V reprezentačnom drese nastúpila na 175 zápasov, čo je stále najviac zo slovenských hokejistiek. Edita Petrusová Raková pôsobí ako manažérka družstva junioriek do 18 rokov, ktoré sa chystá na majstrovstvá sveta. Aktuálne štartuje na turnaji vo Švajčiarsku a na začiatku roka odlieta do Kanady. Šampionát sa začína o necelý mesiac.
Hokej stále nie je medzi ženami príliš rozšírený. Pochádzate z Brestova neďaleko Humenného. Ako ste sa k nemu dostali pred vyše tridsiatimi rokmi?
So sestrou Erikou, mojím dvojčaťom, sme vyrastali na dedine pri dvoch starších bratoch. V chlapčenských partiách sme si obľúbili hokej i futbal. Ale skúšali sme aj iné športy. Stále sme boli vonku, v pohybe. Najviac nás chytil hokej, hrávala ho aj sestra, začali sme sa mu cieľavedomejšie venovať v Prešove. Mali sme prirodzenú a všestrannú prípravu. Vybudovali sme si dobrý fyzický základ i odolnosť. Asi aj preto sa mi dlho vyhýbali zranenia a aj vďaka tomu som vydržala v profesionálnom športe až do 38. roku, pôsobila som vo viacerých slovenských kluboch a na sklonku kariéry aj vo viedenskom tíme Flyers.
Keď sa obzriete za dlhou kariérou, aké pocity prevládajú?
Čím viac času už uplynulo, tým viac si uvedomujem, aké to bolo pekné obdobie, čo všetko som s hokejom zažila. Precestovala som svet, zahrala som si v 22 krajinách, aj v takých, ktoré nie sú typicky hokejové, napríklad v Číne, Japonsku, Turecku či v Severnej Kórei. Zúčastnila som sa na deviatich majstrovstvách sveta, väčšinou B-kategórie. Často nám chýbal malý krôčik do elitnej spoločnosti. Niekedy si poviem, že som si toto obdobie mohla užiť ešte viac. Ubehlo to všetko veľmi rýchlo. Ale podobne aj roky po kariére.
Asi netreba zdôrazňovať, čo považujete za športový vrchol vašej kariéry…
Samozrejme, účasť na olympiáde, čo je stále výnimočná vec, slovenskému ženskému hokeju sa to podarilo len raz. Ale možno ešte väčšie emócie som zažila, keď sme na olympiádu postúpili. V Nemecku sme vyhrali olympijskú kvalifikáciu. Roku 2011 som získala aj titul majsterky sveta v hokejbale, nebolo to pre mňa len príjemné spestrenie kariéry, tento úspech si takisto vážim, odvtedy sme ho už nezopakovali. Na zlatom šampionáte hrala väčšina dievčat z hokejovej reprezentácie, myslím, že to bola silná generácia.
Máte na konte 175 zápasov v národnom drese. Je medzi nimi nejaký, na ktorý si špeciálne spomínate?
Ťažko sa vyberá jeden, bolo ich veľa, lepšie, ale aj horšie. Vyzdvihla by som víťazstvo nad domácim Nemeckom v olympijskej kvalifikácii, málokto ho čakal. Stalo sa základom nášho veľkého úspechu. Nielenže sme vyhrali 2:0, ale podali sme v ňom aj výborný kolektívny výkon, skvele zachytala Zuzka Tomčíková. Hrávala som v obrane, tešilo ma, že sme si udržali čisté konto. Hádzali sme sa do striel, bojovali sme, do posledných sekúnd sme potili krv. Vzápätí sme zdolali Kazachstan 1:0 a oslavovali sme postup do Vancouvru.
Máte skôr subtílnu postavu, nepôsobíte, že vynikáte veľkou silou. Sedelo vám miesto v obrane?
Subtílne pôsobím teraz, ale keď som hrávala, mala som viac kíl aj svalovej hmoty. Nebála som sa tvrdých kontaktov, naopak, vyhľadávala som ich. Rada som sa púšťala do súbojov a robila som si poriadok pred bránkou. Takže post obrankyne by som nemenila.
Ženský hokej sa od vašich čias príliš neposunul dopredu, najmä výsledkovo. Čím si to vysvetľujete?
Najväčší problém je v tom, že naša hráčska základňa je príliš úzka. Nemôžeme sa vôbec porovnávať s USA či Kanadou, kde sú tisícky hráčok a majú z čoho vyberať. To sa prejavuje v kvalite a aj v reprezentácii. Posúvame sa dopredu, ale to platí aj o svete. Stále ho iba dobiehame.
Prečo nemajú dievčatá väčší záujem o hokej?
Dôvodov je iste viac. Akiste je to aj o financiách, hokej je dosť nákladný šport. To je jeden z limitujúcich faktorov. K nám zväčša prichádzajú deti zo zabezpečených rodín. A mám pocit, že stále ešte bojujeme aj s tým, čo inde už nie je problém. Myslím najmä na predsudky, že hokej nie je vhodný šport pre dievčatá a ženy.
A je pre ne vhodný?
Samozrejme, hokej je kontaktný šport, prináša aj pády, zranenia. Často prevláda názor, že je príliš tvrdý. V ženskom hokeji platia stále aj niektoré obmedzenia, kontakt nie je taký ostrý ako u mužov. Hoci sledujem čoraz viac tendencie, že viaceré krajiny už pristupujú k zrovnoprávneniu mužského a ženského športu.
Foto: archív Edity Petrusovej Rakovej
Ako sa to prejavuje?
Aj v ženskom hokeji je hra tvrdšia, čo kladie vyššie nároky na fyzickú prípravu. Ale nejde len o hokej. Dnes aj ženy robia mnohé športy, ktoré kedysi boli doménou mužov. Nemyslím si, že hokej nie je vhodný šport pre ženy. Veľa ľudí u nás pracuje na tom, aby dostali do povedomia verejnosti, že aj ženský hokej má svoje miesto v našom športe. Veľký kus práce v tejto osvete robí hokejový zväz. Podmienky sa stále zlepšujú.
Aké sú v porovnaní s tými, ktoré ste mali vy?
Boli sme priekopníčky tohto športu u nás, to boli začiatky. Zmenili sa nároky na prípravu. Trénovali sme dva razy do týždňa, veľa z nás rozbiehalo kariéru pomerne neskoro. Teraz začínajú dievčatá odmalička, sú zručnejšie v hokejových činnostiach a pripravenejšie v porovnaní s nami, na vyššej úrovni v mnohých smeroch. Ale platí, čo som už povedala. Aj svet ide rýchlo dopredu. Možno rýchlejšie ako my.
V tíme do 18 rokov, ktorý sa jediný v dievčenskej i ženskej kategórii predstaví v najvyššej kategórii majstrovstiev sveta, pôsobí veľký talent Nela Lopušanová. Mohla by práve ona výraznejšie pomôcť aj reprezentácii?
Nelu poznám veľmi dobre, sledujem ju od jej trinástich rokov, odkedy prišla do prvých reprezentačných výberov. Je to dievča, ktoré vďaka svojmu charakteru i pracovitosti môže v hokeji dosiahnuť veľa. Viem, akú má povahu, tvrdo na sebe pracuje a hokej znamená pre ňu celý život. Je super, že máme takú hráčku, motivuje ostatné a ukazuje, kam sa môže aj Slovenka v ženskom hokeji dostať.
Mohla by sa vyrovnať aj najlepším svetovým hráčkam?
Podpísala nový kontrakt, bude hrať v zámorí v profesionálnej lige, má dobre nasmerovanú kariéru. Keď bude takto pokračovať, má veľkú perspektívu. Ale musí naďalej na sebe pracovať, doteraz hrala najmä juniorský hokej. V seniorskej reprezentácii potrebuje ešte dozrieť, získať viac skúseností. Treba dodať, že v USA a Kanade majú podobných talentov v každom tíme niekoľko. Prechod do ženského hokeja nebýva jednoduchý, ale verím, že ho zvládne a presadí sa aj vo veľkom hokeji.
Čítajte viac Bol to extrém, obranca musel hrať v útoku. Országh so Šatanom kreujú olympijskú nomináciu, oznámia ju čoskoro
Juniorky sa na čele s Lopušanovou na budúci mesiac predstavia na majstrovstvách sveta. Aké im dávate šance?
Naším hlavným cieľom je udržať sa v najvyššej kategórii. Darí sa nám to úspešne už niekoľko rokov. Vlani sme vo Fínsku skončili na siedmom mieste, zdolali sme Japonky, ktoré vypadli. Nebude to ani teraz jednoduché, pretože štartuje len osem družstiev a v tejto konkurencii chýbajú aj niektoré silné krajiny, napríklad Nemecko. Verím, že sa budeme domov vracať s úsmevom na tvári.
V tíme pôsobíte ako manažérka. Dostanete sa aj na ľad?
Niekedy sa ešte prichytím, že by som si najradšej obula korčule. V tejto práci som často pri ľade, ale nie na ľade… Nemám na to čas.
Aká je náplň vašej práce?
Zabezpečiť také podmienky, aby si všetci mohli stopercentne plniť svoje povinnosti. Od trénerov po hráčky. Do mojej práce spadá viacero úloh. Cesta, logistika, letenky, ubytovanie, stravovanie. Samozrejme, v spolupráci s ďalšími ľuďmi na zväze. V reprezentácii sú podmienky na dobrej úrovni, v materiálnom, tréningovom, regeneračnom zabezpečení, máme v tíme masérov, fyzioterapeutov, teraz k nám pribudla videoanalytička. Profesionálne podmienky sú neporovnateľné s obdobím, keď som ja začínala. Problém je v tom, ako prídu dievčatá pripravené z klubov. Majú často ťažkú pozíciu, mordujú sa najmä s financiami.
Máte špeciálneho koníčka – kone. Kde ste si k nim vybudovali vzťah?
Je to naša spoločná záľuba s manželom. Jeho inšpiroval kolega, ktorý sa pohyboval v dostihovom prostredí. Ja som nejaký čas pracovala na ministerstve pôdohospodárstva, pod ktoré patrí aj Závodisko v Starom háji, často som tam chodievala a dostihový svet ma očaril. Kúpili sme si na dražbe dve kobylky, jedna sa volá Luminar a druhá Eddie Navy. Máme ich niekoľko rokov, sú ustajnené v areáli Závodiska, kde sa o ne i ďalšie stará tréner so svojím tímom. Často tam chodievame, najmä počas víkendov.
Čítajte viac Zlá správa z NHL. Obranca Šimon Nemec sa zranil, v zostave New Jersey bude chýbať
Kone asi zaberajú dosť času a sú aj dosť drahý koníček…
Sú kone, ktoré stoja veľké peniaze. Ale to nie je náš prípad. Koňa si viete kúpiť aj za 500 eur, ale starať sa o neho je už zložitejšie. Všetko, čo sa týka financovania, rieši manžel. Ja sa z koní len vytešujem, na rozpočet sa radšej nepozerám.
Vaše aj niečo vyhrajú?
Samozrejme, inak by to nešlo. Živiť dva kone nie je úplne lacné. Musia niečo zarobiť, aby sa náklady vrátili. Naše majú aj niekoľko víťazstiev, ale len na menších dostihoch. Medzi malými stajňami patríme medzi úspešnejšie.
Vysadnete niekedy aj do sedla?
Občas áno, ale vysadnúť na dostihového koňa si netrúfam. Príležitostný jazdec, amatérsky, ako som ja, nemôže takého koňa ovládať. Na nich jazdia profesionálni džokeji. V tomto prostredí sme spoznali veľa príjemných a obetavých ľudí, robia to za minimum peňazí a je to drina. Klobúk dolu pred nimi. Starajú sa o kone od rána do večera, nepoznajú nedeľu či sviatok.
Foto: archív Edity Petrusovej Rakovej
Vyštudovali ste pedagogickú fakultu. Pracovali ste aj v škole?
Nejaký čas som učila, vyštudovala som kombináciu telesná výchova – geografia. Spravila som si aj trénerskú licenciu. Ale život ma nasmeroval iným smerom, pracujem v Športovom centre polície, zostala som v kontakte so športovcami, to som vždy chcela a práca ma veľmi baví.
Máte syna Martina. Bude z neho hokejista?
Určite nie. Má deväť rokov a venuje sa plávaniu. Usilujeme sa, aby športoval, hýbal sa, bol všestranný. Naším cieľom nebolo vychovať z neho šampióna.
V predvianočnom období vrcholila príprava tímu na svetový šampionát, hneď po sviatkoch vás čaká cesta do Kanady. Máte rodinu, zamestnanie, hokej… Ako to všetko zvládate?
Práve toto obdobie je najzložitejšie. Zvládam to len vďaka manželovi Petrovi, ktorý má pochopenie a vie sa postarať aj o rodinu, aj o syna. Môžem sa spoľahnúť, že keď odídem aj na dva týždne, doma sa všetko nezrúti. Každý muž by asi nemal pochopenie, že nie som často doma alebo sa vraciam aj neskoro v noci. To, že mám doma také zázemie, si veľmi vážim.
