Asi takto – presne pred trinástimi rokmi – prežívala sled smutných udalostí slovenská verejnosť.
Jej oko zaliala jedna veľká slza. Hrča v krku naďalej zostáva. Líder, kapitán, miláčik tribún sa na (ne)hokejový svet pozerá zhora už viac ako dekádu.
„Je to strašná tragédia. Chcel by som zmazať tento deň zo svojho života. Ráno sa zobudiť, ako keby nebol. Vôbec som nečakal, že by som mohol v živote niečo také zažiť,“ povedal v deň tragédie zronený Ľubomír Višňovský.
„Nikdy nezabudnem na jeho samostatný nájazd, ktorým rozhodol zápas proti Rusom na olympiáde. Bože, ako tam len vykúpal toho brankára,“ doplnil.
Víťazný typ
Že mal talent od boha, vie celý svet. Od Dubnice, kde sa vyrastal, cez Trenčín, kde hokejovo mohutnel, až po najslávnejšie arény za morom.
Dajte mu puk a on mu dá myšlienku. Nevšednú, ťažko čitateľnú. Takú, aké rozdávajú iba hokejoví myslitelia.
„A trafí ho na milimeter presne. Kam sa mu len zachce,“ takto si spomína na Demitrove strely legendárny brankár Roberto Luongo. Väčšina hráčov vraj používa dva-tri obľúbené ťahy, slovenská „38-ka“ ich mala celú paletu. „Nedalo sa naňho pripraviť,“ pripúšťa.
Tak ako väčšina hokejovo úspešných Slovákov, aj Demitrov príbeh sa začal na ulici. Medzi panelákmi.
„Nikto nechcel hrať proti Paľovi. To bola jasná prehra. Dal tri, štyri, päť gólikov, potom ho stiahli rodičia a keď z balkóna videl, že súper vyrovnal, vrátil sa, šupol ďalšie dva, tri a zasa šiel domov. Jednoducho víťazný typ,“ usmievajú sa v dokumente „38 – Filmová pocta hokejovej legende“ pri spomienke na Demitru jeho kamaráti z dubnického sídliska.
Foto: Rodinný archív P.D.
Pravda, šikovné ruky si neskôr všimli aj hokejoví znalci. Azda aj preto už ako šestnásťročný hral v tretej päťke Trenčína. Nabitej Dukly! Všetci tušili, že na tamojšom zimáku im pod rukami rastie budúca hviezda NHL.
Šťastné(ho) oko
Začiatky v najlepšej lige na svete mal ťažké. V Ottawe ho poslali aj na farmu. No poznáte to, génia dokáže rozpoznať iba génius. Všimol si ho Peter Šťastný a ihneď ho odporučil do St. Louis Blues.
„V podstate som ho objavil. Presvedčil som Mikea Keenana, aby ho priviedol. Bol to úžasný talent. Mal nervy zo železa, skvelé predvídanie a videnie. Vždy sa rozhodol správne,“ priznal neskôr Šťastný pre portál profiligy.
Začala sa veľká kariéra a slovenské teletextové stránky každé ráno žiarili na modro: Demitra – gól! Demitra – asistencia!
Čítajte viac Tréner sa s Demitrom o otcovi nebaví. Skvelý chalan, veľa pracuje, tvrdí
„Po každom sa spolu s Handzušom a Bartečkom tešili ako malé deti,“ spomína Šťastný. „Patril medzi najväčších playmakerov na svete. Dokázal zrýchliť hru, naservírovať čistú finálnu prihrávku. A geniálne zakončiť,“ pridáva Handzuš.
Jeden z najlepších hokejistov, aký sa kedy narodil pod Tatrami, bol úžasný človek. Kamarátsky. Žičlivý v každom smere.
V sezóne 1998/99 mal za 90 kanadských bodov sľúbenú odmenu pol milióna amerických dolárov. Jeho spoluhráč Scott Young 300-tisíc za 25 presných zásahov. Obom chýbal k splneniu už iba krok.
V poslednom zápase sa spolu pri súperovej hre bez gólmana rútili na prázdnu bránku. A čo urobil Demitra? Namiesto strely zvolil prihrávku. Young netrafil a z dvoch prémií nebola žiadna. O rok získal Lady Byng Trophy pre najslušnejšieho hráča ligy.
„Jednou z mojich zásad je nikomu neublížiť – v živote ani na ľade,“ vyznal sa vtedy pre Pravdu.
Slávny blafák
Rád si obliekal aj slovenský národný dres. Pamätným zostane jeho gól na 4:2 v zápase o bronz proti Česku na svetovom šampionáte 2003. Blafákom pomedzi nohy vycvičil Tomáša Vokouna.
„Paľo často rozprával o svojich koreňoch. Bol veľmi hrdý Slovák. Vždy chcel byť lepší ako Česi,“ všimol si aj na diaľku Jeremy Roenick, spoluhráč z Los Angeles Kings.
Demitra ťažko znášal neúspech na olympiáde vo Vancouvri 2010. S reprezentačným „céčkom“ na hrudi doviedol tím k štvrtému miestu po ťažkej prehre s Fínskom 3:5. Tvrdil, že ho bude škrieť do konca života.
Foto: SITA/AP, Matt Slocum
O rok neskôr sa na domácich MS rozlúčil s dresom s dvojkrížom na hrudi. Jeho ďakovačka na ľade so slzami v očiach zostane súčasťou slovenskej hokejovej histórie.
„Plakal som aj po olympiáde, aj teraz sú to pre mňa neopísateľné chvíle,“ vravel tesne po poslednom zápase.
Pôvodne chcel ukončiť kariéru, no jeho hokejové srdce stále túžilo dávať góly. V Jaroslavli sa dohodol ešte na jednoročnej zmluve. Sľúbil, že je posledná.
Dokončiť ju už nestihol – 7. septembra 2011 zahynul v troskách lietadla počas cesty na zápas.
„Najsmutnejší deň v mojom živote,“ trúchli aj dnes jeho veľký priateľ Marián Gáborík. „Bol si hokejový boh na ľade a do hokejového neba si aj odišiel. Dozeraj tam na nás z hora a odpočívaj v pokoji. Tvoji chlapci,“ odkázal zronený na verejnej rozlúčke.
Vedenie Slovenského zväzu ľadového hokeja vyradilo reprezentačnú tridsaťosmičku z obehu, aby navždy zostalo späté s Demitrom. Brankár Jaroslav Halák si nechal Demitrovo víťazné gesto zo zimnej olympiády vo Vancouvri 2010 namaľovať na prilbu.
Foto: Stanislav Benčat
Marián Gáborík má na nej samolepku s Demitrovým číslom, Tomáš Kopecký nosil rukavice s výšivkou ‚RIP PD 38‘ a po každom góle zdravil kamaráta do neba…
Meno niekdajšej hviezdy NHL nesie hokejový štadión v Trenčíne i základná škola v Dubnici nad Váhom, kde hokejový útočník trávil roky povinnej školskej dochádzky.
Na vyhlasovaní ankety Zlatý puk udeľujú Cenu Pavla Demitru pre najlepšieho hráča do 20 rokov, hokejového virtuóza uviedli in memoriam do Siene slávy slovenského hokeja.
Demitrova vášeň pre hru a silný hokejový duch inšpiroval aj slovenských hokejistov na MS 2012, kde získali senzačné striebro. Pri medailovom ceremoniáli si kapitán tímu Zdeno Chára obliekol dres s číslom 38 a menovkou Demitra.
Pred trinástimi rokmi odišiel hokejový elegán s dušou džentlmena. Slovensko ho však stále cíti pri sebe.
"Niekedy si ani neuvedomíme, aká jemná hranica je medzi životom a smrťou. Ako rýchlo a ľahko možno prísť o to najcennejšie. A aké nevýslovne ťažké je vyrovnať sa so stratou najbližšieho človeka, plného síl i túžob v najlepších rokoch.
Prázdne miesto pri stole je nemý otáznik nad nevyspytateľným osudom. A keď ostane prázdna celá šatňa a z hokejok sa stane alej krížov na poslednej ceste, bolí to nesmierne," napísal deň po tragédii redaktor Pravdy Pavol Komár.
Na pamiatku Pavla Demitru, skvelého hokejistu i človeka.
Lokomotiv pochoval kapitán s falošnou licenciou a nepripravený pilot
Vadim Timofejev, bývalý námestník generálneho riaditeľa a šéf prípravy posádok dnes už neexistujúcej leteckej spoločnosti JAK Service, je zodpovedný za smrť hokejového tímu Lokomotiv Jaroslavľ na palube stroja JAK-42D, ktorý sa pred rokom zrútil pri štarte. Konečný ortieľ vo štvrtok oznámil Vladimir Markin, šéf vyšetrovacej komisie.
„Timofejev v rozpore so zákonom povolil posádke riadiť stroj, hoci v čase havárie nemala čo hľadať za kniplom lietadla. Okrem iného kapitán stroja Alexandr Solomencev riadil lietadlo na základe falošnej licencie podpísanej Timofejevom. Druhý pilot Igor Ževeľov v čase štartu ešte neskončil preškolenie zo staršieho typu JAK-40 na JAK-42D,“ cituje RIA Novosti šéfa vyšetrovateľov tragédie.
Napriek tomu kapitán poveril druhého pilota štartom lietadla, ktorý je kľúčovým manévrom pri riadení stroja. Namiesto cvičného letu tak Solomencev urobil počas letu s cestujúcimi, pretože potreboval čo najskôr pripraviť za seba náhradu. Sám sa totiž pripravoval na riadenie boeingu. Ako sa ukázalo, druhý pilot bol preškolený iba na papieri.
„Pritom principiálny rozdiel medzi oboma modifikáciami JAK-u spočíva práve pri štarte. Kým pri staršom type lietadla pilot musí pri vzlietnutí ťahať knipel na seba a zároveň tlačiť na pedále, v novšej verzii je použitie nôh v tejto časti pilotáže zakázané. Vysvetľuje to, prečo počas vzletu stroja pilot brzdil,“ informoval denník Komsomolskaja pravda. Navyše už predchádzajúce vyšetrovanie potvrdilo, že v krvi Ževeľova sa našli stopy po fenobarbitale, ktorý mu pomáhal pri ťažkostiach s nohami. Spomínaný preparát okrem iného otupuje nervový systém.
Počas vyšetrovania tragédie vypočuli viac ako 200 svedkov a uskutočnili viac ako 120 expertíz. Vyšetrovací spis má 90 dielov. Tragédia v Jaroslavli sa stala 7. septembra 2,5 kilometra od letiska Tunošna pri lete do Minska. Hokejové mužstvo Lokomotivu, ktoré bolo na palube, tam malo odohrať prvý zápas nového ročníka Kontinetálnej hokejovej ligy.
Na palube bolo 45 ľudí – 8 členov posádky a 37 cestujúcich. Pôvodne tragédiu prežili dvaja ľudia – hokejista Alexandr Galimov a palubný mechanik Alexandr Sizov. Športovec však po piatich dňoch podľahol ťažkým popáleninám a člen posádky síce prežil, ale dodnes trpí vážnymi psychickými poruchami.