Pre dospievajúceho Miettinena boli jeho vlastné korene bolestivou témou. Do Fínska bol adoptovaný koncom 90. rokov minulého storočia, keď v Medellíne zúrila drogová vojna a tamojší narkobarón Pablo Escobar sa držal pri moci aj vďaka teroristickým útokom a stovkám vrážd miestnych policajtov.
Nevšedný príbeh hokejistovho návratu ku koreňom sa začal už pred vyše desaťročím. V roku 2013 sa dočkal telefonátu, v ktorý dúfal, ale o ktorom si myslel, že ho už nikdy nedostane.
„Na Facebooku sa objavila správa s otázkou, či som to ja, koho adoptovali z Medellínu, keď som mal dva roky. Bolo tam zopár fotiek z toho obdobia. Uvedomil som si, že to do seba zapadá. Bol to skvelý a skutočne emotívny moment,“ cituje Miettinena denník Ilta Sanomat.
Znova sa tak prostredníctvom moderných technológii mohol vidieť s pestúnskou rodinou, z ktorej bol v roku 1988 adoptovaný do Fínska. A pravidelne začal komunikovať so svojou najbližšou rodinou. Tento rok mal Miettinen 39 rokov a dostal možnosť splniť si svoj dlhoročný sen.
Zúčastnil sa stretnutia mladých ľudí z celej krajiny, ktoré organizovala Fínska asociácia adoptívnych rodín a porozprával svoj vlastný príbeh. K Miettinenovi sa pridali aj 22-ročný Samuel Kokkinen a o osem rokov starší Gregorio Makkonen-Velez. Trojicu spájali kolumbijské korene a hokej. Vďaka svojmu pôvodu bol Miettinen pred dvoch mladších krajanov vzorom.
Dvojica, ktorá pôsobila v nižších fínskych súťažiach, oboznámila Miettinena s možnosťou reprezentovať kolumbijský národný tím na podujatí Latam Cup – latinskoamerickom hokejovom turnaji, ktorý sa hral v auguste a na ktorom boli aj Grécko či Arménsko.
Miettinen si uvedomil, že počas cesty by mohol navštíviť svoj rodný Medellín a prvýkrát sa stretnúť so svojou skutočnou rodinou. „Nemal som dosť peňazí, aby som mohol takýto výlet financovať sám. Turnaj mi dal príležitosť skĺbiť hokej a rodinné stretnutie,“ uviedol hokejista.
Po zabezpečení finančnej podpory sa Miettinen v polovici augusta vydal na cestu. „Mnoho ľudí ma podporilo a dokonca sponzorovalo. Bez nich by to nebolo možné,“ skonštatoval.
Miettinen však nebol vždy hrdý na svoje korene. Dlho nevedel vôbec nič o svojich biologických rodičoch, stratil akékoľvek spojenie so svojou vlasťou. „Fínsko začiatkom 90. rokoch nebolo práve najkrajším miestom pre niekoho z druhej strany sveta. Kvôli vzhľadu som často čelil výsmechu a nemal som pocit spolupatričnosti. Korene mi spôsobovali hanbu,“ vysvetlil Miettinen.
Keď prišiel do Fínska, hovoril po španielsky tak plynule, ako by sa dalo očakávať od dvojročného dieťaťa. Adoptívny rodičia ho v ranom detstva brávali do krúžku španielskeho jazyka, no napriek tomu sa jeho znalosti postupne vytrácali.
Čítajte viac So slovenskými novinármi je na nože, teraz si do neho rypol kanadský. Pri Slafkovskom spomenul Rusa i jeho plat
„Nastavil som sa tak, že som na to do istej miery chcel zabudnúť. V tom krúžku som prakticky nepovedal ani slovo po španielsky, aj keď som vedel. Teraz ovládam tento jazyk len veľmi málo.“ Ako dieťa a mladý človek sa s toho, odkiaľ pochádza, ťažko vyrovnával.
„Dlho som v podstate chcel vymazať svoju minulosť z celého svojho života. Aj keď ma rodičia vždy povzbudzovali a ponúkali mi možnosť hľadať svoje korene.“ Takýmito problémami si prechádza množstvo adoptovaných detí, ktorá sa museli prispôsobiť úplne odlišnej kultúre, na čo upozornila Fínska asociácia adoptívnych rodín.
Podľa fínskeho štatistického úradu bolo medzi rokmi 1987 a 2023 zo zahraničia do Fínska adoptovaných niečo menej ako 6 000 detí. Elias Helminen z asociácie zdôraznil, že príbehy a skúsenosti adoptovaných detí sú veľmi individuálne. Niektoré vedia o svojom pôvode veľa, iné nič. Pre jedného je to dôležité, zatiaľ čo iného možno jeho korene nikdy nebude zaujímať.
„Záujem sa môže v rôznych fázach života líšiť. Ako tínedžera vás niečo možno nezaujíma, ale ako dospelý sa vo vás môže prebudiť zvedavosť o vlastných koreňoch,“ opísal Helminen. Presne to sa stalo Camilovi Miettinenovi.
„Pôvod mojich rodičov sa stal skôr zdrojom hrdosti než hanby. Začal sa spájať s pocitom bohatstva. Napokon bolo skvelé byť postavou, ktorá vyčnievala z davu,“ povedal Miettinen. Do Kolumbie cestoval po prvýkrát už v roku 2009, keď mal 23 rokov. No nič o svojich predkoch nezistil. Až do spomínanej prelomovej správy na Facebooku.
V polovici augusta Miettinen cestoval na štyri dni do Medellínu. Privítala ho matka, stará mama, sestra s rodinou, tety a strýkovia. Miettinen pri svojej spovedi nespomínal detaily o pôvodnej rodine ani o mieste bydliska, ale skôr o rodine ako celku.
„Bez preháňania môžem povedať, že to bolo ako návrat domov. Strávili sme niekoľko úžasných dní, veľa sme sa rozprávali o minulosti a cestovali sme po miestach. Manžel mojej sestry, ktorý je Kolumbijčan, ale žije v Kanade, mohol pracovať ako tlmočník na plný úväzok,“ prezradil Miettinen.
Kolumbia s populáciou viac ako 50 miliónov obyvateľov má veľké rozdiely v príjmoch. Podľa Svetovej banky žije v chudobe viac ako 16 miliónov Kolumbijčanov. Pohľad na život kolumbijskej rodiny strednej triedy mu dal v živote úplne inú perspektívu.
„Bolo skvelé vidieť, že rodina má dobrý život. Je nefér porovnávať to, čo sa cení v Espoo a na predmestí Medellínu. Sú spokojní s málom, ale vedia si život užívať a vyťažiť z neho maximum,“ skonštatoval Miettinen.
Čítajte viac Jozef Golonka počas poslednej operácie prosil o eutanáziu, na ďalšiu si netrúfa. 13. uspanie by som nemusel zvládnuť
Počas niekoľkých dní prežil doteraz nepoznané pocity. „Myslel som si, že som mimoriadne emotívny Fín, ale nikdy by som neveril, že dokážem zažiť takú škálu emócií v takom krátkom čase. Bola to veľká radosť vidieť, akí sú to živí a šťastní ľudia. Radosť sa miešala s dojatím, že medzi tým všetkým bola 37-ročná medzera a oni čakali na stretnutie ešte viac ako ja.“
Miettinen už sníva o svojej ďalšej ceste do Kolumbie, hoci zatiaľ nevie odhadnúť, kedy sa uskutoční. „Mojím ďalším snom je vziať mojich synov, ktorí majú teraz 11 a 14 rokov, do Kolumbie, aby videli, odkiaľ pochádza ich otec. Už prejavili záujem o svoje vlastné korene.“
Spolu s hokejistom sa cesty zúčastnili aj režisér Juho Konstig a kameraman Anton Tevajärvi, ktorí pracujú na dokumentárnom filme na túto tému. Zatiaľ nie je známe, kde a kedy bude mať premiéru.
„Mne stačí, že to uvidia tí, ktorí to najviac potrebujú, teda adoptované deti, ich rodiny a mladí ľudia hľadajúci svoju vlastnú identitu. Dúfam, že dokument bude obsahovať nástroje pre ľudí, ktorí hľadajú a objavujú samých seba,“ hovorí Miettinen.
