Už bývalý reprezentačný tréner Zdeno Cíger (47) strávil Medzinárodný deň detí so svojimi mladými zverencami na petržalskej hrádzi. Popri tom si našiel čas pre slovenské médiá ešte raz okomentovať rôzne udalosti, ktoré sa v ostatnom období odohrali okolo jeho osoby.
O prvom dni po skončení zmluvy
Teším sa, že som mal okolo seba chalanov z akadémie a ďalších dobrých ľudí. Chcel som sa ešte rozprávať o tom, čo milujem a venujem sa tomu celý život – o hokeji. Neznášam totiž, keď sa niekto rozhodne niečo robiť len kvôli peniazom a pripraveným projektom, ktoré sú spojené s majstrovstvami sveta v roku 2019.
O všetkom, čo sa okolo neho deje
Bežne by som takéto veci neriešil. Niekde by som sa skryl, nahodil udice a kašľal na to. No viaceré veci ma nahnevali a urazili. Všimol som si, že to začali vnímať aj ľudia okolo a sú za to, aby sa čosi zmenilo. Netreba stále dookola len rozprávať, ale aj niečo robiť. Netreba sa už vracať ku korčuliam, šnúrkam či pitnému režimu, ale vážne veci musia začať fungovať poriadne.
O najnovšom blogu Martina Kohúta
Mám pocit, že čím viac komunikuje, tým viac sa zamotáva. A klame. V živote by som si nedovolil povedať niekomu z NHL, aby nešiel na MS. Naopak, potrebovali sme ich pomoc. Stále sme síce hovorili o mladšej generácii hráčov, ale oni potrebujú vzory aj kvalitu okolo seba. Neustále sa hovorí aj o problémoch v komunikácii. Jediný sa stal vlani s Hrivíkom, ale to sme si vydiskutovali cez skype. Povedal, že naše ospravedlnenie berie a chce ísť reprezentovať.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
O Kohútovej budúcnosti
Nechcem už hovoriť o nejakej zodpovednosti, skôr ide o to, že takýto človek nemá čo robiť v slovenskom hokeji. Po prešľapoch jednoducho musí odísť. Pri reprezentácii som skončil, mal by aj on. Myslím si, že túto funkciu by mal prebrať Miro Šatan. Nechcem ho však dostať pod zbytočný tlak. Potrebujeme seriózneho a zodpovedného človeka, ktorý má čistú minulosť. Do hokeja nemôžeme pustiť biznis, ale musíme ho začať robiť seriózne. V živote by som nešiel proti Kohútovi, keby som nebol presvedčený, že tam nemá čo robiť.
O systéme
Šesť rokov robím s mládežou a vidím, aké majú kluby problémy s rodičmi. Mnohí zasahujú trénerom do práce a ľudia v kluboch sa ich boja. Tréneri radšej nechajú hrať deti tých, ktorí si to zaplatia. Potom tí, ktorí na to kvalitatívne majú, nehrajú. Musí to opäť začať fungovať ako v minulosti: že rozhodovala len kvalita a výkonnosť. Preto sa na hokej nemôžeme pozerať cez manažérsku optiku – koľko na čom ušetríme. Najprv musíme deti správne nastaviť. Potom sa dajú krásne modelovať. Keď som bol malý, tréner bol ako môj druhý otec. Staral sa o mňa aj mimo klziska. V akadémii som si urobil poriadok. Rodičia nesmú byť na tréningoch ani do nich zasahovať. Troch som vyhodil – deti majú všetko zadarmo a ešte si na mňa dovolili kričať…
O sabotáži
Nech si za to zodpovedajú tí, ktorí to spôsobili. Urobili to vedome. Všetko sa to začalo pred rokom na stretnutí Kohúta s hráčmi NHL v Rusovciach. Miro Šatan bol vtedy jediný, ktorý povedal, že ho nepozná a nepodporil ho. Rišo Lintner tlačil všetkých ostatných, aby stáli za ním. Ako vôbec môže niekto kvôli mne alebo Robovi Švehlovi odmietnuť reprezentovať? Nerozumiem tomu. Volal som viacerých chalanov, aby mi prišli pomôcť, no nikto do toho nechcel ísť. Mišo Handzuš hovorí, že nedostal konkrétnu ponuku. Azda som mu ja mal ponúknuť zmluvu? Hovoril som mu, nerobme bojkot, poďme spolupracovať a niečo dokázať. Nehrám sa na nejakého špičkového trénera, ale aspoň som vždy chcel niečo robiť a pomôcť slovenskému hokeju. Pred nami tu boli Šupler, Šterbák, Filc či Hossa, aj tak si hráči často robili čo chceli. Najdôležitejšie však bolo, že sa dali dokopy a chceli niečo urobiť. To zmizlo a to ma najviac hnevá. Stratili sme dva roky. Úplne zbytočne. Chýba nám rešpekt a pokora.