Dávid Bondra (25) neobľubuje porovnávanie s otcom Petrom. Vie, že na jeho úroveň nedosiahne. Váži si však, že môže kráčať v jeho šľapajách v reprezentačnom drese. „Vždy som sníval o tom, že budem reprezentovať Slovensko,“ priznáva syn slávneho otca.
Prekvapila vás nominácia?
Absolútne. Už som mal kúpené letenky do Ameriky. Keď mi zavolal Miro Šatan, zmenil som si termín odletu. V národnom tíme sa mi páči, cítim sa v ňom veľmi dobre. Pokúsim sa naučiť od skúsenejších spoluhráčov čo najviac. Vždy som sníval, že sa dostanem do seniorskej reprezentácie. Naposledy som hral za Slovensko na majstrovstvách sveta do 18 rokov. Potom som sa ešte predstavil na jednom turnaji v tíme dvadsiatky, ale na šampionát som sa už nedostal.
Budete pred debutom nervózny?
Nejaká nervozita tam musí byť. Bolo by zvláštne, keby som nebol. No viac ako nervozita vo mne prevláda nadšenie a odhodlanie.
Cítite šancu prebojovať sa aj na MS do Dánska?
Vôbec sa nepozerám tak ďaleko. Sústreďujem sa len na dva zápasy so Švédskom. Uvidíme, ako v nich obstojím. Potom si počkám, či ma zavolajú aj na ďalší týždeň.
Ako reagoval váš otec?
Hneď som mu to oznámil. Tiež sa veľmi teší a možno sa príde pozrieť na zápasy do Švédska. Vravel mi, aby som sa ničoho nebál a prvé zápasy v národnom tíme si užil. Mám najmä korčuľovať. Ak budem veľa a dobre korčuľovať, môžem sa dostať do šancí a využiť ich.
Je na vás kritický?
Samozrejme. Je môj najväčší kritik, ale aj fanúšik. Volá mi po každom zápase. Povie mi, čo som robil dobre a čo zase zle. Sleduje všetky moje zápasy, z čoho mám obrovskú radosť.
Viete od neho prijať kritiku?
Niekedy sa na chvíľku urazím, ale hneď si uvedomím, že hral sedemnásť rokov v NHL. Vie, o čom hovorí. Chce pre mňa vždy len to najlepšie a tak to musím brať.
Porovnávali ste sa s ním niekedy?
Vôbec nie. Otec bol výborný hráč. No ja som Dávid Bondra, nie Peter.
Ste iný typ hokejistu…
Mám rovnaký štýl korčuľovania – v tom sme si podobní – ale on vedel strieľať góly (smiech). Stále sa snažím zlepšovať a aspoň trochu sa k nemu priblížiť. No najmä chcem byť sám sebou, napádať rozohrávku súpera, hrať v rohoch a využívať svoje telo v osobných súbojoch.
Vyštudovali ste financie a biznis na Michigan State University. Ako dôležitý je pre vás hokej?
Hokej ma stále baví. Kým ma bude baviť, chcem hrať. Dávam do toho všetko. Keď skončím, asi pôjdem späť do Ameriky. Všetko sa snažím brať postupne. Nedávam si žiadne veľké ciele ani termíny, do kedy by som sa mal niekam posunúť. Som rád, že som zdravý a robím, čo ma baví.
Ostanete aj v budúcej sezóne v Poprade?
Zmluva sa mi skončila a ešte neviem, čo bude v ďalšej sezóne. Je príliš skoro o tom hovoriť. Teraz sa sústreďujem len na najbližšie dva zápasy. Ponuky si riešim sám, bez agenta.
Foto: SITA, Brano Bibel
Slovenská liga vám vyhovuje?
Keďže sa hrá na širšom klzisku, musel som si spočiatku zvyknúť. Potreboval som čiastočne zmeniť svoju hru, stále sa však snažím využívať hru do tela a bojovať. Zvykol som si a európsky štýl sa mi páči.
Vrátite sa po kariére k financiám?
Je to ešte ďaleko. Zatiaľ hrám hokej. Možno by som chcel robiť aj po kariére niečo s hokejom – byť tréner či skaut. Neviem. Počas školy som praxoval v banke, bavilo ma to. Aj teraz si občas pozriem vývoj na burze. Takže nevylučujem ani tento smer.
Z NCAA mieri čoraz viac hokejistov do NHL. Dokedy ste o slávnej lige snívali vy?
O NHL snívam odmalička – odkedy som v nej po prvý raz videl hrať otca. Dokedy? Stále o nej snívam, vždy to bude môj sen (smiech). Nikdy sa ho nevzdám. Je to síce veľmi ďaleko, ale snívať musíte.
Ako sa darí mladšiemu bratovi Nicholasovi?
Odohral prvý rok v univerzitnej NCAA, v tretej divízii. Celkom sa mu darilo. Dúfam, že keď skončí školu, príde hrať na Slovensko. Za Poprad. Má však pred sebou ešte tri roky. Je veľmi dobrý študent. Je najmúdrejší z nás. Amherst College je vynikajúca škola. Dostane sa na ňu len 15 percent z uchádzačov a volajú ju malý Harvard.