Slovenský dres obliekal dosiaľ v mládežníckych kategóriách, kde boli jeho spoluhráčmi aj Juraj Slafkovský, Šimon Nemec, Dalibor Dvorský či Adam Sýkora.
O svojej nominácii do reprezentačného áčka na tradičný novembrový turnaj sa dozvedel od trénera brankárov Jána Lašáka.
„Bol to pre mňa v prvom rade veľký šok. Som za to extrémne vďačný. Vôbec som to nečakal,“ vraví.
S kým ste sa o radostnú správu podelili medzi prvými?
Hneď som volal rodičom, následne bratovi a priateľke. Snažil som sa všetkých obvolať. Mal som len hodinu pred tréningom, takže som sa celkom ponáhľal.
Chcel som ale, aby sa to dozvedeli najskôr odo mňa a až potom z médií. Všetci boli veľmi šťastní. Potešili sa aj starí rodičia, najmä dedko, ktorý je veľký hokejový fanúšik.
Od koho ste sa o nominácii dozvedeli?
Tréner brankárov Ján Lašák mi písal správu, ktorá bola spočiatku trochu tajomná. Napísal iba, že mi gratuluje a vidíme sa o desať dní. Ja som vtedy iba tušil, o čo asi ide, ale pre istotu som si to u neho ešte overil. Následne mi potvrdil, že ide o nomináciu na Nemecký pohár.
Pre mnohých slovenských brankárov je Lašák vzorom. Vy ste sa narodili dva roky po tom, ako vychytal pre Slovensko titul majstrov sveta. Ako ho vnímate?
Na Slovensku je obrovskou osobnosťou. Veľmi sa teším, že s ním budem mať možnosť stráviť viac času. Verím, že mi odovzdá svoje skúsenosti a cenné rady. Osobne som sa s ním už stretol v rámci výcvikových táborov pre reprezentačných brankárov, keď som chytal v mládeži. Bola to pre mňa skvelá skúsenosť.
Čo pre vás znamená reprezentovať Slovensko na medzinárodnej úrovni?
Od kedy som hral za slovenskú reprezentáciu do 15 rokov, bolo mojím cieľom a snom, aby som si zahral aj za mužov. Nečakal som, že sa mi to podarí tak skoro. O to väčšiu mám z toho radosť.
Čítajte viac Vlak, ktorý ide do záhuby. Zväz nás nepočúva, klubom hrozí zánik. Niektorí Slovákov šialene preplácajú, nahradiť ich je nemožné
Na koho sa v národnom tíme najviac tešíte?
Priznám sa, že z chlapcov, ktorí sú v nominácii, sa poznám iba s Markom Stachom. Videli sme sa v minulosti na reprezentačnom zraze. Teším sa však na všetkých, s ktorými sa v šatni zoznámim.
Narodili ste sa v maďarskej Níreďháze, základnú školu ste začali navštevovať na Slovensku. Ako si na to spomínate?
Rodičia pracovali v Maďarsku. Ja som tam žil do šiestich rokov. Na Maďarsko mám pekné spomienky. Chodil som tam do škôlky. Potom sme sa presťahovali do Košíc. Spolu s bratom sme v Maďarsku hrávali futbal, keďže hokej tam nebol veľmi populárny.
Na Slovensku sme sa postupne dostali k hokeju. Priviedol nás k nemu otec, ktorý je jeho veľkým fanúšikom. Brat začal o rok skôr a ja som ho potom nasledoval.
Od začiatku vás to ťahalo do bránky?
Chodil som spočiatku s bratom na tréningy a pozoroval som, čo sa na ľade deje. Páčilo sa mi, že brankári majú pomaľované prilby a mali iné výstroje ako ostatní. Mal som k tomu stále bližšie a vždy som si to chcel vyskúšať.
Aká je vaša prvá spomienka, ktorá sa spája s hokejom?
Viaže sa mi s dresom Dominika Hašeka, ktorý mal otec doma v zbierke. Často sme s bratom hrali pozemný hokej. Obaja sme sa bili o to, kto si ten dres oblečie. Tým, že som inklinoval k brankárom, vždy som ho chcel nosiť najmä ja.
Vášho brata učil hokejové základy aj legendárny Igor Liba. Boli ste aj vy na jeho tréningoch?
Párkrát som sa pridal. Pre nás oboch to bol veľký zážitok, že sa nám venovala veľká hokejová osobnosť, akou je pán Liba. Nechcel som si to nechať ujsť. Na začiatku ma však vôbec nebavilo korčuľovanie. S tým sa mi spája aj jedna príhoda.
Vravte.
Keď som prišiel ako druhák v Košiciach na tréning, povedali mi, že s brankármi začínajú až od tretieho ročníka. V druhom sa viac zameriavajú na korčuľovanie. Bol som na pár tréningoch a vždy som sa tlačil do bránky.
Keď som mal ísť hrať, radšej som si ľahol do bránkoviska aj bez výstroje. Vôbec mi to nevadilo. Nebol som ten typ, ktorý by chcel strieľať góly alebo vymýšľať akcie. Vtedy som si povedal, že rok vydržím a radšej si ešte chvíľu zahrám futbal.
Kto boli vaši prví brankárski tréneri?
Ako prvý sa ma ujal nebohý Marko Milý, pod ktorým som brankársky vyrastal. Dal mi základy a venoval sa mi od tretej do siedmej triedy.
Neskôr sa pridal Dušan Strharský, s ktorým spolupracujem dodnes. Jemu najviac vďačím za to, akým brankárom som sa stal. Urobil pri mne, ale aj pri ďalších brankároch v Košiciach neskutočnú prácu.
Čítajte viac Hossa či Handzuš sú minulosť. Vzorom je zúrivý pitbull s tabletom. Nevyčerpateľný Slovák si razí cestu v NHL, hoci už premýšľal o konci
V roku 2021 ste boli oporou slovenského tímu do 18 rokov, ktorý na čele s Jurajom Slafkovským získal striebro na prestížnom Hlinka Gretzky Cupe (HGC). Ako si na to spomínate?
S chlapcami sme sa veľmi dobre poznali už pred tým, ako sme začali hrať v reprezentačných výberoch. Bola to pre nás všetkých asi najkrajšia spomienka a obrovský úspech, ktorý sme ako partia dosiahli.
Neskôr sme sa ešte stretávali v národnom tíme do 20 rokov, ale práve striebro z HGC bolo akýmsi vrcholom, ktorý sme pred prechodom k mužom vybojovali.
Aké bolo chytať na tréningu strely Slafkovského, ktorý už v tom veku bol výrazne silnejší ako ostatní rovesníci?
Bola to pre mňa výzva. Snažil som sa od neho dostávať čo najmenej gólov. Je pravda, že mal výrazne prudšiu strelu ako ostatní chalani. Snažil som sa na neho viac sústrediť. Bola medzi nami zdravá rivalita. Obaja sme súťaživé typy, takže aj on sa vždy snažil proti mne vytiahnuť.
Ako ste prežívali, keď sa stal draftovou jednotkou a hneď po ňom išiel z druhého miesta Šimon Nemec?
Cítil som za chalanov obrovskú radosť. Už nejaký čas pred tým sa rozoberalo, že by Juraj mohol byť jednotkou, ale nič nebolo isté. Ešte viac ma potešilo, že dvojkou bol Šimon. Vidieť dvoch Slovákov, s ktorými som si navyše zahral za mládežnícke reprezentácie, bol výnimočný moment.
Ja osobne som ale prežíval aj mierne sklamanie, pretože som veril, že by si ma mohol vybrať niektorý tím. Boli tam mužstvá, s ktorými som komunikoval. Napokon to nevyšlo. Nebral som to však negatívne, skôr ako motiváciu.
Foto: HIFK/twitter
Počas pandémie ste pôsobili dva roky v zámorí, kam ste odišli spolu s bratom. Bolo to pre vás náročné obdobie?
Bolo to veľmi komplikované. Aj pre pandémiu sme mali problémy s vízami. Dlho sa to riešilo. Napokon sa to podarilo, no v tíme, kde som prišiel, sme boli až traja brankári. Je známe, že Američania dávajú najskôr šancu starším a až potom nováčikom.
Jednotkou tam bol brankár, ktorý bol o tri roky starší. Nebolo to jednoduché. Prišiel som tam ako mladík. Trochu som s tým bojoval. Dalo mi to však veľa z hokejovej i ľudskej stránky.
Pred vašim odchodom do Fínska bola aj možnosť zotrvať v USA?
Dvakrát som bol na rozvojovom kempe v Toronte. Nemal som v pláne odchádzať zo zámoria. Ponuky na zotrvanie som mal.
Napokon všetko zmenil rozhovor s ľuďmi z Toronta, ktorých reakcia ma prekvapila. Sami mi odporučili, aby som do Fínska išiel, pretože to bude mať pozitívny vyplv na môj brankársky rast.
Dlho som to zvažoval. Nebolo jednoduché oznámiť v Madisone, že odchádzam. Napokon som sa rozhodol, že pôjdem a absolútne to neľutujem.
Rozdiel medzi fínskou a zámorskou juniorskou ligou je skutočne minimálny. Navyše v IFK Helsinky, kde pôsobím, je výborná brankárska škola. Pre môj rozvoj to bolo skvelé rozhodnutie.
Vo fínskej najvyššej súťaži ste v aktuálnej sezóne nastúpili ako najmladší slovenský brankár v histórii. Čo to pre vás znamenalo?
Dozvedel som sa o tom až deň po zápase. Vôbec som o tom netušil a ani som sa na to nesústredil. Snažil som sa čo najlepšie pripraviť na svoj debut. Už pred tým som mal dva štarty, kedy som naskakoval do zápasu ako náhradník.
To som však nebral ako premiéru. Viac som si to užil, keď som začínal ako prvý brankár. Podarilo sa mi to potom ešte trikrát. Myslím si, že som zanechal dobrý dojem a verím, že ďalšie šance prídu.
Kto sú vaše brankárske vzory?
Odmalička som vzhliadal k Henrikovi Lundqvistovi. Dokonca som mu fandil aj počas MS na Slovensku. Švédi navyše hrali v Košiciach, takže som si zistil, v akom hoteli bývajú. Išiel som ho tam čakať, aby som získal od neho podpis. Napokon sa mi to podarilo a bolo to pre mňa ako splnenie sna.
Je škoda, že musel pre zdravotné problémy ukončiť kariéru. Nechal som si od neho podpísať prilbu, v ktorej som ešte dva či tri roky chytal. Teraz ju mám už odloženú doma vo vitríne.
Z aktívnych brankárov sa mi najviac páči štýl Čecha Lukáša Dostála. Snažím sa ho v niečom napodobniť. Páči sa mi, že sa do NHL dostal z fínskej ligy.
Mali ste šancu s Lundqvistom prehodiť aj pár slov?
Švédi mali pred ranným rozkorčuľovaním a večer ich čakal zápas. On mal navyše chytať, takže bol dosť sústredený. Napriek tomu bol veľmi milý a ochotný. Dokonca sa mi podarilo s ním aj odfotiť.
Čítajte viac Štadión v Calgary? Atmosféra sa s Trenčínom nedá porovnávať. O slovenský talent sa v Kanade stará krajan i dvojica Čechov
Určite by som sa s ním aj rád porozprával, ale bol som vo veľkom strese a mal som obrovský rešpekt, takže by to bolo asi náročné.
Pre brankára je prilba výnimočnou súčasťou výstroja, keďže si na ňu môže dať namaľovať takmer čokoľvek. Čo na nej máte aktuálne?
Je to prilba, s ktorou som chodil aj na reprezentačné zrazy. Mám na nej slovenské vzory. Je tam slovenský znak a v hornej časti mám medveďa. Aktuálne čakám na novú prilbu, ktorá bude vo farbách IFK.
Ako relaxujete mimo hokeja?
Som veľký fanúšik formuly 1. Odmalička som fandil tímu Red Bull, ešte keď za nich jazdil Sebastian Vettel. Celkovo mám rád svet automobilov. Mám napozerané rôzne dokumenty a filmy s touto tématikou.
Aký je váš najbližší hokejový sen?
Odchytať čo najviac zápasov v mužskej rerezentácii ale pred tým sa chcem ukázať v čo najlepšom svetle. Na klubovej úrovni by som sa rád dostal do NHL.
Je v podstate jedno, akou cestou, ale môj cieľ je zahrať si v nej. Mojím obľúbeným tímom je New York Rangers, ale z hľadiska prostredia by bol určite skvelý aj tím z Floridy.
