Keď som stretol Šatana vo výťahu, bál som sa nastúpiť. Jágr? Má ruky ako lopaty
Foto: iihf.com
Nestáva sa často, aby reprezentácie pozývali novinárov na rozhovory s hráčmi na miesto, kde bývajú. O hokejistov Francúzska však nebol počas MS v Ostrave veľký záujem a vedenie mužstva aj preto zvolilo takúto formu.
Ešte zriedkavejšie sa stáva, že respondent, ktorého si vyberiete, je uvoľnený, zhovorčivý a „smrdí“ z neho človečina.
Pierre-Édouard Bellemare takým je. Skúsený útočník prekvapí otvorenosťou a žoviálnosťou. So širokým úsmevom rozpráva o Miroslavovi Šatanovi, Jaromírovi Jágrovi či Tomášovi Tatarovi.
„Slovenský tím sa mi páči. Ešte viac kvitujem vašich fanúšikov, dokážu vytvoriť parádnu atmosféru,“ vraví nekompromisný forvard, ktorému v tele prúdi karibská krv.
Máme z vás pocit, že šampionát v Česku ste si užili. Nemýlime sa?
Je to tak. Dlhšie som na MS nebol, pretože som hral v kluboch, ktoré bojovali v play off NHL. Ak mi to situácia dovolí, vždy rád prídem do reprezentácie. Francúzsko si nemôže vyberať z takého veľkého počtu hokejistov ako iné krajiny, takže všetci sa navzájom poznáme a vždy vytvoríme dobrú partiu.
Dávame do pozornosti Všetko o MS v hokeji 2024 na jednom mieste
V Ostrave ste stretli aj Tomáša Tatara, s ktorým ste hrali za Seattle. Stihli ste prehodiť pár slov?
Samozrejme. Krátko sme sa rozprávali aj po vzájomnom zápase. Tomáša poznám už dlhšie. Je to skvelý chlapík, výborný spoluhráč. Hrali sme spolu za Vegas i Seattle, a tiež za Tím Európy na Svetovom pohári 2016.
Ako si spomínate na mužstvo, v ktorom boli hráči zo starého kontinentu a ktorému pred štartom turnaja nikto neveril?
Úžasná skúsenosť. Na Svetový pohár do Toronta zavolali 160 najlepších hráčov sveta – a k tomu mňa. (úsmev) Vedel som, že existuje možnosť, že by som mohol dostať pozvánku, ale veľmi som s ňou nepočítal. Napokon ma vybrali ako jediného Francúza.
Pamätám si na moment, keď som prvýkrát vstúpil do šatne. Na jednej strane vedľa mňa sedeli Marián Hossa a Anže Kopitar, na druhej Zdeno Chára, Mark Streit a Marián Gáborík. Musel som sa uštipnúť do ramena, či sa mi to nesníva. Potom prišiel prvý tréning a rýchlo som precitol.
Čo sa stalo?
Chára trénoval strely od modrej a chcel, aby sa niekto postavil pred bránku do pozície cloniaceho hráča. Nikto sa k tomu nemal, ale ja som ochotne súhlasil. Rýchlo som to oľutoval. Hneď prvá strela ma zasiahla do brucha a zvíjal som sa od bolesti.
Zdeno prišiel ku mne, ospravedlňoval sa mi a potom mi odporučil, nech stojím pred bránkou bez pohybu. Strieľal strašné bomby, puky okolo mňa lietali sprava i zľava. Nie nadarmo mal najtvrdšiu strelu v NHL.
Výberu Európy sa na turnaji darilo nad očakávania…
Presne tak. Nikto s nami nepočítal. Mužstvo zložené z hráčov z ôsmich rozdielnych krajín bolo odsúdené na neúspech. Ale prišla jedna výhra, potom aj druhá. Dostali sme sa do semifinále a potom aj do finále. Na Kanadu sme nestačili, ale druhé miesto bolo parádnym úspechom.
Aký dojem ste mali z Miroslava Šatana, ktorý šéfoval tímu z pozície generálneho manažéra?
Pred turnajom som ho osobne nepoznal. Spomínam si, ako som v hoteli v Toronte čakal na výťah. Keď prišiel a otvorili sa dvere, stál tam Miro. Aj som sa trochu bál nastúpiť, taký veľký rešpekt som mal pred ním.
Prihovoril sa mi, vravel mi, že je nadšený, že som prišiel. Ja som sa však pýtal sám seba – ako je možné, že pozná moje meno? Skvelý pocit, keď môžete prehodiť pár slov s takou legendou.
Foto: Profimedia
Máte za sebou takmer dve dekády pôsobenia v reprezentačnom tíme. Ako si spomínate na svoje prvé MS?
Veľmi dobre, bolo to pred 20 rokmi v Prahe. Pôvodne som tam ani nemal ísť. Neprešiel som záverečným škrtom v zostave. Mrzelo ma to, ale zároveň som sa tešil na voľné leto. Bol som tínedžer, zabával som sa s kamarátmi, chodil po párty.
Jedno ráno, šampionát už bol v plnom prúde, som sa zobudil o jedenástej dopoludnia, pretože noc predtým sme boli vonku (úsmev), a na telefóne som mal 30 neprijatých hovorov.
Od koho?
Volal mi generálny manažér, že sa mám rýchlo zbaliť a letieť do Prahy, pretože jeden z našich útočníkov sa zranil. Boli sme ubytovaní v parádnom hoteli, kde bývali všetky mužstvá.
Na chodbách ste mohli stretnúť hviezdy NHL, ale nikoho som nepoznal, pretože vtedy ma profiliga nezaujímala. Na raňajkách som však spoznal tú najväčšiu.
Kto to bol?
Stál som v rade na jedlo a zrazu sa predo mňa niekto pretlačil. Začal si naberať šalát a keď som videl veľkosť jeho rúk, neveril som vlastným očiam. Boli raz také hrubé ako moje. Vzhliadol som hore a usmieval sa na mňa Jaromír Jágr. Mal som 18 rokov, vtedy to bol pre mňa úžasný zážitok.
Čítajte viac Kritický Fehérváry bez okolkov: Nech sa každý pozrie do zrkadla. K tomu, čo sa dialo v Ostrave, sa radšej nebudem vyjadrovať
Vaša netypická hokejová cesta pokračovala vo Švédsku a potom sa ozvali z NHL. Čakali ste to?
Vôbec. Zlomovým momentom boli MS 2014 v Bielorusku. V Minsku sme odohrali vydarený turnaj, môjmu útoku s Rousselom a Da Costom sa skutočne darilo. Prišli za mnou predstavitelia Philadelphie a povedali, že majú o mňa záujem. Predtým sa ozval aj Montreal, ale patrím medzi ľudí, ktorí neveria sľubom a pokiaľ nie je všetko čierne na bielom, tak veci neberiem ako stopercentné.
Flyers však boli seriózni, dali mi šancu a chytil som sa jej. Odvtedy som v NHL. Už je to desať rokov a verím, že ešte nejaký ten rôčik sa tam udržím.
Malí chlapci vo Francúzsku chcú byť skôr futbalové alebo ragbyové hviezdy. Prečo ste si vybrali hokej?
Od malička som bol iný ako kamaráti okolo mňa. Mal som dlhé vlasy, temperamentné správanie – taký trochu rebel. Nebavilo ma behať, čiže futbal alebo ragby neboli pre mňa. Ale hokej bol niečo nové, nepoznané. Hrala ho moja sestra.
Keď sme však prejavili záujem aj ja s bratom, mama povedala, že to nie je možné, pretože na to nemáme peniaze. Napriek tomu nás zobrala na verejné korčuľovanie a s bratom sme si to neskutočne užívali. Predtým sme jazdili na kolieskových korčuliach, ale toto bol niečo iné.
Čítajte viac Malé Slovensko bude robiť zle veľkej Kanade. Tatar má recept na favorita štvrťfinále, Slafkovský sa teší najmä na jednu vec
Bavilo vás to?
Náramne. Naháňali sme sa po ľade, snažili sa dostihnúť jeden druhého. Uvidel nás jeden z trénerov a pýtal sa mamy, ako dlho korčuľujeme. Odvetila, že je to prvýkrát.
O týždeň nás zobral na tréning, vyskúšal si nás a potom mame povedal, že máme v sebe niečo výnimočné a že by nás mala dať buď na hokej alebo na krasokorčuľovanie. Pochopiteľne, vyhral hokej.
Museli ste si čas na ľade zaslúžiť?
Presne tak. Mama napokon súhlasila s tým, že môžeme chodiť na hokejové tréningy, ale dala nám jasnú podmienku.
Musíte trénovať a hrať na 120 percent, žiadne také, že len pre zábavu, inak peniaze pôjdu na jedlo pre rodinu a nie na hokej, vravela nám. To ma prinútilo makať na sebe ešte tvrdšie. Vďačím jej za veľa.
© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ