Aby to bolo ešte výnimočnejšie, 19-ročný útočník strelil v drese Nových Zámkov na ľade Zvolena svoj premiérový gól v najvyššej súťaži. Otec neskrýval hrdosť.
Po tomto okamihu si tak silno zakričal, až sa mu zatočila hlava.
V extralige ste nastúpili po 13 rokoch. Nerobilo vám problém držať miestami tempo?
Môžete trénovať koľko chcete, ale vek jednoducho nezastavíte. Výbušnosť už nie je u mňa, čo bývala. Nemám problém s kondíciou, ale skôr so zrýchlením. Reakcie už nie sú to, čo bývali. Aj z toho dôvodu som mal pred návratom do extraligy veľký rešpekt.
Chcel som to v rámci mojich možností zvládnuť. V defenzíve viem, kam sa mám postaviť, ale do ofenzívnych činností som si príliš netrúfal. Možno, keby som odohral viac zápasov, nabral by som sebavedomie. To sa prejavilo aj v úplnom závere.
V akom zmysle?
Tréner ma nabádal, aby som išiel na samostatný nájazd, ale nechcel som to chlapcom pokaziť. Uvedomujem si, že s mladým kádrom, ktorý Nové Zámky momentálne majú, už veľa víťazstiev asi mať nebudú.
Mali sme to proti Zvolenu na dosah a ja som veľmi chcel, aby sa to podarilo. Preto som vravel, nech tam radšej idú chalani, ktorí majú nájazdy lepšie natrénované.
Kedy ste sa dozvedeli, že si zahráte spoločne so synom?
Bolo to v sobotu, deň pred zápasom. Odvtedy som bol dosť nervózny. Nevedel som, čo od toho môžem očakávať. Mal som veľký rešpekt pred celou situáciou. S odstupom času môžem povedať, že každá minúta stresu stála za to.
Pocit počas aj po zápase bol neskutočný. Vidieť syna streliť svoj prvý extraligový gól a navyše s ním byť priamo na ľade bolo neopakovateľné. Prežíval som nádherné chvíle. Vyšlo to absolútne nad moje očakávania.
Čo ste si pomysleli, keď syn zakončil únik bekhendovým blafákom?
Sledoval som ho z druhej polovice klziska, keďže už bol príliš ďaleko. Moje korčuliarske možnosti už nie sú na takej úrovni, aby som ho z takej vzdialenosti dokázal dobehnúť (smiech). Strašne som si prial, aby ten únik premenil.
V duchu som si hovoril, aby z toho bol gól. Keď sa mu to podarilo, schuti som si zakričal, až sa mi roztočila hlava. Musel som sa upokojiť.
Išiel som rovno za rozhodcom, aby som mu odložil puk na pamiatku. Bol som veľmi šťastný, že som mu ho mohol sám odovzdať. Mám obrovskú radosť, že som mohol byť pri tom.
Pozvali ste ho po zápase na večeru?
Boli sme si spolu sadnúť a ešte sme sa o tom všetkom rozprávali. Potom sme prišli domov, kde sme v našej diskusii pokračovali. Večer som ho ešte objal a poslal som ho spať.
V Nových Zámkoch je syn na hosťovaní práve zo Zvolena. Zachytili ste pochvalu na jeho adresu od trénera Petra Mikulu?
Samozrejme. Som presvedčený, že sa Zvolen rozhodol správne, keď ho tam poslal. Dostane veľkú porciu času na ľade. V jeho kariére mu to môže len pomôcť. Vidím, že si na ľade viac verí.
Keď si ho na konci základnej časti stiahnu späť do Zvolena, určite nebude mať ľahké prebojovať sa do zostavy, ktorá je kvalitná a nabitá skvelými hráčmi. Stále mu opakujem, že si to musí na tréningoch odmakať a byť trpezlivý. Jeho čas príde.
Pripomína vám v niečom seba v rovnakom veku?
Nie som jediný, kto si to všimol, ale spôsobom korčuľovania a celkovo pohybom na ľade je mi dosť podobný. Myslím si teda, že niečo po mne určite zdedil. Už od malička so mnou trávil na štadiónoch veľa času.
Ja som sám chcel, aby hokej vyskúšal. Jeho to bavilo, takže som sa mu venoval. Je len na začiatku kariéry. Verím, že v ňom niečo je a bude sa môcť hokejom živiť. Boli časy, kedy som ho už od hokeja odrádzal.
Aký ste na to mali dôvod?
Bolo obdobie, kedy sa mu príliš nedarilo a bol už trochu skleslý. Nabádal som ho, aby porozmýšľal nad školou a ubral sa radšej cestou štúdia. Nechcel o tom ani počuť. Vravel mi, že chce byť hokejista.
Na Slovensku však nie je jednoduché sa za súčasných podmienok pre mladých hráčov presadiť…
Je pravda, že mladí to majú dnes veľmi náročné. V každom klube sú prvé dve formácie prakticky obsadené legionármi. Nie je vôbec jednoduché presadiť sa do áčka.
Na druhej strane by mala byť liga kvalitnejšia. Z tohto pohľadu je obdivuhodné, čo robia Nové Zámky. Vážim si, že dávajú priestor mladým chlapcom, ktorí navyše odídu neskôr do iných tímov. Pre slovenský hokej je to veľké plus.
Čítajte viac Slovenský hokej trpí, sami si ho ničíme. Mrzí ma, ako sa to skončilo, udiali sa zvláštne veci. V dnešnej dobe sa nenosí hovoriť na rovinu
Boli ste v podobnom veku ako váš syn, keď ste odišli do zámoria. Zvažuje aj on vydať sa do zahraničia?
Viem, že je to populárna cesta. Niekedy je to však náročné, ak nie ste veľký talent. Mám na mysli mužskú súťaž. Ak sa bavíme o juniorke, tam je to jednoduchšie. Potom však nastáva problém, aby si títo chapci našli klub, kde by dostali priestor.
Čo sa týka mňa, neľutujem, že som vtedy odišiel do Ameriky. Dostal som možnosť hrať najkvalitnejšiu juniorskú súťaž na svete. Mal som tam už pred tým kamaráta Mariána Cisára, ktorý mi dal pozitívne odporúčania.
Spoznal som novú krajinu a veľa nových ľudí. Osamostatnil som sa. Z každého rozhodnutia, ktoré hráč v kariére urobí, je dôležité si zobrať to pozitívne.
V NHL ste nastúpili na jediný zápas. Bolo to v sezóne 2000/2001 v drese New Jersey. Dávnejšie ste vraveli, že to bol splnený sen. Neľutujete, že ste si v najlepšej lige sveta neodkrútili väčšiu porciu?
Som veľmi hrdý na to, že sa mi podarilo odohrať tam aspoň jeden zápas. Mnohokrát s kamarátmi žartujeme, že by NHL nebola tam, kde je dnes, ak by som tých zápasov odohral viac. Myslím si, že som celú súťaž posilnil svojím odchodom (smiech).
Ale vážne, už ako dieťa som sníval o tom, že sa prebojujem do NHL a odohrám tam niekoľko sezón. Žiaľ, nepodarilo sa mi to. Na ten jeden zápas ale spomínam dodnes a to mi už nikto nezoberie.
Tak zaspomínajte…
Hral som AHL v Albane za farmársky tím Jersey. Večer mi volali, aby som sa zbalil, pretože hneď ráno mi letí lietadlo do Caroliny, kde som mal nastúpiť na zápas NHL. Išiel som ešte s jedným spoluhráčom. Bol som veľmi nervózny, ani som nemohol v noci spať.
Z letiska sme išli do hotela, kde som sa snažil trochu si zdriemnuť, ale bez úspechu. Potom sme išli rovno na zápas. Po ňom so mnou robili zámorské médiá rozhovory, kde som všade hovoril, že sa mi splnil sen.
Samotný zápas bol skvelý. Na ľade som bol dokopy okolo desať minút. Hral som najskôr v štvrtom útoku, potom to tréner stiahol len na tri formácie a presunul ma do tretej. Bol som pri jednom góle, ktorý sme strelili. Boli to krásne chvíle, ktoré by som doprial zažiť každému hráčovi.
Neskôr ste sa vrátili do Európy, kde ste sa chceli kvalitnými výkonmi pobiť o návrat do zámoria a ďalšiu šancu v NHL…
Zažil som skvelé chvíle v Žiline, s ktorou sme získali senzačný titul v sezóne 2005/2006. Následne som mal šťastie, že som pôsobil v Košiciach počas zlatej éry, kedy sme získali majstrovský hetrik.
Foto: TASR
Za Košice som zároveň odohral najviac v extralige. Boli to pre mňa najkrajšie hokejové časy a tým nechcem znižovať pôsobenie v Žiline, pretože titul s ňou si neskutočne vážim.
Priznám sa, keď som videl, že Nové Zámky ešte tento rok hrajú jeden zápas v Steel Aréne, napadla mi myšlienka ešte aspoň raz tam vykorčuľovať na súťažný zápas.
Je šanca, že sa vám to splní?
Úplne nereálne to nie je, ale tá možnosť je podľa mňa veľmi malá. Ja mám na košický hokej a fanúšikov iba najkrajšie spomienky. Bolo to prepletené aj obdobiami, kedy sa nám príliš nedarilo, ale to sa snažím vytesniť z hlavy a spomínať len na to dobré.
Cítili ste v klube, ktorý mal najvyššie ambície, obrovský tlak?
Keď sa darí, máte okolo seba kvalitných spoluhráčov, ideálne prostredie na to, aby ste boli úspešný ako jednotlivec aj ako tím. Keď to však nejde a príde kríza, otočí sa to proti vám.
Čítajte viac Maďari a Česi dostali košom. Z východu poslali Šatanovi a spol. zásadný odkaz, čaká sa už len na jedinú vec
Zrazu sa všetko negatívne znásobí. Je to iné ako v priemerných kluboch, kde sa s prehrami jednoducho počíta. O to náročnejšie to majú hráči práve v ambicióznych mužstvách.
Nedávali vám košickí fanúšikovia v začiatkoch pocítiť, že ste odchovanec rivala zo Slovana?
Vôbec nie. Od prvého zápasu som sa nestretol s tým, že by voči mne boli kritickí len preto, že som z Bratislavy. Vytvorili mi také prostredie ako keby som bol doma.
Práve výkony v košickom drese vám pomohli dostať sa do reprezentácie. Ako si spomínate na vaše jediné MS v roku 2010?
Po dlhých rokoch sa mi vtedy konečne podarilo prebojovať sa do záverečnej nominácie na šampionát. Žiaľ, mal som tam zdravotné problémy, ktoré ma trochu limitovali.
Znegovalo to dojem z pohľadu môjho pôsobenia na turnaji. Som však veľmi rád, že som mohol aspoň raz zažiť, aké to je reprezentovať svoju krajinu na MS.
V 46 rokoch stále nastupujete na zápasy v druhej či tretej najvyššej súťaži. Nepočúvate často o tom, že by ste už mali zavesiť korčule na klinec?
Vôbec to neriešim. Hokej milujem, hrám ho od šiestich rokov. Pokiaľ budem zdravý, aj naďalej som pripravený trénovať a hrať, ak o mňa bude záujem. Stále sa cvičením udržiavam v kondícii. Šport ma napĺňa. Vždy, keď ma zavolajú zahrať si, veľmi rád idem. Som vďačný za to, že tú možnosť stále mám.
