Zrodila sa hviezda. Slovensko sa zamilovalo do veterána, ktorý predtým sekol s hokejom a robil šoféra na okresnom úrade

Muž, ktorý si myslel, že kariéru už nadobro uzavrel, pauzoval dve sezóny a vrátil sa, aby zažil extraligový debut, sa v 36 rokoch dočkal pocty najvyššej.

„Večer o desiatej mi zazvonila pevná linka a na druhej strane bol nebohý Dušan Pašek. Vraj sa mám zbaliť a prísť do Bratislavy,“ spomína dnes už 66-ročný muž na svoje jediné minúty v reprezentácii. Proti Holandsku ich bolo šestnásť, s Rumunmi tridsať.

Keď sme sa vám minulý týždeň ozvali, zneli ste trošku prekvapene. Akoby vaša hokejová kariéra už bola dávna minulosť a nepotrebovali ste sa v nej „hrabať“.

Darmo, minulosť to je a navyše aj poriadne stará. Ale rád sa do nej vraciam vo svojich myšlienkach. Minimálne na dobré veci sa zavše zaspomína.

Tu vo Zvolene máme my „old boys“ svoju partiu, keď sa dá, vždy sa radi stretneme. Napríklad po zápase na zimnom štadióne, kde máme aj svoju miestnosť.

Chodievate na hokej pravidelne?

Keď sa mi dá, tak áno. Aj do Detvy, lebo chlapec mi tam hráva. Keď tam zápas beží paralelne s tým zvolenským, idem radšej za synom. Občas si zahundrem, inokedy aj ponadávam, tak ako kedysi aj na nás.

Aj pod maskou ste si z času na čas zahrešili?

(smiech) O brankároch sa vraví, že emócie musia mať na uzde, ale poviem vám, nie vždy som sa toho držal. Keď to bolo veľmi zlé, po škaredé slovo som nešiel ďaleko.

A čo vás dokázalo tak veľmi rozpáliť?

No kto? Jedine rozhodcovia. Dodnes mi pília nervy. My, brankári, sme to aj spod masky vždy videli najlepšie, veď všetkých máme pred sebou. (smiech)

Ako si dnes žije hokejová legenda?

Neviem, či som legenda, možno len tu okolo Zvolena. Žijem v neďalekom Lieskovci, v malej dedinke pár kilometrov od mesta. Som na dôchodku a spokojný, keby zdravie stopercentne slúžilo, ani by som sa nemal na čo posťažovať.

Motám sa okolo domu, tu vždy treba niečo spraviť. So záhradkou mi však dajte pokoj. S manželkou máme svoju eseročku, aj o tú sa treba starať.

Podnikáte?

Moja pani je doktorka, poskytujeme rehabilitačné a ortopedické služby.

Ľudia v Lieskovci vedia, kto má v dedine najpohotovejšie ruky?

Boli časy, kedy boli najpohotovejšie, dnes už nie. Nájdu sa takí, ktorí vedia, že Roman Čunderlík bol hokejový brankár.

Všetko je však pominuteľné, aj so slávou to je rovnako. Vo Zvolene ma svojho času spoznávali, hoci nie každý, keďže na tvári som mal masku. A možno to bolo aj dobre. (úsmev) Nikdy som si nepotrpel na popularitu.

Brankársky výstroj si ešte občas oblečiete?

Aj ma to tam ťahá, keď na ľad vybehne stará partia, ale radšej si dám pokoj, zdravie mi už neslúži, treba mi vari niečo ešte riskovať? Možno to súvisí aj s hokejovou kariérou.

Kde máte odloženú lapačku?

Dole v pivnici. Ale nie medzi náradím, leží tam v kumbále spolu so starou hokejovou výstrojou. Škoda, aj by som si ju nasadil, ruka ma občas zasvrbí, láka ma to, ale čo už, tu už musí zvíťaziť rozum.

Čo by spôsobovalo vyslúžilému 66-ročnému brankárovi väčšie problémy – práca rúk alebo nôh?

Ťažko povedať, za mojej éry brankárske remeslo vyzeralo inak. Oveľa viac sme stáli na nohách, bolo to o korčuľovaní.

Hokej je omnoho rýchlejší, brankárom sťažilo úlohu aj to, že zrušili ofsajd na červenej. Dnes v bránkovisku vidíte aj dvojmetrových chlapov, tí malí sa musia oveľa viac obracať. Byť poriadne mrštní.

Takéto výšavy za vašich čias nechytali?

Ale kdeže. (smiech) Povedali by sme si, že aké poleno sa tam hrabe. A vidíte, dnes sú hokejovým trendom. Pokľaknú na ľad a vrchom tela pokryjú zvyšok bránky. Za mojej éry sa naopak vravelo, že gólman, ktorý si líha, nie je brankár. Boli časy, boli…

Chcelo by to stroj času, však?

Veru. A vrátil by som sa aspoň o štyridsať rokov. Nevravím, že mi je zle, ale takto by som bol šťastný, lebo to bolo naozaj pekné obdobie.

Dnes sú oveľa väčšie možnosti, brankári vám za sezónu vystriedajú aj dva kluby, ja som takmer celú svoju kariéru chytal v jednom. Aj finančne je to omnoho zaujímavejšie, povedal by som, že z hokeja je priam dobrý biznis.

Vinco Lukáč vraví, že ak by hral dnes, mohol by si dovoliť kúpiť aj polovicu Košíc…

(smiech) On asi áno, veď to bol pán hokejista. Aj ja by som sa azda lepšie zabezpečil, ale nič neľutujem, stálo mi to za to. Sú zasa veci, ktoré sme mali my a dnešná generácia už nezažije.

Napríklad, že sme si boli ako rodina, stretávali sa, po tréningu či po zápase skočili na pivo, dnes každý uteká domov. Nemá zmysel porovnávať neporovnateľné, každá doba so sebou nesie dobré aj zlé.

Keby sme v 80. a 90. rokoch mali internet, o Romanovi Čunderlíkovi by sme vedeli omnoho viac. Žiaľ, veľa spomienok vo vyhľadávačoch nenájdete…

Hm… Čo už. Dobre je tak ako je, veď nič mi nechýba. Ja si na takéto veci nepotrpím, z môjho hokejového príbehu by som aj tak nevyžil. S ľuďmi, s ktorými som sa stretával na ľade, si zaspomínam, to stačí.

Staršie zdroje uvádzajú, že aj vo futbalovej bránke vám to šlo náramne…

Na začiatku áno. Ako žiak, možno aj dorastenec, už si dobre nespomínam, som chytával za Zvolen. Hrávali sme kadečo. Vtedy sa to ešte dalo, dnes už nie.

Ale brankársky vzor som mal hokejový a ďaleko som veru chodiť nemusel. Už ako chlapec som obdivoval Vlada Dzurillu. Potom, keď som si musel vybrať medzi hokejom a futbalom, už bola voľba jasná.

Vo Zvolene sa asi inak nedalo, že?

Pravda, vždy to bolo hokejové mesto. Omnoho viac ako futbalové. Hoci sme nehrávali federálnu ligu, ale „len“ 1. SNL, pravidelne sme mali vypredané.

Predovšetkým, keď tu otvorili nový štadión, sme mali hokejový ošiaľ. A nielen na zápasoch proti Banskej Bystrici, ale s kdekým.

Po výhre 1:0 nad Bystricou ste údajne raz vyskočili na bránku a zostali na nej sedieť ako kráľ…

Viete čo, je to možné, ale že by som si na to dobre pamätal, tak to už nie. Za tie roky sa toho udialo tak veľa. No nepopieram to, lebo emócie mnou vedeli lomcovať.

A keď sme zdolali Bystričanov, „pfú“, to bolo… Nevravím, že som bol extrovert, určite nie keď sa prehrávalo, ale dobrú atmosféru som zbožňoval.

Stráviť väčšinu kariéry v jednom klube sa dnes veľmi nenosí…

Ale boli aj ponuky, lenže ja som o nich nevedel. Zvolen ich vybavil za mňa. (smiech) Vraj sa zaujímali Košice i Slovan, ale ku mne sa to nikdy nedostalo.

Aj som sa na klub trošku hneval, že poza môj chrbát za mňa rozhodli, lenže vtedy to takto chodilo. Kdeže niečo také, že by som si mohol vytrucovať prestup. To neexistovalo.

Po rozpade federácie vo vašej kariérnej kolonke svieti dvojročná pauza (1991–1993)… Čo sa stalo?

Tam to bolo všelijaké. Navyše, mal som aj robotu, na tunajšom okresnom úrade som robil šoféra. Časom ma to prestalo baviť, tak som s tým sekol.

Ale nemôžem povedať, aj bez hokeja som vedel vydržať, napokon, bol som presvedčený, že s kariérou je definitívny koniec. Lenže potom za mnou začali chodiť ľudia.

Zo zvolenského klubu…

Prehovárali ma, aby som sa vrátil na ľad. Že ma potrebujú. Nelámali ma dlho. Najmä, keď prišli Janko Repáš a Miki Lamper, vtedajší hokejoví funkcionári. Oni ma presvedčili, im som veril.

Hoci ste už mali 35 rokov, to najlepšie bolo stále len pred vami…

To je taký hokejový paradox, že? Navyše, konečne som si mohol zachytať najvyššiu súťaž. Aj to prispelo k rozhodnutiu vrátiť sa. Aj keď veci sa napokon zbehli inak, vo Zvolene som dlho nezostal.

Spomínate si ešte na prípravný zápas slovenskej reprezentácie pred odchodom do Sheffieldu na olympijskú kvalifikáciu? Vo Zvolene vyhrala 4:1 a vy ste po pauze stáli opäť v bránke…

Na to sa nedá zabudnúť. Hodili ma do vody s veľkými hokejovými hviezdami. Priamo proti slávnemu Petrovi Šťastnému.

Ale so silnejšími sa vždy hrá aj chytá lepšie, lebo sa vedia postarať o to, aby ste zostali v tempe. A ja som bol zasa oddýchnutý, veď dva roky som nechytal. Hokej mi vtedy poriadne chutil.

Šťastný po stretnutí vraj povedal, že od brankára, ktorý tak dlho nehral, by takýto skvelý výkon vôbec nečakal…

Pekné počuť to od takejto hokejovej ikony. On bol obrovská hviezda, mal rešpekt. Vyžarovala z neho charizma.

Čo myslíte, dal vám v spomínanom zápase gól?

Aj by som povedal, že áno.

Šťastný áno, ale len Petrov brat Anton.

Tiež veľký hráč.

Napadlo by vám vtedy, že o dva roky budete sedieť spolu v jednej v kabíne?

Kdeže, ani len náznakom. Mal som úplne iné plány, veď vekovo som bol už veterán. Chcel som chytať za Zvolen. Natiahnuť si trošku kariéru.

Dostal som zmluvu, ale zranil som sa a keď som sa vystrábil, bol som už na striedačke. Na vedľajšej koľaji, prednosť mal zrazu Miro Michalek, ktorý prišiel zo Slovana.

Našťastie sa ozvali Dubničania, keďže Vlado Hiadlovský im odišiel do Rakúska a nemali brankára. Pán Paštinský ich tak poslal za mnou. Rýchlo sme sa dohodli, bolo niekde medzi sviatkami, zbalil som si výstroj a na Nový rok už sedel v ich šatni.

Keď sa človek dnes pozrie na slovenskú súpisku pred MS „B“ 1995 a vidí Roman Čunderlík (HK Spartak Dubnica), tak to v zátvorke znie prinajmenšom zvláštne…

Nuž, prišiel som z klubu, ktorý sa v extralige zachránil na poslednú chvíľu. Na rozhodujúcom dueli proti Spišskej Novej Vsi bol aj Július Šupler. Nič som od toho neočakával.

Keď som sa však po sezóne vrátil domov do Zvolena, večer o desiatej mi zazvonila pevná linka a na druhej strane bol nebohý Dušan Pašek. Vraj sa mám zbaliť a ráno prísť do Bratislavy.

Pred šampionátom sa zranili Eduard Hartmann aj Igor Murín, tak sa dostalo aj na mňa. Zažil som dosť veľký šok.

Rok 1995 a hoci to bol šampionát „B“ divízie, na Slovensku vládlo totálne hokejové šialenstvo…

Niečo neskutočné. Obrovská hokejová energia a ja, ktorý som sa pár týždňov predtým s Dubnicou zachraňoval v extralige, som sa zrazu pripravoval s reprezentáciou na vrchol sezóny a ubytovaní sme boli vo vládnom zariadení na Bôriku.

Braňo Jánoš nám pred pár rokmi vravel, že ak by vás dali niekde do centra Bratislavy, nedostali by ste sa ani von z hotela, takí ste boli vtedy populárni…

Asi na tom niečo bude. Fanúšikovia boli vo vytržení a na zápasoch to bolo aj cítiť. V hľadisku hlava na hlave, neviem si predstaviť, koľko lístkov by predali, keby bratislavský štadión nemal kapacitné obmedzenia.

Bol som na konci kariéry a zrazu sa mi dialo niečo takéto. To je tá povestná hokejová čerešnička na torte. V mojom prípade určite.

Muselo to byť pre celý tím veľmi náročné, veď v tej chvíli ste boli najdôležitejšími Slovákmi…

Ani nemusím hovoriť, pod akým tlakom sme boli. Postup bol povinnosť, predstava, že by to nevyšlo, bola šialená. To bolo zakázané nahlas čo i len vysloviť.

Kto si spomína, vie, že ten šampionát bol predovšetkým o jednom zápase proti Lotyšsku. (Slováci zvíťazili tesne 4:3, pozn. red.) Zvládli sme ho, uľavilo sa nám všetkým. Mali sme Petra Šťastného, vďaka zaňho, dobre nás viedol.

Potom však prišiel rad aj na vás… Tridsaťšesťročný Roman Čunderlík prvýkrát v slovenskej bránke. Ľudia si vás tam pýtali…

Pre mňa nezabudnuteľný moment. Možno sa im páčil môj príbeh. Mal som svoje roky, prišiel som z Dubnice, zrejme im to bolo sympatické. Alebo chceli, aby som betónom vykopol puk a ja som im rád vyhovel.

Škoda, že to už zakázali. Nebola to len frajerina, malo to aj svoj účel, neraz som tak založil gólovú akciu. Trošku si to bolo treba natrénovať, puk ste pri tom nemohli mať úplne skrytý v lapačke, ale tak, aby vám vybehol. Potom už len udržať rovnováhu a nespadnúť.

Fanúšikovia to mali radi. Ale keď sme už pri tých zápasoch (proti Holandsku nastúpil v 44. minúte a na záver s Rumunskom v 30.), možno mi ani nebudete veriť, ale spomienky pomaly zapadli prachom, na veľa vecí si už ani nespomínam.

Ani na to, ako ste si po stretnutí sadli v improvizovanom štúdiu Slovenskej televízie medzi redaktorov rovno v brankárskom výstroji?

(smiech) Tak toto môžem potvrdiť. Ach, ako teplo mi bolo. Strašné. Do očí mi k tomu svietili kamery. Ani neviem, koľko minút som tam presedel.

Čítajte viac Gól, ktorý vyšumel z hlavy, obrátil Slovensko hore nohami

Pekné obdobie, svojim spôsobom aj príjemné, ľudia nás milovali, politici sa pri nás striedali. Jednoducho popularita so všetkým, čo k tomu patrí.

Kam vás život zavial po kariére?

Zo Zvolena do Lieskovca, kde bývam dodnes, v hokeji som viac už nepôsobil. Chvíľu som bol nezamestnaný, potom som mal dva bufety, okolo ktorých som sa točil.

Z druholigového Zvolena a po dvojročnej prestávke veľkolepý návrat na staré hokejové kolená až do reprezentácie. Keď tento príbeh pošleme do Hollywoodu, zajtra vám zaklopú na dvere…

Nepreháňate? (smiech) Čo ja viem, vtedy sa to dalo. Dnes si ťažko niečo podobné predstaviť.

Čo si želá Roman Čunderlík do ďalších rokov?

Predovšetkým zdravie. Nič viac mi netreba, lebo keď ho máte, ostatné sa pridá. Myslím, že takto uvažuje každý.