Vladimir Jevgenievič Krutov – sovietsky tank. To všetko nie pre jeho rýchlosť, ale pre schopnosť udržať puk aj pod extrémnym tlakom. Pokojne aj dvoch či troch súperov…
V dejinách zimných olympijských hier existujú hráči, ktorí sa zapísali do pamäti gólmi, štatistikami i zlatými medailami. A potom sú takí, ktorí to dokázali už len samotným spôsobom existencie – ako stelesnenie systému, mentality a doby.
Krutov obstál v oboch partiách.
Nehľadal reflektory, nevyčnieval slovami. Na ľade však bol neprehliadnuteľný. Tento legendárny hokejista, jeden z pilierov slávnej sovietskej päťky z 80. rokov, už nie je medzi nami. Zomrel päť dní po svojich 52. narodeninách, keď podľahol vnútornému krvácaniu spôsobenému recidivujúcim žalúdočným vredom.
Odvtedy ubehlo trinásť rokov, no jeho – aj tá olympijská – stopa zostáva nezmazateľná…
Nebol rečník
„Podobal sa na Valerija Charlamova. Veľa toho nenahovoril, ale bol spoľahlivý a všetky úlohy na ľade splnil na sto percent,“ povedal o ňom kedysi krajan, famózny brankár, Vladislav Tretiak. Tento opis vystihuje Krutova presnejšie než akákoľvek štatistika.
Krutov totiž nebol vodca v tradičnom zmysle slova. Nikdy nebol kapitánom CSKA ani reprezentácie. V šatni neburcoval, nekázal, nedával rozhovory plné veľkých viet. Bol tichým článkom partie, ktorý fungoval vtedy, keď ho bolo najviac treba.
Vodcovstvo prenechával Igorovi Larionovovi, filozofovi na korčuliach, či Viačeslavovi Fetisovovi, intelektuálnemu mozgu obrany. "Ja nie som rečnícky typ.
Neznamená to, že by som nemal kamarátov. Ale osobnosti ako Fetisov či Larionov, boli filozofi. Ich slová mali váhu. Oni často povedali aj to, čo som cítil ja," priznával.
Na korčuliach stál prvýkrát v štyroch rokoch. V mladosti mu konkuroval futbal a istý čas nebolo vôbec jasné, ktorým smerom sa vydá. Už v mládežníckych kategóriách bol považovaný za mimoriadne talentovaného, no zároveň tvrdohlavého.
Ani do CSKA Moskva sa nedostal okamžite. Niekoľkokrát ho odmietli ako „nevhodný typ“ pre systém, ktorý bol založený na absolútnej disciplíne a poslušnosti. Práve tento paradox – problémové dieťa v armádnom klube – ho sprevádzal celý jeho život.
V ére Anatolija Tarasova a neskôr Viktora Tichonova bol však CSKA akoby vojenskou jednotkou. Tá jeho tvrdohlavú povahu nakoniec zlomila.
Hoci…
O Tichonovovi sa tradovalo, že na jeho tvrdých tréningoch kolabovali hráči. Samotný kouč tieto chýry počas MS 2004 v Česku uviedol na správnu mieru.
„Nebolo to niekoľko hokejistov, ale jeden – Vladimir Krutov počas krosu v Archangelskom kedysi na začiatku sezóny. K takým situáciám môže dôjsť, keď športovec nie je pripravený alebo keď nedodržuje životosprávu.“
KLM: dokonalý stroj
Zimné olympijské hry 1980 v Lake Placid patria k najväčším zlomom v histórii hokeja. „Zázrak na ľade“ sa stal súčasťou amerického mýtu a zároveň traumou sovietskeho športu.
Krutov tam strelil šesť gólov a pridal päť asistencií. Individuálne odohral výborný turnaj. Kolektívne však prišla porážka, ktorú Sovietsky zväz nevedel spracovať. Prehra s americkými amatérmi bola vnímaná ako ideologická potupa.
Pre Krutova mali Hry v Lake Placid ešte jeden význam: ukázali, že aj dokonalý stroj môže zlyhať, ak sa naruší jeho psychologická rovnováha.
Tréner Viktor Tichonov teda dostal vážnu úlohu. Napraviť spôsobené škody a tak v 80. rokoch vytvoril dokonalý hokejový mechanizmus. Útočný trojuholník Krutov – Larionov – Makarov, zozadu krytý dvojicou Fetisov – Kasatonov, sa stal symbolom sovietskej nadvlády.
Krutov bol v tejto päťke fyzickou rovnováhou. Kým Larionov myslel o sekundu dopredu a Makarov lietal po ľade, Krutov znášal údery, čistil priestor, vyhrával súboje v rohoch aj pred bránkou. Bez neho strácala slávna K-L-M povestnú tvrdosť.
„Z celej päťky bol najväčší hajzlík. Fauloval, pichal, sekal. Ale na korčuliach bol rýchly ako čert,“ nechal sa počuť Vladimír Růžička. Paradoxne tým Krutova pochválil najviac.
Československí fanúšikovia Krutova milovali aj nenávideli. Slávna „červená mašina“ totiž najčastejšie rozhodovala práve pamätné súboje ZSSR – ČSSR. „Skákali sme na ľad s cieľom nedostať gól,“ priznáva aj Peter Slanina. „No keď hrali presilovku, málokedy sme to splnili.“
Antonín Stavjaňa si zasa spomína na okamih, keď jeho formáciu poslali strážiť K-L-M: „Bola to obrovská výzva. Hrali naslepo. Boli dokonale zohratí.“ Krutov bol pritom ten, s kým sa bojovalo najťažšie. „Pri mantineli ste s ním len ťažko pohli. Bol ako býk. Ťažisko mal dole,“ opisuje Slanina.
Góly bez radosti
Ak Lake Placid znamenal trhlinu, Calgary 1988 potvrdením jedinečnosti. Krutov bol najproduktívnejším hráčom turnaja. Sovietsky zväz získal zlato – tentoraz presvedčivo, systematicky. A bez pochybností.
Bol to vrchol olympijského hokeja Červenej mašiny. Zároveň posledná olympiáda, kde systém ešte fungoval v plnej sile.
Územčistý útočník bol aj najlepším strelcom reprezentácie na Kanadskom pohári 1981 aj 1984. Po góloch však takmer nikdy neprejavil emócie. „Dávať góly bola predsa moja práca. Nechápem hráčov, ktorí po každom góle tancujú ako na brazílskom karnevale.“
Možno to bolo preto, že za úspechmi stál obrovský dril. Tristo dní v roku tréningy. Žiadne výhovorky. „Tichonov bol diktátor a hokejový fanatik. Okrem hokeja pre nás nič iné neexistovalo,“ uznal Krutov. Rodina, súkromie, osobný život – všetko bolo druhoradé.
Zaujímavé je, že práve Krutova Tichonov trestal častejšie než iných. Verejne ho kritizoval, posielal na extra tréningy, vyraďoval zo zostavy. Neveril mu po ľudskej stránke natoľko ako ostatným. Zároveň ho však považoval za nenahraditeľného.
Tichonov bol pre Krutova despotom aj ochranným štítom. Keď zmizol, zmizla aj disciplína, ktorá ho držala pohromade. Nasledujúce roky boli toho najlepším dôkazom.
Slobodu neuniesol
Keď sa železná opona začala dvíhať, Krutov odišiel do NHL. Zrazu neexistovali rozkazy, denné režimy, jasne vymedzené mantinely života. Neexistoval tréner – diktátor, ktorý rozhodol o všetkom – od stravy po voľný čas. Zanikla istota, ktorú systém paradoxne poskytoval výmenou za slobodu.
Vo Vancouveri mu ponúkli trojročný kontrakt na 2,1 milióna dolárov za sezónu. Prišiel však nepripravený. Nielen fyzicky, ale aj mentálne. V 61 zápasoch strelil jedenásť gólov, nazbieral dovedna 34 kanadských bodov.
Poviete si, že pre nováčika slušné. Pre legendu však tristne málo. Obzvlášť, keď jeho krajania a spoluhráči zo slávneho útoku excelovali.
„Bol ako ryba na suchu,“ vravel o ňom kanadský spoluhráč Paul Reinhart. Pat Quinn dodal: „Larionov bol svetský, vzdelaný, výborný v angličtine. Krutov nie. Nevedel jazyk. Okamžite sa mu zacnelo na domovom.“
Bob McCammon, vtedajší tréner Canucks, si zasa zaspomínal na jeho zastávky v 7-Eleven. „Kúpil si dva hot-dogy, balík hranolčekov a nejaký sladký nápoj. Po tréningu sa tam vrátil a dal si druhé kolo,“ tvrdil.
Brian Burke, riaditeľ hokejových operácií, bol vo svojom hodnotení ešte prísnejší. Nazval ho nočnou morou. Nevzdelaným kolchozníkom.
Tieto slová však viac než o Krutovovi vypovedali o kultúrnom šoku severoamerického profesionálneho športu, ktorý sa náhle stretol s hráčom formovaným úplne iným svetom. Inými pravidlami a iným chápaním autority.
„Doug Lidster (bývalý obranca Canucks, pozn. red.) viezol Krutova na letisko pred prvým vonkajším tripom sezóny. Vladimir si ľahol na zadné sedadlo auta a otvoril fľašu piva. Povedali mu, že to nejde. Že v Kanade nemôže piť v aute. On len niečo zamumlal Bolo mu to úplne jedno,“ opisoval Burke.
Hašek zasa hovoril o tridsiatich kilách nadváhy, no Krutova zároveň označil za najlepšie ľavé krídlo dekády. "Nikto nechápal, ako môže taký tlsťoch predvádzať takýto dobrý hokej.
Okolo pása mal obrovskú ‚mišelinku‘. Hral som v živote s veľmi obéznymi chlapcami, ale Vladimir vyzeral ako chlap, ktorý denne vypije dvadsať pív," konštatoval český gólman vo svojej biografii.
Symbol jednej generácie
Krutov však na opačnom konci zeme strašne trpel. Ani malebný Vancouver s oceánom a horami, ani iné exotické pôžitky, nezohriali jeho dušu. Dostal slobodu, ale tá ho akosi zlomila.
„Bolo to asi jeho spôsobom života. Tréner Tichonov sa o neho staral, viedol ho za ruku a on to asi potreboval. Vo Vancouveri ostal zrazu sám. Bol iný typ, ako jeho spoluhráči – omnoho tichší. Aj preto som sa s ním nekamarátil tak ako s Larionovom alebo Makarovom,“ vraví Rusnák.
„Dušan Pašek bol veľmi dobrý kamarát s Larionovom, Igor Liba a Vinco Lukáč zasa skvele vychádzali s Fetisovom. Krutov bol však iný, mĺkvy, pôsobil trošku ako čudák. Stále bol zamračený. Ale každý máme nejakú povahu. On nedával emócie najavo. Ani po góle,“ pridáva Slanina.
Pravda je taká, že Krutov taký zostal aj za morom. Neučil sa jazyk, izoloval sa, odmietal aj akúsi západnú mediálnu hru. „Vravela som mu, aby sa aspoň usmial a povedal helou. Ale on nie. Nechcel to. Prezývali ho preto pán Pochmúrny,“ lovila v pamäti jeho manželka.
Po návrate do Európy hral ešte vo Švajčiarsku a Švédsku, no táto kariéra bola len doznievaním. Po nej prišla už len prázdnota.
Krutov zomrel ako jediný zo slávnej hokejovej lajny. Je pochovaný v Chimki, blízko domova – nie na prominentnom cintoríne v Moskve. Nedlho pred smrťou hovoril Krutov s Gabom Poľským, režisérom dokumentu Červená mašina, o vzostupe a páde sovietskeho hokeja.
„Skoro až stelesňoval ruskú dušu, smútkom muža so zlomeným srdcom, ktorý stále žije v minulosti a zašlej sláve a nedokáže sa poriadne popasovať s nadobudnutou slobodou a samostatnosťou. Nevedel, čo si s týmito vecami počať,“ povedal Polsky televízii TSN.
Jednoducho zmizol systém a zmizla aj opora. Krutov nebol stvorený pre slobodu. Veď ani tank nedokáže všetko preraziť.