Pochopiteľne, Martin Fehérváry (24) mal iné plány. Cez víkend chcel v reprezentačnom drese v Prahe zabojovať o medailu. Nie hokejový osud, ale štvrťfinálový výkon Slovákov proti Kanade rozhodol o tom, že už mal voľno.
Po niekoľkých rokoch sa tak mohol stretnúť s partiou „Svišťov“. Niekdajšími spoluhráčmi a ich rodičmi. Skupinou, ktorá sa kedysi dávno rozhodla, že na hokejovom úspechu sa má pracovať inak.
Stretnutie po rokoch
Ten príbeh je medzi hokejovými fanúšikmi pomerne známy. Písal sa rok 2005, keď sa niektorí rodičia už nedokázali pozerať na zastaralé metódy výchovy v bratislavskom Slovane. Adriana Hosťovecká, mama jedného z malých hokejistov, sa vtedy rozhodla, že treba ísť vlastnou cestou.
Spolu s ostatnými rodičmi založila občianske združenie a na začiatok zorganizovala pár tréningov. Takto vznikla hokejová škola Svišť, ktorej súčasťou boli okrem Fehérváryho aj Adam Ružička, Filip Krivošík či Maxim Čajkovič.
Alebo aj Jakub Lacka, útočník Nitry, ktorý sa v tejto sezóne radoval z titulu. Prvého seniorského z radu Svišťov. Pogratulovať mu v sobotu prišiel aj Fehérváry.
„On je majster Slovenska a to je obrovská vec. Ja som v živote ešte nič veľké nevyhral. Veľmi po tom túžim, závidím mu, ale aj veľmi doprajem. Lebo on si to zaslúži najviac zo všetkých.“
Žiada sa povedať, že niečo veľké sa dalo vyhrať počas uplynulých dvoch týždňov, ale na bratislavskom rodákovi badať, že o svetovom šampionáte sa mu už príliš rozprávať nechce.
„Viete, niekto niečo povie a potom sa to zbytočne nafukuje a roznáša, niekedy je lepšie byť ticho. Aj preto médiá ani diskusie veľmi nesledujem. Mám svoj fejsbukový profil, občas na mňa niečo vyskočí. Niekedy je lepšie nevedieť,“ usmeje sa na nás obranca Washingtonu Capitals.
Doma je len pár hodín, stihol sa stretnúť s otcom Mariom, sestrou i priateľkou, dali si spoločnú večeru, jedným okom však sledoval aj počínanie Čechov na MS, medzi ktorými má viacero kamarátov. Je mu ľúto, že Slováci sa do záverečných bojov nedostali, „lebo reálne sa domnievam, že sme na to mali. Ale asi to takto malo byť,“ podotkne.
Keď sa s ním púšťame do diskusie a o hre Čechov vravíme ako o hokejovej dokonalosti, na chvíľu nás zastaví.
"Hokej nikdy nie je dokonalý. Poviem to však takto – každý si je strojcom svojho šťastia, tak ma to učili už medzi Svišťami. Keď však chcete niečo dokázať, nesmiete hrať len za seba.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Som presvedčený o tom, že sme nepodávali ani zďaleka také výkony, na aké sme mali. Boli sme mladý a neskúsený tím. Je hokej, ktorý sa hrá v skupine a potom ten, aký by sa mal hrať v play off – v dôležitých zápasoch," dopĺňa.
Zdá sa, že tohtoročné majstrovstvá sveta sú preňho uzavretou kapitolou a netúži sa vŕtať v tom, čo nevyšlo. „Už je to za nami, som typ, ktorý sa nerád lúči s ľuďmi, nechce premýšľať nad tým, čo sa stalo, lebo je to už preč.“
Bez Svišťov by to nešlo
Končíme tému majstrovstvá sveta v hokeji a preladíme na dnes už bývalé Svište, ktoré sa medzitým navzájom vítajú. Stačí pár sekúnd a je zrejmé, že táto partia má toho za sebou mnoho. Pekných i náročných chvíľ, veď kedysi spolu začínali trénovať v jednom z obchodných centier na predmestí Bratislavy.
„Viete, aký som rád? Tuším sme sa ešte takto nestretli,“ opakuje Fehérváry, keď sa pozerá na skupinu mladých ľudí. Mnohých z nich vidí po rokoch, niektorí majú dnes s hokejom už len pramálo spoločné, všetkých však spájajú nezabudnuteľné zážitky.
Do debaty v tej chvíli vstúpi mama hokejových Svišťov, pani Hosťovecká. „Chlapci dosiaľ nemali čas, my rodičia sa však stretávame pravidelne. Aj na vianočnej večeri, lenže Fehy je vtedy v Amerike,“ usmeje sa na najslávnejšieho zo Svišťov.
Foto: Archív Adriany Hosťoveckej
Od Avionu, cez starý bratislavský zimák, Ružinov až po ľadové plochy v českom Vyškove, Hodoníne či Rosiciach. Spočiatku debakle od českých rovesníkov, neskôr vyrovnané zápasy. Aj také boli začiatky odvážneho hokejového projektu. Za všetkým hľadaj lásku a obetavosť svojich rodičov – v Hokejovej škole Svišť to platilo obzvlášť.
„Veľmi si to vážim. Aj všetkých ľudí tu naokolo. Stáli okolo nás odmalička. Bez ohľadu na to, čo sme dosiahli,“ ukazuje Fehérváry rukou a v jeho hlase cítiť pohnutie.
Skromne o sebe tvrdí, že nebyť odvahy dospelých, dnes by za sebou nemal ďalší z hokejových šampionátov.
„Pri malých deťoch je to o výchove a o správnom nastavení. Ukázali nám cestu, ako sa posúvať a byť dobrý. Ak by neboli Svište, nebol by som tam, kde som. Adriane Hosťoveckej, našim trénerom, ale v prvom rade môjmu otcovi, budem do konca života vďačný.“
Maminu nič nenahradí
Lajtmotívom stretnutia bývalých spoluhráčov je „Pocta rodičom“. Martin Fehérváry nevynechá príležitosť, aby sa nepoďakoval svojmu otcovi Mariovi. V jeho rebríčku je ďaleko na prvom mieste. Bez neho by nebola hokejová kariéra. Nebol by Washington Capitals ani hokejová reprezentácia.
„Bez neho by to veru nešlo. Rodičia sú v živote dieťaťa najviac. Keď vám dávajú všetko, čo potrebujete, tak to je…,“ preglgne a zdráha sa dokončiť myšlienku.
Rodina Fehérváryovcov si prešla veľmi ťažkými chvíľami. Keď mal Martin deväť, zomrela mu mama Gabriela. Najvzácnejšieho človeka na svete mu vzala zákerná rakovina pľúc.
Tak, ako zvyčajne, aj tento rok sme si počas svetového šampionátu v Ostrave pripomenuli Deň matiek. Slovenskí novinári sa z času na čas hráčov zvykli opýtať na ich rolu v ich hokejových životoch, odkedy je v reprezentácii Martin Fehérváry, je to chúlostivá a boľavá téma.
„Mama bola pokojná, nekonfliktná osoba – čistá láska voči nám. Bol som mamičkin chlapček, vždy som s ňou bol,“ krásne opisuje svoj vzťah k mamičke v dokumentárnom cykle RTVS Opri sa o mňa.
Bola to obrovská rana, otec Mario zostal na tri deti sám. Zo dňa na deň sa musel naučiť variť a stihnúť všetko to, čo rodina potrebuje, ale dovtedy na starosti nemal. Hoci robil, čo mohol, „mamu nikdy nenahradím, človek sa môže snažiť koľko len chce,“ vraví.
„Je to tak, mama je len jedna, tam sa asi nič viac nedá povedať,“ pritakáva Fehérváry so sklopenou hlavou. „Ale otec robil všetko možné aj nemožné, aby nám to uľahčil,“ zdvihne zrak.
Chvíľu váhame, či vôbec túto tému otvárať, predsa len, 24-ročný hokejista si užíva radostné chvíle so Svišťami a je evidentné, že je to aj naďalej veľmi boľavá téma. Tvrdí, že pri všetkom, čo robí, si hovorí: „Martin, rob tak, aby mamina mohla byť na teba hrdá. Poviem si to aj pri každom dôležitejšom zápase.“
Otca ťahal z postele
Preladíme na veselšiu tému. Keď sa Fehérváryho pýtame, či aj jeho musel otec budiť skoro ráno o piatej na tréning, chce sa mu vybuchnúť do nekontrolovaného smiechu. „Áno, aj u nás sa vstávalo, ale neraz som zmeškal. Tak veľmi som sa na otca za to hneval,“ vysvetľuje nám.
Foto: Archív Maria Fehérváryho
„Mal to zo všetkých najbližšie, ale zároveň najďalej,“ zaspomína si Hosťovecká.
Nuž, u Fehérváryovcov to bolo totiž tak, že nie otec naháňal syna na tréning, ale syn otca. Bývali na Vajnorskej ulici a kto pozná Bratislavu, vie, že na zimák to je odtiaľ len na skok. „Stále som ho musel ráno ťahať z postele,“ uškŕňa sa nekompromisný bek.
Na jednej strane najväčší podporovateľ a fanúšik, na druhej kritik. Feherváry vraví, že otec Mario „mu stále dával nejakú sódu. Možno som to nemal jednoduché, ale dnes si myslím, že to bolo fajn, že to takto aj malo byť. On bol ten, kto mi vravel správne veci. Samozrejme, vedel aj pochváliť, ale to som musel odohrať tip-top zápas, inak nie,“ loví v pamäti.
Tvrdí, že raz bude možno ešte prísnejší otec, ako ten jeho, lebo dnešné deti si mnohé vecí nevážia… Keď sme už pri otcovi Mariovi, ten vraj spravidla na zápasoch Slovákov v Ostrave nechýbal, no synovi sa vedel pripomenúť aj v esemeske.
„Isteže, po nejednom zápase som dostal takpovediac za uši. Už si ani nespomínam, o akého súpera šlo, ale nie dlho po záverečnom klaksóne mi v mobile pristála kritika. Vraj sa mám snažiť ešte viac,“ zasmeje sa.
Priznáva, že občas ho takéto poznámky dokážu vytočiť a zavše si preto skočili aj do vlasov. „Jasné, pohádali sme sa, mal som iný názor ako otec. Keď som bol malý, zvykol mi povedať, aby som predal korčule a šiel domov pešo,“ opisuje.
V rozprávke O troch grošoch sa jeden groš vracia otcovi, Mario si vraj zaslúži oveľa viac. „Vždy bude pre mňa človekom na prvom mieste. Čokoľvek bude potrebovať, som tu preňho. S bratom sme mu na päťdesiatku darovali motorku, čo je to však proti tomu, čo spravil on pre nás?“
Foto: Rob Carr / Getty images / Profimedia
Nabiť tak Ovečkinovi
Sezóna sa skončila, Fehérváry má teraz voľno. Vraví, že vybehne niekam k moru, oddýchne si a potom sa pustí do práce, lebo sám má od seba veľké očakávania.
Možno vás to prekvapí, no Martin je veľký rybár. Ak budete mať šťastie, možno ho počas najbližších mesiacov stretnete v niektorej zátoke blízko Bratislavy. Fascinuje ho vraj pokoj a pohoda, ktoré k dobrej rybačke neodmysliteľne patria. V tých chvíľach aj hokej vytesní z hlavy.
Keď sa kedysi novinári pýtali Miloša Mečířa – mimochodom, tiež vášnivého rybára – na najväčší úlovok, legendárny tenista vtipne odpovedal, že Ivan Lendl. Čo by si na pomyselnom háčiku najradšej doprial Martin Fehérváry?
„Nemám nič také,“ odpovie. „Ale veď si nám sľúbil, že raz nám prinesieš na oslavu Stanleyho pohár,“ ozve sa pohotovo Hosťovecká. Fehérváry sa len usmeje.
Skúšame mu teda pomôcť a jeden taký úlovok mu podsunieme. Čo tak „nabiť“ Alexandrovi Ovečkinovi na gól číslo 895, ktorým by prekonal aj Wayna Gretzkého? „Nooo, to by bolo veru veľmi pekné,“ uzatvára Fehérváry, lúči sa a odchádza za partiou.
Aby sa na niekoľko hodín mohol stať opäť malým „svišťom“. Chlapcom z nákupného centra, na ktorého čaká veľký hokejový svet.