Teraz bojuje o to, aby o mesiac – na šampionáte v Rige – mohol urobiť v kariére ďalší krok vpred.
„Odpoviem na čokoľvek, dajte mi pár minút, nech sa prezlečiem,“ povie s brankárskou maskou na hlave, spod ktorej vidno iba jeho veselé oči.
Slovo dodrží, po chvíli v šatni a krátkom príhovore Craiga Ramsayho vychádza von k ľadovej ploche bratislavskej arény. Práve tam sa tento týždeň pripravovali slovenskí hokejisti na vrchol sezóny.
Desaťminútový rozhovor po tréningu vo výstroji – bolo by to veľa?
Záleží to – pochopiteľne – od tréningu. Tento týždeň ich už máme ťažšie, keď ste povedali desať minút, vravel som si, že bude rozumnejšie ísť do kabíny a vyzliecť výstroj. Zadýchaný a spotený, s niekoľkými kilogramami na sebe, to nie je ideálna kombinácia na otázky a odpovede (úsmev).
Koľko váži váš výstroj?
Tipol by som si, že sedem, osem kilogramov, ale priznám sa, že presne neviem, nikdy som ho nevážil. Keď letím do Ameriky, veziem so sebou možno aj 30 kilogramov. Dva páry vyrážačiek, lapačiek, dvojo korčúľ, spodnú bielizeň a iné – nazbiera sa to.
Ak tréning na ľade trvá hodinu, koľko času vám zaberie obliekanie sa?
Presne sedem minút. Mám to vypočítané. Keď majú byť brankári o pol desiatej na ľade, tak sa 9.23 začnem obliekať a všetko stíham. Je to vlastne taký môj rituál – viem, koľko mám na čo času.
Brankári sa zvyčajne inak pripravujú na tréning ako hráči, ktorí začínajú v posilňovni. Čo robievate vy?
Napríklad sklzy na rolleroch, často mám problémy s trieslami a bedrami, preto potrebujem svaly uvoľniť. Robím tiež dynamické odrazy.
Videli sme, že niektorí gólmani si hádžu loptičku o stenu…
Aj ja. Ale väčšinou po tréningu.
Čítajte viac Ramsay prezradil mená, ktoré prídu na MS: Chcem, aby sa súperom proti nám hralo mizerne
Aká bola vaša premiérová sezóna na univerzite v Omahe?
Veľmi zaujímavá. Našiel som tam fantastické podmienky, naozaj sa na nič nemôžem sťažovať. Začala sa však sezóna a hneď v prvom zápase som spravil chybu. V druhom som dostal zo siedmich striel štyri góly a v desiatej minúte som už bol dole. Takto začať ročník, to veru nikto nechce. Poviem, ako to je (úsmev).
Zrejme hokejová depresia…
Presne. Na sezónu som nebol až tak dobre mentálne pripravený. Predsa len, na každom zápase je aj sedem-osemtisíc ľudí, nie je to už juniorský hokej, kde vám najšikovnejší hráč prekorčuľuje celý ľad a zavesí gól.
Spravil som hrubú čiaru, povedal som si, že teraz sa nemusím zlepšovať, stačí, ak sa vrátim k tomu, čo som robil predtým. Veď v USHL som bol úspešný každý rok. Mesiac som prakticky nechytal, ale podporoval som ostatných chlapcov, na tréningy chodil vysmiaty a makal.
Nebol to len americký úsmev? Veď brankár nemôže byť šťastný, keď nechytá…
Ale stále platí, že som cestoval s tímom v súkromnom lietadle, jedol dobré jedlo, spával v luxusných hoteloch, mal som výstroj, aký som len chcel, trénoval s koučom brankárov, užíval som si to. Potom mi tréner povedal, že som si miesto v tíme vybojoval a zaslúžil si ho.