Slováci v akcii
Športové priestory, kedysi prezentované ako apolitické chrámy telesnej kultúry, sa stali rasovo regulovaným priestorom. A len o pár mesiacov neskôr malo to isté Nemecko hostiť zimné olympijské hry.
Tento rozpor, zákaz na jednej strane a pozvánka sveta na druhej, tvorí základ celého príbehu Rudiho Balla. Ako modelového prípadu fungovania totalitnej moci, ktorá vedela byť brutálna aj flexibilná zároveň.
Olympijská ilúzia a slepota sveta
Písal sa rok 1931 a v Ballovom rodnom meste sa stretol Medzinárodný olympijský výbor, aby rozhodol o organizátorovi zimných i letných Hier, ktoré sa v tom čase konali v jednom roku v tej istej krajine.
Napriek tomu, že najväčšie športové podujatie bolo nositeľom myšlienok harmónie a mieru, nikto z hlasujúcich nerozoznal zlo, ktoré už v tom čase bujnelo v nemeckej spoločnosti.
Veď ďalšie dni, týždne a mesiace znamenali vzostup nacistov na čele s Adolfom Hitlerom a počiatok veľkej nenávisti voči židovskému obyvateľstvu.
Aj keď v tom čase Hitler nemal záujem organizovať Hry, jeho minister propagandy Joseph Goebbels veril, že by to bola vhodná príležitosť ukázať svetu „výnimočnosť árijskej rasy“.
Čítajte viac "Čo bude, to bude," boli posledné slová pred tragédiou. Pri pohľade za zákrutu číslo 15 zdúpnel celý svet
A potom – keď kalendár obrátil list na august 1935 – prišiel absolútny zákaz. Totálne ponižujúci. Židovskí športovci, ktorí ešte donedávna reprezentovali kluby, mestá či krajinu, sa zrazu ocitli pred zavretými bránami. Nemohli trénovať, nemohli súťažiť, nemohli sa ani prizerať.
Pritom len nedlho predtým existovalo v Nemecku viac než 1 200 židovských športových klubov, silné organizácie ako Makkabi a Bar Kochba i tisíce registrovaných športovcov v atletike, futbale, plávaní, gymnastike.
Šport, inak dôležitý nástroj kolektívnej identity, im bol odobratý.
Zákaz, ktorý nemal výnimky. A predsa jednu mal
Nemecko pomaly začínalo formovať hokejový tím pred olympiádou v Garmisch-Partenkirchene. Miesto v nominácii sa však neušlo dlhoročnému kapitánovi a najväčšej hviezde – Rudimu Ballovi.
Syn židovského obchodníka s textilom a litovskej matky – luteránky – dostal od funkcionárov napriek mnohým predošlým úspechom červenú.
Dôvod? Samozrejme, že jeho pôvod! Vzhľadom na fakt, že mal dvoch židovských starých rodičov, bol tamojšími úradmi považovaný za „miešanca prvého stupňa“.
Čítajte viac Nič nemôže byť také zlé, ako bol môj život. Lietajúceho Fína ovládal diabol
Na začiatku januára 1936 bol Ball, v tom čase hráč talianskeho Diavoli Rosso Miláno, na odpis. Hrával v Taliansku, ktoré ešte poskytovalo Židom relatívny priestor.
Ball bol však zmierený s tým, že na domácej olympiáde sa neukáže. Lenže nemecký tím bol bez neho akýsi jalový. Chýbala mu hokejová šikovnosť, rýchlosť a predovšetkým góly.
A tak si Gustav Jaenecke, Ballov veľký kamarát a spoluhráč z reprezentácie, postavil hlavu. Buď s ním, alebo bezo mňa. V tej chvíli bolo Nemecko bez najlepších dvoch strelcov.
Tu sa začínajú historické zdroje rozchádzať. Podľa toho prvého – menej dôveryhodného – Balla prijal sám Hitler. Druhý zasa tvrdí, že šikovný útočník sa po Spenglerovom pohári vo Švajčiarsku stretol s jedným z popredných predstaviteľov nacistického štátu. Avšak aj podľa tejto verzie mal konečné slovo Hitler.
Slovo dalo slovo a Ball, hoci zosobňoval všetko to, čo Hitler najviac nenávidel – malinký čiernovlasý Žid, ktorý nemeral ani 165 centimetrov a vážil sotva 60 kilogramov – dostal od vodcu sľub a mohol reprezentovať.
Keď výkon prebil rasu
A práve preto pôsobí návrat Rudiho Balla do reprezentácie o to absurdnejšie. Kým tisíce anonymných športovcov stratili prístup k ľadu, dráhe či trávniku, jeden jediný muž dostal výnimku. Nie preto, že by zákaz bol zrušený. Ale preto, že bol dočasne obídený.
Čítajte viac Najkrajšiu tvár socializmu sledovali až do postele. Pre západniarov bola "komunistická koza"
Nemecká tlač o Ballovi písala opatrne, priam vyhýbavo. Jeho pôvod sa nespomínal, jeho predchádzajúce vylúčenie zo športu bolo akoby vymazané. Völkischer Beobachter ho opisoval ako „navrátilca, ktorý opäť našiel svoje miesto v národnom tíme“.
No ten návrat nebol nijako vysvetľovaný, skôr len konštatovaný. Mlčanie fungovalo ako nástroj moci.
„Počasie pred štartom Hier bolo nezvyčajne teplé, sneh i teploty však spadli práve včas. Keď Hitler 6.februára 1936 o 10.55 vystúpil priamo na Olympijskom štadióne z vlaku, vítal ho ohlušujúci rev hlasov kričiacich Heil!“ písalo sa v oficiálnej olympijskej správe.
Vodca Ríše potom do zasneženého ticha predniesol: „Štvrtá zimná olympiáda v Garmisch-Partenkirchene sa práve začala.“
Boli to však veľmi smutné Hry. Ball bol jediným členom nemeckej výpravy s nálepkou „Jude“. Na štadióny nemali prístup iní fotografi ako tuzemskí, ich snímky najprv prešli rukami cenzorov z ministerstva propagandy a až potom sa mohli objaviť v zahraničných médiách.
Zo športového hľadiska to v Garmischi nebolo tiež žiadne veľké nemecké predstavenie. Krajina, ktorá sa chcela ukázať svetu ako športová veľmoc, získala iba šesť medailí. Najlepší Nóri si ich odniesli pätnásť.
Foto: ČTK / ullstein bild / ullstein bild
Zranený Rudi Ball zasiahol do šiestich zápasov a strelil dva góly. Zvyšok olympiády už sledoval iba z tribúny. Jeho tím nakoniec skončil piaty. Ďaleko za očakávaním.
Olympiáda ako kulisa
Hitler napriek tomu svoj sľub, ktorý dal pred olympiádou hráčovi, dodržal. Jeho rodičia mohli vzápätí opustiť krajinu, v ktorej prenasledovali Židov.
Leonhard a Gertrude Ballovi nasadli na loď SS Windsor Castle, ktorá sa plavila zo Southamptonu do Kapského Mesta 3. júla 1936. Následne sa usadili v Južnej Afrike.
Po vypuknutí druhej svetovej vojny hrali Ball, jeho bratia aj starý dobrý priateľ Jaenecke spolu v nemeckej lige za SC Berliner až do roku 1944. Aj keď bol bombardovaný Berlín, jeho hokejová kariéra stále pokračovala.
Neskôr, keď šlo do tuhého a nacisti prehrávali, sa šikovný hokejista ukryl vo svojom letnom sídle uprostred lesa na západnom predmestí.
K hokeju sa potom vrátil rok a pol po dobytí Berlína – hneď v prvom zápase za SG Eichkamp strelil päť gólov.
Čítajte viac Silné slová deň pred smrťou. Nenávidený "Profesor" uložil svojho rivala do zeme
Polovičného Žida, ktorým kedysi všetci opovrhovali a ktorému život zachránili šikovné hokejové ruky, zrazu oslavovali. Napriek tomu sa neskôr vydal za rodinou.
Podľa portálu thehockeywriters.com sa s Ballom stretol kanadský novinár Matthew Halton. Podľa záznamov volil pri rozhovore opatrné slová.
Na otázku, či sa považuje za Nemca alebo Žida, odpovedal, že národnosťou je Nemec, no dušou Žid. Halton si všimol, že počas celého rozhovoru hovoril o Nemcoch ako „o nich“, nie ako „o nás“.
Ball si neskôr rozbehol v Johannesburgu vlastný biznis a pomáhal s rozvojom juhoafrického hokeja. Zomrel v roku 1975. V roku 2004 sa stal členom hokejovej siene slávy IIHF.
Za Nemecko odohral v sezónach 1929 až 1938 celkom 49 oficiálnych zápasov a strelil devätnásť gólov. Okrem iného bol v roku 1930 zvolený najlepším európskym hokejistom v časopise French Sports Magazine.
Pred druhou svetovou vojnou bol považovaný za jedného z najpopulárnejších a najobávanejších útočníkov v Európe. Nebyť vojny, pravdepodobne by to dotiahol až do NHL.
Čítajte viac Jeden veľmi hlúpy žart na stretnutí G8 stál Francúzov príliš. Briti sa urazili, Putin dobre bavil
Prežiť vďaka hokeju
Jeho osobný príbeh zostáva fragmentárny. Nebol oslavovaný, ale ani úplne zavrhnutý. Existoval kdesi v medzipriestore, ktorý totalita vytvára pre „užitočných cudzincov“.
V jeho poslednom rozhovore, ktorý poskytol v roku 1970, sa Balla pýtali, či je zabudnutým človekom a či mu šport dlhuje viac uznania, odpovedal: „Ja som ten, kto dlhuje hokeju,“ pretože „zachránil mňa a moju rodinu pred holokaustom.“
Jeho olympijský návrat neznamenal návrat práv. Len návrat výkonu, lebo v Tretej ríši bola táto výnimka krátkodobá, účelová a izolovaná. Slúžila výlučne na medzinárodnú prezentáciu. Po splnení úlohy zmizla.
Práve v porovnaní s inými židovskými športovcami nadobúda Ballov príbeh svoju plnú tragickú tvár. Nie preto, že by trpel viac, preto, že prežil ako dekorácia, zatiaľ čo iní boli nemilosrdne vymazaní.
Jedným z najznámejších príkladov je Gretel Bergmannová, elitná skokanka do výšky. Rovnako ako Ball bola na čas povolaná späť do nemeckého tímu pred olympiádou – opäť pod tlakom zahraničia.
Na rozdiel od Balla však štartovať nesmela. Krátko pred Hrami ju vyradili pod zámienkou „nedostatočnej výkonnosti“, hoci skákala lepšie než väčšina súperiek. Jej príbeh však ukazuje druhú stranu rovnice: keď režim usúdil, že športovec nie je nevyhnutný, bol okamžite obetovaný.
Čítajte viac Vo vrecku nosil kúsok zostrelenej americkej stíhačky. Pána Balkánu zabili tam, kde sa cítil najbezpečnejšie
Pritom v USA prebiehala vážna diskusia o bojkote olympiády. Kľúčovú rolu zohral Avery Brundage, šéf Amerického olympijského výboru, ktorý verejne tvrdil, že „v Nemecku neexistuje diskriminácia v športe“, pomohol legitimizovať nacistickú verziu reality.
O niekoľko rokov neskôr výskumníci z Centra Simona Wiesenthala dokázali, že Brundageova stavebná firma získala zákazku na výstavbu nového nemeckého veľvyslanectva vo Washingtone vďaka jeho „priateľskému postoju k nemeckému športu“.
Užitoční cudzinci a zabudnutí mŕtvi
Čo už… V 30. rokoch minulého storočia stačilo svetu klamstvo, no v Nemecku už nebola potrebná ani pretvárka.
Alfred Flatow, gymnastický šampión z OH 1896, bol jedným zo symbolov nemeckého športu na prelome storočí. Žid. Po roku 1933 bol vylúčený čo by funkcionár zo športových zväzov, prenasledovaný a deportovaný.
Zomrel v koncentračnom tábore Terezín. Na rozdiel od Balla nemal športovú hodnotu pre režim v ten „správny čas“. Sláva z minulosti ho nezachránila.
Lilli Henochová bola držiteľka štyroch svetových rekordov v atletike. Vylúčená zo športu, neskôr deportovaná a zavraždená v Rige. Jej výkony boli pre režim nepohodlný – ženský, židovský, emancipovaný. Žiadne alibi, žiadna výnimka.
Čítajte viac Björn Borg: Tancoval som na najsmutnejšej párty na svete. Otcov pohľad ma bolí dodnes
Je však dôležité povedať ešte jednu zásadnú vec: Rudi Ball nebol kolaborant. Nebol ideologickým kompromisom, ale rukojemníkom okolností. Jeho návrat do reprezentácie nebol prejavom lojality, ale snahou pokračovať v kariére v čase, keď sa mu zužoval priestor.
Príbeh Rudiho Balla nevyvracia antisemitizmus. Naopak, dokazuje jeho sofistikovanosť. Schopnosť dočasne ustúpiť, aby sa mohol vrátiť. Ešte silnejší.
