Keby sa nestal výborným hokejistom, bol by možno svetovým tenistom. Jozef Golonka je o tom presvedčený, lebo tenisovú raketu ovládal rovnako ako hokejku. Vyhral dvojhru na Pardubickej juniorke 1956, ktorú považovali za najprestížnejší turnaj tenisových talentov. Jej história sa začala písať v roku 1924. Medzi víťazmi figurujú také mená ako Kodeš, Lendl či Mečíř.
Mladý Golonka sa odmalička pohyboval na bratislavskom Tehelnom poli medzi tenisovými dvorcami a zimným štadiónom. Tam bol doma. Mal osemnásť a stál na športovej križovatke. Musel sa rozhodnúť, ktorou cestou sa vyberie.
Čítajte viac Lepší ako Ibrahimovič. Fehérváry dal hlavou jeden z najkurióznejších gólov
Zavážil aj fakt, že ho pražskí funkcionári nevyslali do Wimbledonu. Namiesto neho nominovali Jelínka, ktorého vo finále v Pardubiciach zdolal. Mal vraj lepšiu formu… Na nespravodlivosť bol vždy citlivý. Jeho hokejová cesta bola famózna, ale ani ona nebola nikdy hladká a bezproblémová. U rebelanta a búrliváka to ani inak nemohlo byť. Presvedčil sa o tom už na začiatku veľkej kariéry. „Zažil som tragédiu, ktorá mi napokon zachránila môj hokejový život,“ spomínal jubilant.
„Kingovia“ v uniforme a rozbitý výklad
Bol mimoriadne úspešný, ale zároveň sa naňho lepili rôzne malé i väčšie prehrešky, ktoré z neho robili problémového hráča. Nekonvenčný živel vždy vyčnieval z radu a keď si na začiatku kariéry obliekol na seba uniformu, všetky priestupky proti predpisom naberali pikantnejšie rozmery.
„Na vojne som strávil takmer tri roky, keď sme už strihali meter, vypukla kubánska kríza, do civilu nás nepustili a vojenčinu nám predĺžili. A napriek tomu tvrdím, že to bolo krásne obdobie. Rád naň spomínam. Nič lepšie som neskôr už asi nezažil," tvrdil Golonka o menej známom období jeho hokejovej dráhy.
„Povyvádzali sme toho veľa. Často sa stávalo, že sme prešvihli večierku. Niekedy sme sa pobili, potom som utiekol načierno domov a keď ma chytili v Bratislave, poslali ma s eskortou späť." Narukoval pôvodne do pražskej Dukly v roku 1957, ale netrvalo dlho a klub prevelili do Jihlavy. V meste sa hokej rýchlo udomácnil, nemal v ňom veľkú konkurenciu. V mestských kasárňach však nenašli pre hokejistov miesto a tak ich ubytovali takmer na rok v hoteli.
„Žili sme si ako ,kingovia’. Bol som už rok na vojenčine a nevedel som o nej nič, nepoznal som hodnosti, nenaučil som sa základné vojenské vystupovanie. Túto idylku narušil až osudný moment v roku 1958. Skončil som najskôr v base a potom v bojovom útvare. Hrozilo, že sa musím rozlúčiť s hokejom." Československý výber juniorov nastúpil proti sovietskym vrstovníkom. Najprv vyhral v Jihlave 5:0, v odvete v Opave sa zrodila remíza 2:2.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Po stretnutí sa vracali neosvetleným mestom do hotela. „Spoluhráč Jožo Čapla sa pošmykol na zľadovatenom chodníku a v páde nešťastne rozbil výklad jedného z obchodov. Pikantné bolo, že zničil v ňom výzdobu k desiatemu výročiu Víťazného februára. O chvíľu boli na mieste policajti i vojenská hliadka. Okamžite nás zavreli a začalo sa vyšetrovanie," približoval.
V treťom stretnutí s juniormi ZSSR už chýbalo v československom výbere sedem hráčov. „Obvinili nás, že sme výklad rozbili schválne, že to bola provokácia. Po niekoľkých vypočúvaniach nás poslali k útvarom.“
Smrť zápasníka a strach v cele
Golonka mašíroval do Čáslavi, kde sídlila mechanizovaná divízia. Bol február, sezóna sa pre neho skončila a netušil, čo bude ďalej. Do kasárni dorazil s malou civilnou taškou. Poslali ho, aby sa hlásil plukovníkovi Srnkovi, ktorý bol postrachom vojakov.
„Nemal som nijaké vojenské skúsenosti a vstúpil som k nemu do kancelárie s pozdravom dobrý deň. Okamžite ma vyrazil a vrieskal na mňa, že sa neviem ako vojak ani zahlásiť. V tom mal stopercentnú pravdu. Pobyt v útvare som začal troma ostrými, prvá moja cesta viedla do basy." Konečne zistil, že „vojna není kojná". Už aj on mal plnú poľnú a zbraň. V Čáslavi strávil tri mesiace.
Čítajte viac Česi boli milimetre od zlata, favorit rozhodol až v predĺžení
„Dostal ma na starosť jeden Róm, ktorý ma učil základné povely a vychutnával si to. Ostatní to z okien sledovali a zabávali sa, ako péruje hokejistu Golonku. V útvare pôsobili aj iní športovci – zápasníci. Výtržníci prvej kategórie a mňa priradili k ním. Vraj aby som sa polepšil, no bola to spoľahlivá záruka ďalších komplikácií. Zápasníci sa občas v miestnej krčme opili a pobili s domácimi, ja som im pri tom asistoval," pokračoval.
Čoskoro vyrazili jednotky na cvičenie. Golonka sa však zranil, mal výron v členku. Zostal v rote, ktorú poverili strážením muničného skladu v neďalekom lesíku. „Veľa sme toho nenastrážili. Ulievali sme sa. Nachytal nás jeden poručík a okamžite nariadil vymeniť stráž. To v praxi znamenalo, že nás čakal prokurátor. Mladý zápasník Cejnar dostal šok. Obrátil proti sebe samopal a v skrate sa zastrelil. Bola to obrovská tragédia, ale mne zachránila hokejovú kariéru." Začalo sa opäť veľké vyšetrovanie. „Šupli ma znova do cely a ocitol som sa v nej s chlapíkom, ktorý zo žiarlivosti zavraždil manželku. Mal som strach a prvú noc som nezažmúril ani oko.“
Celá kauza nabrala preňho iný smer, keď do Čáslavi prišiel prokurátor z Pardubíc. „Bol to plukovník a dobre ma poznal. Čudoval sa, že ma tam našiel. Vysvitlo, že už pred mesiacom poslal veliteľovi útvaru rozhodnutie, že sa mám vrátiť do Jihlavy. Vyšetrovanie rozbitého výkladu uzavrel s tým, že nešlo o úmysel."
Čítajte viac Čierna séria Montrealu pokračuje, Slafkovský s kardinálnou chybou
Na druhý deň si balil veci a hlásil sa v Jihlave. Tri čáslavské mesiace preňho znamenali viac ako tri roky vojenčiny. Mimochodom, keď sa neskôr s rovnošatou lúčil, bol stále radovým vojakom. „Uznávam, že frčku som nemal za čo dostať. Ale dočkal som sa jej. V deň, keď som odchádzal do civilu. Ani fakt, že veľkú vojenskú kariéru som neurobil, nič nezmenil na tom, že to boli pre mňa pekné a zaujímavé roky."
Striebro a bronz. Zlato mu chýba
Po návrate z Čáslavi sa zaradil do jihlavského tímu a už nič nebránilo tomu, aby naplno rozvinul svoj veľký talent a stal sa jedným z najlepších útočníkov československej hokejovej histórie. Ešte ako hráča Dukly ho tréner Vlastimil Sýkora pozval do reprezentačného výberu. Predstavil sa na prvých majstrovstvách sveta v roku 1959, ktoré sa konali v Československu. V mužstve bol najmladším hráčom a iba jedným z troch Slovákov. Okrem neho v ňom boli Ján Starší a Karol Fako.
Dvadsaťročný mladík nastúpil v útoku, v ktorom mal na krídlach Volfa a Jiříka. A strelil hneď prvý gól turnaja – v 3. minúte úvodného súboja so Švajčiarmi v Bratislave. Potvrdil, že je obrovskou nádejou, na šampionáte si pripísal sedem gólov a s 11 bodmi sa stal najproduktívnejším hráčom tímu.
V československej reprezentácii odohral Golonka jedenásť sezón. Nastúpil v 134 zápasoch, v ktorých strelil 82 gólov. Dlho sa držal na čele rebríčka najlepších slovenských strelcov v národnom drese (prekonal ho až Miroslav Šatan). V roku 1965 sa stal najproduktívnejším hráčom majstrovstiev sveta v Tampere a vybrali ho aj do All Stars tímu. Na ôsmich svetových šampionátoch dovedna nazbieral štyri strieborné (1965, 1966, 1967 a 1968) a tri bronzové (1959, 1964 a 1969) medaily.
Foto: TASR
„Jediné, čo ma mrzí, že mi osud nedoprial aspoň jeden titul, zlato mi v bohatej zbierke chýba. Inak beriem všetko, aj prehry patria k životu," zdôrazňuje Golonka. Dodnes je presvedčený, že o dva tituly ho obrali politici. „V roku 1962 sme mali fantastické mužstvo, najlepšie v československej histórii. V príprave sme vymastili každého, boli sme jasní favoriti na titul, nik o tom nepochyboval. Lenže na šampionát, ktorý sa hral v Colorado Springs v USA, sme necestovali. Na protest proti tomu, že reprezentanti NDR nedostali víza. Nielen my, ale aj ZSSR sme turnaj bojkotovali. A druhý prípad? V roku 1969 sa mali MS uskutočniť v Prahe, opäť sme boli veľmi silní, ale po okupácii krajiny presunuli turnaj do Švédska. Tam sme tesne podľahli domácim."
Najviac si cení úspech na olympijskom turnaji v Grenobli 1968. Po bronze z Innsbrucku 1964 sa tešil zo striebra. „Stále ma trápi, že sme v záverečnom súboji so Švédmi nevyhrali. Minútu pred koncom som napálil do žŕdky. Mohli sme byť olympijskí šampióni. Na tomto turnaji i o rok neskôr na MS sme zdolali v mimoriadne emotívnych súbojoch ZSSR. Nadchli sme celý národ. Pre nás to boli nielen hokejové, ale aj morálne víťazstvá. A dôkaz, že i menšie krajiny, môžu vyhrať nad veľmocami."
Rusnák: Bola s ním vždy zábava
Po tom, čo Golonka ukončil hráčsku kariéru, stal sa trénerom. Dočkal sa svojich prvých titulov, hoci v Nemecku. Prvý získal s SC Riessersee, v ktorom predtým aj hrával, ďalší pridal v Kolíne nad Rýnom. Viedol aj viaceré slovenské tímy vrátane Slovana Bratislava. Sedel aj na trénerskej lavičke slovenskej reprezentácie na Svetovom pohári 1996 i na MS 1997.
„Viedol ma dva roky v Slovane, mal som ho ako trénera rád. Výborne koučoval zápasy. Vedel na nás aj nakričať, ale bola s ním vždy aj zábava," vraví Dárius Rusnák, kapitán majstrov sveta z roku 1985, a pridáva jednu z mnohých historiek, ktorú zažil s Golonkom. „Hrali sme na turnaji v zahraničí a stavil sa s Romanom Hosťoveckým, že keď nastúpi, dá gól. Tréner, keď vy dáte gól, ja dám dva, vravel mu spoluhráč. Golonka stávku vyhral: bolo to presne naopak, on dal dva góly a Roman jeden."
Čítajte viac Rusi sa smejú Čechom. Zrazu ste dôležití, ale s nami by ste dávno boli doma
Golonka bol aj ako tréner maximalista, chcel stále vyhrávať. „Hrali sme len prvý ligový zápas, začínala sa dlhá sezóna, dostali sme v úvode prvý gól. Tréner Golonka stál na jednej strane striedačky a kričal na Jula Haasa, druhého trénera, ktorý bol na opačnom konci: Julo, ja som ti vravel, my tento zápas prehráme a vypadneme z ligy. Hráči na lavičke vybuchli, diváci sa čudovali, prečo sa smejeme, keď sme inkasovali…"
Známy športový novinár František Morvay patrí medzi Golonkových blízkych priateľov. Mapoval celú jeho dlhú kariéru a stále sa pravidelne stretávajú. Golonka bol preňho hlavnou motiváciou, prečo sa stal novinárom. „Od začiatku som ho obdivoval a chcel som sa dostať do jeho blízkosti, zoznámiť sa s ním, urobiť s ním raz veľký rozhovor. To sa mi neskôr splnilo veľakrát."
Morvay hľadal odpoveď na otázku, z čoho pramení Golonkova popularita. „Keď bol ešte hráč, netušili sme nič o sociálnych sieťach, internete. Jožo Golonka nemal nijaké lajky. A predsa, kde sa objavil, všetci ho poznali, oslovovali ho cudzí ľudia. Je až neuveriteľné, ako hlboko prenikol do povedomia Slovákov. Aj mnohí tí, ktorých hokej nezaujíma, vedia, o koho ide. Tiež ma vždy prekvapuje, aké výborné meno má stále v Česku, je tam vnímaný ako jeden z najpopulárnejších Slovákov."
Podľa Morvaya je to aj tým, že Golonka sa nikdy nesprával ako nedostupná hviezda, zastavil sa aj pri úplne obyčajných neznámych ľuďoch a dokázal sa s nimi porozprávať, vypočuť si ich. „Je to typ človeka, s ktorým sa aj najbežnejší ľudia stotožňujú. Vidia v ňom príklad, kam sa šikovný, talentovaný a pracovitý Slovák môže dostať. A on si, naopak, uvedomuje, že to boli najmä masy fanúšikov, ktoré ho vyniesli tam, kde bol.“