V hokeji ste zažili veľké úspechy. Chýbala vám po Vancouvri už motivácia v trénerskej práci?
Prešiel som si úspechmi aj neúspechmi. Neúspechy mi tiež pomáhali, držali ma pri zemi a umožňovali mi zorientovať sa v problematike. Po Vancouvri som sa cítil vyčerpaný. Nároky i očakávania boli vysoké. Hokeju každý rozumie, vie, čo by bolo potrebné robiť. Ale to je normálne, podporu verejnosti potrebujeme, keby sme ju nemali, strácal by sa zmysel nášho úsilia. Mal som aj ďalšie dôvody, prečo som sa chcel vybrať už iným smerom.
Aké?
V čase pôsobenia v národnom tíme som si často uvedomoval, že tréner preberá zodpovednosť za niečo, čo môže len veľmi ťažko ovplyvniť. Hráči sa pripravujú v klubových podmienkach, na čo som nemal dosah. Postupne sa míňala kvalita, klesali počty hráčov, ktorí sa mohli uplatniť na reprezentačnej úrovni. Vravel som si, že do tímu by mali prísť noví ľudia, s novými predstavami i filozofiou.
Nemôže tréner reprezentácie výraznejšie ovplyvniť výkonnostný rast hráčov?
Má obmedzené možnosti. Hráči prichádzali do reprezentácie z prostredia, v ktorom sa naučili o hokeji viac, ako sme mali možnosť naučiť sa my. Urobil by som chybu, keby som ich presviedčal o opaku.
Ako ste vnímali svoju úlohu?
Chcel som vytiahnuť z hráčov vždy to najlepšie, čo v nich bolo, a spájať ich na ľade i mimo neho, aby utvorili tím, ktorý môže úspešne fungovať. To je podobné ako v hodinovom strojčeku, ktorý má veľa koliesok rôznej veľkosti. Zapadajú do seba a vďaka tomu všetko beží, ako má. Aj v mužstve má každý svoje miesto. Preto som kládol dôraz na to, ako poskladať jednotlivé formácie.