Môžeme si hovoriť, že sú to šašovia, bitkári a neviem čo ešte, no stále platí, že v tom budú pokračovať a keď sa necháme, tak nás zdolajú. Marchand je krásny príklad – nepríjemný, ale aj technicky zdatný hráč, ktorý vie dávať aj pekné góly. V tomto kanadskom výbere je taký Dylan Cozens, provokatér, jeden z najnenávide­nejších hráčov v celej NHL.

Neznamená to však, že nie je platný pre svoj tím. Ak vám takýto hokejista znechutí pobyt na ľade a potom vám ešte aj strelí gól, čo horšie sa vám môže stať? Aj je provokatér, aj mi robí zle, aj je dobrý a ešte aj rozhodne celý zápas. Ťažká kombinácia, ktorá sa vám prirodzene dostane pod kožu.

Dylan Cozens z Kanady. Foto: ČTK / AP / Petr David Josek
19. Dylan Cozens Dylan Cozens z Kanady.

Čo by mali počuť slovenskí reprezentanti pred štvrťfinálovým zápasom?

Začne sa videorozborom, kde tréner Ramsay ukáže dobré veci z prvej a zlé veci z tretej tretiny proti Švédom. Opýta sa hráčov, čo si myslia, za akých okolností majú väčšiu šancu uspieť. Zopakuje im, že ak budú hrať ako prvú polovicu zápasu proti USA, majú aj na Kanadu.

Vezme im výhovorky, že majú niekoľko zranených, že sú unavení a museli na zápas cestovať. Spraví to spôsobom, že vyhovárať sa je najľahšie, ale ten, kto sa vyhováral, nikdy nič nedosiahol. Ako hovoria v Kanade: winners have no excuses. Čiže víťazi nemajú žiadne výhovorky.

Povie im, že sú dve možnosti, vyzliecť si reprezentačné dresy a vôbec nenastúpiť na zápas alebo sa nezaujímať, kto stojí proti mne, vyjsť na ľad, veriť si a vydať sa tam. Dobrý príhovor dokáže spraviť veľa aj pred bezradným mužstvom. Potom sa však musia nájsť lídri na ľade.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ