Pred týždňom sa v Prahe spomínalo na český olympijský triumf v Nagane a slovenské zlato v Göteborgu. Ako ste sa cítili vo vypredanej O2 Aréne?
Veľmi príjemne. Podobné exhibičné stretnutie sme zažili aj vlani v lete v Bratislave. Teraz som tím viedol spolu s Ferom Hossom a ako asistent nás dopĺňal Majo Gáborík, ktorý nemohol nastúpiť.
Čas letí, súťažný zápas ste v úlohe trénera zažili naposledy pred trinástimi rokmi…
Na ZOH vo Vancouvri sme podľahli v súboji o bronz Fínsku. Po ňom som v reprezentácii skončil.
Čítajte viac Halák o hokejovej budúcnosti: Moja rodina si zaslúži, aby som bol s ňou
Nebolo to priskoro? Nemali ste už záujem pokračovať?
Prvý raz som končil po MS 2002. Vrátil som sa, požiadal ma o to v roku 2009 zväz na čele s Jurajom Širokým. Išlo účelovo o prípravu a štart na olympiáde vo Vancouvri. V tom čase som sa už viac cítil ako funkcionár a sústreďoval som sa najmä na oblasť metodiky. Čosi podobné robím aj teraz, som mentorom, koordinátorom pre metodiku, vzdelávanie trénerov, mládežnícke reprezentácie.
V tom čase ste podnikali v obalovej technike. Manažérske skúsenosti ste využili aj v hokeji…
Podnikaniu som sa venoval pätnásť rokov. Začínal som v rodinnej firme s manželkou, postupne sme mali 60 zamestnancov a slušnú pozíciu na trhu. V roku 2005 nás kúpila veľká nadnárodná spoločnosť, tri roky som ešte vo firme pôsobil ako zamestnanec vo funkcii generálneho riaditeľa. Nové vedenie spoločnosti začalo potom pretláčať zmeny v rozpore s mojím presvedčením, rozišli sme sa.