Prečo je zhrbený?
Sám priznáva, že jednou z jeho motivácií na majstrovstvách sveta je ukázať sa. Na zápasoch v Rige je veľa generálnych manažérov klubov NHL a Lucicovi sa po sezóne skončila v Calgary Flames zmluva.
„Ale nie je to len o tom. Je v tom aj láska k hokeju. V hĺbke duše stále cítim, že som dostatočne zdravý na to, aby som mohol hrať. Som mladý srdcom. Milujem súťaženie. Milujem cvičenie,“ hovorí Lucic.
„A túžim byť súčasťou tímu, ktorý sa o niečo snaží. Nechcem nechať ten pocit len tak odísť. Je to niečo, čo ma stále motivuje,“ priznáva pre theathletic.com.
Lucic si hokejovú kariéru váži. Azda aj preto, že na začiatku to nemal jednoduché. Pred šampionátom pre zámorské médiá spomenul, že pri drafte do juniorskej WHL si ho ani nevšimli.
Ktovie, možno to bolo aj preto, ako – nielen – na ľade pôsobí. Má zhrbenú chôdzu, akonáhle nastúpi na ľad, neprehliadnete ho. Keď mal pätnásť, diagnostikovali mu Scheuermannovu chorobu. Diagnózu, ktorá spôsobila zakrivenie jeho hornej časti chrbta i zhrbený postoj.
„Videli ste ma korčuľovať? No, nevyzerá to najlepšie,“ zvykne vravieť s úsmevom.
„Keď som bol menší, moja mama si všimla, že sa nemôžem narovnať. Môj chrbát bol akosi vykrivený. Lekári mi urobili niekoľko testov a povedali, že mám niečo, čo sa nazýva Scheuermannova choroba. Povedali mi, že je to stav, ktorý síce nebolí, ale kriví môj chrbát.“
Srbské srdce
Na Lucica sa do Rigy príde pozrieť aj jeho rodina. Zo Srbska. Mimochodom, na svoje korene je veľmi hrdý. Keď tamojší Beleherad bojoval so záplavami, bol to krídelník NHL, kto poslal peniaze.
A keď hral Novak Djokovič na Roland Garros, bol to opäť Lucic, kto najslávnejšieho Srba na svete najviac povzbudzoval.
„Ach, áno. Fandím mu. Poriadne tvrdo. Kedykoľvek zapnem televíziu a on je na tenisovom kurte,“ priznáva pre web nhl.com. „Všetky basketbalové tímy, futbalové tímy, všetkým veľmi fandím.“
Keď pred rokmi zverejnil spoločnú fotografiu s Vladem Divacom, legendárnym juhoslovanským basketbalistom, vyzeral drobne. Neškodne a vôbec nie tak odstrašujúco.
Ako mladého chlapca ho v kanadskom Vancouveri vychovávali po srbsky.
„Je to veľká časť môjho života, moje dedičstvo – kultúra. Hovoril som týmto jazykom, keď som vyrastal, oslavoval som srbskú Veľkú noc, srbské Vianoce, Deň všetkých svätých. Bolo to dôležité pre mojich rodičov, takže je to dôležité aj pre mňa,“ vysvetľuje.
Hokejovo znalá Kanada vie, čo ortodoxná viera znamená pre Lucica. Preto, keď Boston vyradil play off NHL Vancouver Cannucks, klub, z ktorého mesta Lucic pochádza, na múroch miestneho kostola Sv. Michaela Archaniela sa objavili hanlivé nápisy.
Náklady na ich odstránenie stáli viac ako päťtisíc dolárov. Miestna firma to napokon urobila zadarmo.
Lucic bol v krajine svojich predkov dovedna trikrát. A chce sa tam naďalej vracať. Hoci – ako sám tvrdí – nepozná väčšiu hokejovú poctu, než si obliecť slávny javorový dres, jeho srdce dodnes vraj bije po srbsky.