Na čele všetkého stál muž, ktorého sa všetci báli. Veľký hokejový tréner. Pre niektorých však aj tyran a diktátor, dokonca „hokejový Stalin“. V stredu, 4. júna 2025, by sa legendárny Viktor Vasilievič Tichonov dožil 95 rokov…
Nebol len trénerom, ale aj vizionárom, ktorý zmenil spôsob, akým sa hral vtedajší hokej. Bol však aj kontroverznou postavou, ktorej tvrdé metódy vyvolávali obdiv, strach i kritiku.
Jeho životný príbeh je plný triumfov, obetí a rozporov. To všetko z neho robí jednu z najvýraznejších osobností hokejovej histórie.
Z outsidera konkurent
Narodil sa 4. júna 1930 v Moskve, v srdci Sovietskeho zväzu. Ako malý chlapec vyrastal v mimoriadne náročných a chudobných podmienkach, ktoré formovali jeho nekompromisný prístup k životu i práci.
Ako hráč pôsobil na pozícii obrancu, najskôr v tíme VVS Moskva (Sovietske vzdušné sily), kde získal tri tituly šampióna ZSSR (1951 – 1953), a neskôr v Dyname Moskva, v ktorom pridal štvrtý majstrovský titul.
Počas svojej hráčskej kariéry odohral 296 zápasov v sovietskej lige a strelil 35 gólov. V roku 1950 bol dokonca vyhlásený za najlepšieho hokejistu ZSSR.
A hoci ako hráč dlhodobo patril k elite, do národného tímu sa v silnej konkurencii nikdy nedostal. Skutočnej slávy sa mu dostalo až na trénerskej lavičke.
Po ukončení hráčskej kariéry sa Tichonov vrhol na trénerskú dráhu. Začínal ako asistent v Dyname, no už po piatich sezónach (1968) viedol ako hlavný tréner Dynamo Riga, tím z druhej ligy, dlhodobo považovaný za outsidera.
Tichonov vniesol do „beznádejného“ mužstva disciplínu, profesionalizmus a náročný tréningový režim, ktorý hráči dovtedy nepoznali. Aj keď ho mnohí nemali radi, výsledky hovorili za všetko – Riga sa pod jeho vedením prepracovala do najvyššej sovietskej ligy a dokázala konkurovať aj slávnym moskovským celkom.
Práve v Rige položil Tichonov základy svojej revolučnej filozofie – hry na štyri rovnocenné útoky, kde každá formácia dostávala rovnaký čas na ľade, čím sa zvyšovala vytrvalosť a efektivita tímu. Tento systém sa stal základom moderného hokeja a dodnes je akýmsi štandardom.
Milujete manželku, nie hráčov
V roku 1977 dostal Tichonov ponuku, ktorá zmenila nielen jeho život, ale aj dejiny samotného hokeja. Na nátlak vtedajšieho generálneho tajomníka ZSSR Leonida Brežneva, vášnivého fanúšika, prevzal vedenie armádneho klubu CSKA Moskva a o rok neskôr aj sovietsku reprezentáciu.
„Nepodobal sa na predchádzajúcich trénerov. Aj s nimi sme vyhrávali, získavali tituly. Prečo by sme mali trénovať inak? Keď nám v júli povedal, že na konci tréningu zabehneme desaťkrát štyristo metrov, mysleli sme si, že ide o hlúpy žart. Nešlo, no prežili sme,“ spomínal Valerij Charlamov, jedna z vtedajších najväčších hviezd.
Čítajte viac Góly ako povinnosť. Malý sovietsky tank sa nikdy neusmial
Na to mal však Tichonov len jednu odpoveď: Milujete svoju manželku, nie svojich hráčov.
Tento muž mal v jednej chvíli v rukách okrem obrovskej zodpovednosti aj neobmedzenú moc nad výberom najlepších hráčov krajiny. V CSKA mal privilégiá, ktoré využil na vytvorenie totálneho stroja na víťazstvá.
Napokon, s tímom získal trinásť ligových titulov bez prerušenia (1978–1989), čo je rekord, ktorý dodnes nemá obdoby.
Pod jeho vedením sa však aj sovietska reprezentácia stala symbolom neporaziteľnosti. Tichonov s ňou vyhral osem svetových šampionátov (1978, 1979, 1981, 1982, 1983, 1986, 1989, 1990) a tri olympijské zlatá (1984, 1988, 1992).
Pridal tiež víťazstvo na Kanadskom pohári, kde Sovieti rozdrvili favorizovanú Kanadu aj s hviezdnym Waynom Gretzkým po zdrvujúcom výsledku 8:1.
Bola to éra, ktorá priniesla svetu legendárnu a neopakovateľnú päťku – Viačeslav Fetisov, Alexej Kasatonov, Vladimir Krutov, Sergej Makarov a Igor Larionov. Každý ich pohyb bol premyslený a každý hráč mal svoju rolu v dokonalej stratégii.
Krutov bol silový útočník, Larionov mozog a Makarov strelec. A pritom všetci boli súčasťou väčšieho systému, podobne ako figúrky na šachovnici.
Foto: Profimedia
Táto hviezdna formácia kombinovala technickú dokonalosť, fyzickú silu a taktickú disciplínu. Jej súhra bola umením, ktoré fascinovalo fanúšikov aj súperov.
„Keď sme si obuli korčule a vstúpili na ľad, bolo to ako nadýchnutie sa čerstvého vzduchu,“ spomínal Fetisov vo filme Červená armáda.
Močili krv, potom sa vzbúrili
Tichonovov úspech však nebol zadarmo. Jeho tréningové metódy boli extrémne a často prirovnávané k diktatúre. Hráči trávili dlhé mesiace na tréningových bázach, odlúčení od rodín. Tréningy boli fyzicky i psychicky vyčerpávajúce – hokejisti údajne močili krv a trénovali s pulzom až 220 úderov za minútu.
Na ľad ich posielal aj trikrát denne, čo bolo v ostrom kontraste s voľnejším prístupom na Západe i samotnej zámorskej profilige.
Tichonov mal k dispozícii tím psychológov, lekárov a dokonca matematikov, aby zdokonalil svoje metódy a udržal hráčov pod kontrolou. „Ak chcete víťaziť, bez veľkých obetí a tvrdého tréningu to nejde,“ povedal raz v rozhovore pre Český rozhlas.
Jeho autoritatívny štýl však vyvolával aj odpor. Hráči ako Igor Larionov či Viačeslav Fetisov ho verejne kritizovali. Larionov v roku 1988 dokonca zverejnil otvorený list, v ktorom opísal život pod Tichonovom ako „telefonický rodinný život“, kde hráči videli svoje rodiny len cez krátke letné prestávky.
"Podriadený nemá právo na vlastný názor, hráčske schôdze sa zmenili na frašku, v ktorej sa vám nik neodváži odporovať. Deväť mesiacov sme odtrhnutí od domova. Po zápase hneď do autobusu na bázu, deti nám len zamávajú.
Čítajte viac Komunikácia s reprezentáciou bola zlá. Mrzí ma, čo urobili s Rybárom. Kritika Slafkovského? Slováci majú mylnú predstavu
Vďaka vám sme si zvykli na telefonický rodinný život. Iba sa čudujeme, že naše ženy rodia deti," napísal Larionov v liste, ktorý v októbri 1989 uverejnil magazín Ogoňok.
Fetisov zase vo filme Červená armáda spomína, ako Tichonov zakázal útočníkovi Andrejovi Chomutovovi navštíviť zomierajúceho otca. Povedal mu vraj, „nie, musíš sa pripraviť na ďalší zápas.“
Žiaľ, Chomutov svojho otca už nikdy neuvidel.
Tichonov sa samozrejme neskôr bránil, keď viacerí jeho zverenci z moskovského CSKA odišli do NHL. Trval na svojom: „Nebolo to tak, ako to stálo v liste. Hráči mali voľnosti dosť, ba niektorí stihli aj ľavobočkov,“ narážal na nemanželské deti.
Jeho nebývalá krutosť mala aj politický rozmer. Ako plukovník sovietskej armády mal úzke väzby na komunistické vedenie a využíval ich na kontrolu svojich hráčov. Hoci verejne podporoval ich odchod do NHL, mnohí ho obviňovali, že v zákulisí tomu všemožne bránil.
Napriek tomu, že jeho metódy boli neľudské, prinášali mu jeden úspech za druhým. „Dôležitý je predsa iba výsledok, nič iné,“ obhajoval svoju filozofiu.
Životná tragédia
Napriek obrovskej dominancii ani Tichonova éra nebola bez porážok. Najpamätnejšou je „Zázrak na ľade“ na olympiáde v Lake Placid 1980, kde favorizovaný Sovietsky zväz prehral s tímom amerických študentov (3:4).
Tichonov v ňom urobil jedno kontroverzné rozhodnutie, keď vystriedal brankára Vladislava Treťjaka už po prvej tretine. Táto prehra bola potom preňho akousi osobnou ranou.
Po zápase údajne došlo v šatni k fyzickým konfliktom, keď jeden z hráčov chytil Tichonova pod krk.
Foto: SITA/AP, RON FREHM
Upratovačky v olympijskej dedine zasa našli v „sovietskych hokejových izbách“ 121 prázdnych fliaš od vodky, čo naznačuje, ako tím ťažko znášal toto sklamanie.
A Tichonov? Po tejto prehre bol ešte prísnejší a krutejší. Robil všetko možné aj nemožné preto, aby sa podobná potupa už nikdy viac nezopakovala.
Ďalším trpkým momentom v jeho trénerskej kariére boli majstrovstvá sveta v Prahe 1985, kde Československo pod vedením Luděka Bukača prerušilo päťročnú sériu sovietskych titulov.
Český kouč neskôr spomínal na Tichonova ako na uzavretého a strohého človeka, ktorý „rozdával iba rozkazy“.
Post reprezentačného trénera ZSSR a neskôr Ruska opustil po olympijských hrách v Lillehammeri v roku 1994. V sezóne 2003/2004 sa ako 73-ročný na lavičku vrátil, ale Rusi pod jeho vedením neuspeli na na MS v Česku.
Po neúspešnom šampionáte definitívne ukončil trénerskú kariéru. Ruské médiá vtedy písali, že Česko zrodilo aj zabilo Viktora Tichonova. Narážali pritom na fakt, že za riekou Moravou absolvoval svoj prvý (1978) a posledný šampionát.
Čítajte viac Alexander Ovečkin dokázal takmer nemožné a patrí mu obrovský rešpekt i uznanie. Hokejový kráľ je však len jeden
České médiá dnes píšu, že tento legendárny tréner sa s odstupom času správal pri rôznych stretnutiach ústretovo aj k svojim niekdajším československým súperom. Rád im vraj s úsmevom opisoval, že je veľkým obdivovateľom Karla Gotta, že má doma veľkú zbierku jeho platní.
Že aj dlho po sedemdesiatke stále každé ráno nabehá tri kilometre.
Tichonovov osobný život bol rovnako intenzívny ako jeho profesionálny. Jeho syn Vasilij pokračoval v trénerskej kariére, pôsobil vo Fínsku, Švajčiarsku a dokonca ako asistent v NHL v San Jose.
V roku 2013 však tragicky zahynul po páde z okna pri oprave ochrannej siete. Špekulovalo sa aj o samovražde, keďže nikto iný v čase tragédie v dome nebol. Slávny tréner túto stratu niesol veľmi ťažko.
Jeho vnuk, taktiež Viktor Tichonov, bol tiež úspešným hráčom, ktorý na MS 2014 v Minsku získal zlato a bol najproduktívnejším hráčom turnaja. Počas finále Rusko – Fínsko, keď kamera zachytila starého Tichonova v lóži so slzami v očiach, bolo jasné, že hokej zostal jeho životom až do samého konca.
Zomrel 24. novembra 2014 vo veku 84 rokov po dlhej chorobe, ktorá mu znemožňovala chôdzu. Ruské médiá ho označovali za symbol veľkej éry.
„Reprezentáciu i CSKA priviedol k množstvu úspechov. Žiaden tréner nedosiahol toľko,“ povedal Boris Michajlov, dvojnásobný olympijský víťaz. Vladislav Treťjak, niekdajší skvelý brankár a prezident Ruskej hokejovej federácie, ho nazval „pravým vlastencom“, ktorý zasvätil život hokeju.
Zmenil dejiny hokeja
Experti a médiá vnímajú Tichonova dvojako. Na jednej strane ho oslavujú ako hokejového génia,, trebárs švédsky tréner Leif Boork podľa pre ABC News uviedol: „Prišli na medzinárodnú scénu s úplne novým spôsobom hry, ktorý zmenil šport.“
Na druhej strane ho kritizujú za neľudský prístup. Český denník Mladá fronta Dnes ho označil za „hokejového diktátora a zberateľa titulov“.
Napríklad brankár Dušan Salfický, ktorý pod ním svojho času v CSKA Moskva hrával, ho pre portál aktualne.cz opísal ako človeka, ktorý „kričal a nadával, aby hráčov zlomil a pretvoril k obrazu svojmu“.
„Nebol som na to najskôr zvyknutý, stále na mňa kričal, nadával mi, že som český pankhart, bol som z toho zúfalý. Vyžadoval maximálnu poslušnosť, potom bol spokojný.“
Často ho prirovnávali aj k vojenskému veliteľovi. K symbolu socialistického športu, hoci sa povráva, že záujem oňho bol obrovský aj na západe. Slávny New York Rangers mu vraj ponúkal milión dolárov ročne. On však nechcel, najlepšie sa údajne cítil doma v Moskve. Na neďalekej chate.
Jeho chladná tvár na striedačke, kde stál vždy pri mantineli aj so stopkami v ruke, bola symbolom doby. Kontroloval vraj každú sekundu hry a veril, že iba tvrdou disciplínou sa dá dostať k hokejovej dokonalosti.
Jednoducho hokejový monarcha. Trestal, koho chcel, odpúšťal, komu chcel…
Čítajte viac Vůjtek: Slovenský Pastrňák? Z jedného hráča raz možno taký vyrastie, mal by však ubrať zo svojej pýchy
Ale nech už bol aký bol, zanechal nezmazateľnú stopu. Inšpiroval generácie trénerov. No jeho príbeh je zároveň varovaním pred tým, akú cenu má úspech. Bol uzavretý. Strohý. Nečitateľný. Zvyknutý iba vydávať rozkazy.
A predsa, bez neho by svetový hokej nebol tým, čím je…