Aj keď hokejisti Michaloviec chýbajú v tohtoročnom extraligovom finále, azda najväčšia hviezda play off sa predsa volá Stanislav Škorvánek.
Brankár, ktorý si svojimi výkonmi vypýtal šancu zabojovať o majstrovstvá sveta.
Jeho príbeh je netuctový. S hokejom začal v Žiline, potom to boli Trnava, Bardejov, Nové Zámky, Detva, Prešov, Košice, Humenné, nikde však nenašiel svoje miesto. Málo chytal, veľa vysedával. A roky pribúdali.
Sezóna 2022/2023 však všetko zmenila. Škorvánek prišiel do Michaloviec a vystrelil do hokejových výšin.
Pevná tatkova ruka
Brankársky život nie je jednoduchý. Aj gólmani zvyknú vravieť, že nájsť si miesto v tíme medzi korčuliarmi nie je až taká veľká veda – veď miesta v štyroch útokoch je habadej. Chytať puky však môže iba jeden.
Taký bol spočiatku aj Škorvánkov údel. Kam prišiel, tam kryl chrbát. Zakaždým niekomu skúsenejšiemu.
„Keď ste roky náhradníkom, potom to máte ťažké. Dobrý bol už predtým, nemal však šancu dozrieť. Až teraz, keď dostal konečne poriadnu šancu,“ hodnotí súčasnú zemplínsku hviezdu jej michalovský spoluhráč Jakub Suja.
„Medzi brankármi je to tak, že šancu v skoršom veku dostávajú len tí najtalentovanejší,“ dopĺňa ho Rastislav Staňa, majster sveta z Göteborgu 2002.
Čítajte viac Zaslúži si Réway miesto v reprezentácii? Možno, ale od top formy má stále ďaleko ako zo Spiša do Bratislavy
Niežeby 27-ročnému Žilinčanovi chýbal talent, to určite nie, veď tí, ktorí ho poznajú, vravia, že už medzi juniormi si svoje miesto zastal.
„Bol o rok mladší, raz som chytal ja, potom zasa on. Už vtedy však bolo vidieť, že vyniká. Napokon, chytal v zápasoch s o rok staršími chalanmi. Dovolím si tvrdiť, že v osemnástke patril k popredným brankárom na Slovensku. To, kde je dnes, ma teda vôbec neprekvapuje,“ vraví pre Športweb Peter Buliš, niekdajší brankár. So Škorvánkom sa kedysi delil o miesto v žilinskej bránke.
Na jeho raste má zásluhu aj otec, tiež Stanislav, ktorý odohral v slovenskej extralige desať sezón. Viackrát vraj svojmu synovi povedal, že si vybral ten najhorší hokejový post.
„Tatko držal nad ním pevnú ruku. Navyše, Stano bol vždy vyšší, rýchly a flexibilný. S dobrým prehľadom v hre. Už v začiatkoch bol pokojný a nič ho nerozhádzalo,“ opisuje Buliš.
Keď sa pýtate na Škorvánka ľudí, ktorí ho počas kariéry sprevádzali, väčšina vám odpovie, že je to pohoďák aj do nepohody. Keď sa prehrá, nehádže hokejkou, neukazuje prstom, všetko vraj berie s pokorou a chladnou hlavou. „Nie každý brankár je taký,“ uškŕňa sa Suja.
"Aj s trénerom Kúdelkom nám nad ním občas stojí hlava. Nikdy nerobí scény, po vyhratom zápase si s nami ťukne lapačkou, usmeje sa, ale neskáče tri saltá dozadu. Kútiky mu hrajú pri každej somarinke, no vyžaruje z neho pokoj a vtedy si každý v mužstve povie, ‚ty kokos, s takým brankárom sa naozaj dá ísť ďaleko‘.
Na jednej strane je iný, na druhej zasa klasický brankár. Aj on má vlastný svet, tiež sa vie zahľadieť do seba a keď sa sústredí na niečo dôležité, nevníma okolie. Zároveň nemá veľké nároky.
„Kustód Marek Jenčík mi kedysi spomínal, že zažil rôznych brankárov, aj s reprezentačnými skúsenosťami, ale že keď sa Stana opýta, či niečo nepotrebuje, odpoveď je takmer vždy rovnaká: nič, všetko je v pohode. Žiadne čisté betóny, ani presušená lapačka, fakt nič nerieši. V tomto je to taká brankárska výnimka,“ dopĺňa Suja.