Energia a guráž vám nechýbajú. Odkiaľ ich čerpáte?
Základ je v spokojnej rodine. U nás vládne matriarchát. Našťastie. Keby vládol patriarchát, už by to dávno nefungovalo. S manželkou Božkou budeme čoskoro oslavovať päťdesiate výročie sobáša. Stála pri mne v ťažkých chvíľach, mám za sebou množstvo úrazov, sedem operácií, na tele vyše 300 stehov. Pohybovala sa v úzadí a starala sa, aby rodina držala spolu a prosperovala.
Čo robíte pre kondíciu? Cvičíte?
Nijaké behanie, športovanie. Nemôžem už hrať tenis ani zdvíhať činky. Mám čivavu, chodím s ňou na prechádzky. Robím drobné práce na chalupe, jednu vec niekam preložím, na druhý deň ju vrátim späť. Chodím nakupovať, stretávam sa s ľuďmi. Na moje prekvapenie ma ešte poznajú. Vtedy sa ubezpečujem, že sme pre nich asi čosi urobili, keď sa ku mne stále hlásia.
Čítajte viac Pohľadnica z USA je pekný darček. Milionári si pomyslia, že som starý somár
Kedy ste naposledy stáli na korčuliach?
To sú už tri roky. Mám operované ramená, bojím sa, aby som nespadol.
Chodíte na hokej?
Len málo, skoro vôbec. Bol som na začiatku sezóny na jednom zápase. To už nie je hokej ako za našich čias.
Nebaví vás?
Baví, hoci som často kritický. Hokej bol celý môj život. Vždy si hovorím, čo by som urobil, keby som bol tréner. Často prídem k záveru, že čo napísal vo svojich publikáciách náš odborník Laco Horský, stále platí.
Čerpal od neho Gusto Bubník, potom to učil Fínov. A vo Viedni nás prvý raz zdolali. A teraz k nám chodia Fíni a iní z rôznych krajín a dávajú nám rozumy, myslia si, že naši tréneri sú „blbci“, čo nič nevedia. Nedávno som zachytil v televízii prezentáciu knihy trénera národného tímu a neveril som svojim ušiam.
Foto: Archív Jozefa Golonku
Čo vás zaujalo?
Vyjadrenie redaktora, že tréner dal priestor mladým, čo predtým slovenskí tréneri nerobili. Čo je to za nezmysel? Veď tých hráčov vychovávali naši tréneri a bez finančnej podpory rodičov by sa nedostali tam, kde sú.
To, že je viac mladých v tíme, je z núdze cnosť. Kouč reprezentácie pracuje s tými, ktorých má k dispozícii. Aj mne dal šancu tréner Sýkora, hoci som mal len 19 rokov. A ja som postavil na MS Mariána Hossu, nemal ešte osemnásť. Dali sme šancu aj ďalším mladým. Ale zažil som najväčšie trénerské sklamanie.
Predčasný koniec v reprezentácii?
S Vincom Lukáčom a Dušanom Žiškom sme mali dvojročnú zmluvu a úlohu omladiť mužstvo. Vyhodili nás po MS 1997. Myslím si, že máme dobrých trénerov, škoda, že im nedávame väčší priestor. Pohybujeme sa v extrémoch. Všetko, čo príde z Kanady a USA, je dobré, všetko z Ruska zlé. Predtým to bolo presne naopak.
Sme nepoučiteľní, lebo oba extrémy sú zlé. Inak by nikdy tréner Tarasov či Horský neprednášali v Quebecu, nepribližovali by tisícke odborníkov svoje poznatky. Mrzia ma aj iné veci.
Napríklad?
Keď sa pozeráme do minulosti, končíme pri nežnej revolúcii. A čo obdobie predtým? Zabúdame na tých, ktorí v roku 1968 po obsadení Československa riskovali veľa. Aj hokejisti čelili veľkému nebezpečenstvu. Zobrali nám majstrovstvá sveta, ktoré sme mali organizovať v roku 1969, uskutočnili sa vo Švédsku. Prvý raz sme dvakrát zdolali ZSSR, eufória bola obrovská, ale mnohí riskovali svoje postavenie, v tíme boli Holíkovci i ďalší, vojaci z povolania…
Foto: TASR
Aj vy ste viackrát demonštrovali nesúhlas s okupáciou…
Vyšetrovali ma, vypočúvali dva dni, tiež mi nebolo všetko jedno. Keby som nemal v tom čase dobré meno, nebol známy, tak tam sedím možno dodnes.
Slovensko oslavuje 30 rokov samostatnosti. Ako vnímate toto obdobie?
Nebol som za rozdelenie Československa, nech mi to nik nezazlieva. Vyrastal som v Československu, prežil som v národnom drese štyri generácie, mám v Česku veľa priateľov. Ale som hrdý Slovák. A vždy som bol. Lenže tých, ktorí v bývalom režime zostali doma a bojovali, si nevážime. A tých, ktorí utiekli, sme vítali ako hrdinov a kládli sme im na hraniciach červené koberce.
Mohli sme v hokeji dosiahnuť v ére samostatnosti viac?
Určite. V roku 2002 sme zhoreli na olympiáde, ale vzápätí sme sa stali majstrami sveta. Bondra a ďalší urobili výbornú vec, dohodli sa a prišli na šampionát. Kanada po zlate na ZOH poslala na MS len tretí výber. Ani ostatní nepostavili najsilnejšie tímy, mali len zopár lepších hráčov z NHL.
To si nechceme otvorene priznať. Začali sa dlhé oslavy, trvali skoro dodnes. Úspešná generácia pomaly odchádzala. Zabudli sme, že život ide ďalej.
Čítajte rozhovor Expert: Chlapci z ročníka 2004 môžu aj na ďalšie MS, no viacerí už asi neprídu
Na MS dvadsaťročných zanechali Slováci dobrý dojem. Blížia sa lepšie časy?
Dnes je rozhodujúce, kto má aké konto, aké auto, lietadlo, motorový čln. Súčasná hokejová generácia prežíva úplne iné obdobie, môže cestovať, prestupovať, zarobiť si peniaze. Nezávidím, sú zaslúžené, lebo hokej je tvrdý džob. Víťazstvo nad USA i výkon proti Kanade majú pre nás veľkú cenu.
Ale radil by som zostať pri zemi a nebyť príliš nadšení. Aby sme nedopadli ako po Göteborgu. Máme zopár šikovných hráčov. Páčia sa mi Nemec, Mešár… Ale napríklad aj Regenda. Alebo Ružička a Fehérváry, ktorí vyšli z ružinovskej akadémie, všetci sa už presadzujú v NHL.
Čo Slafkovský, ktorý v tíme chýbal?
Veľký talent, ale nesmie podľahnúť mediálnemu tlaku. Ten ho môže zničiť. Čaká ho ešte ťažká cesta, lebo konkurencia je veľká. Už sme tu mali jedného podobného – Réwaya. A vieme, ako dopadol. Zdravotné problémy boli len dôsledkom. Verím, že Slafkovský sa môže presadiť, lebo je dosť odolný. Pomôcť mu musí aj rodina. Má všetky predpoklady byť veľký hráč.
Čítajte aj Čo keby... Prišiel Slafkovský a Kanada nemala Bedarda?
Čomu vďačíte za vašu popularitu aj po mnohých rokoch?
Nikdy som z nej nežil. Popularita nie je vec peňazí či slávy, to je otázka vzťahu k ľuďom, ako sa človek správa k obyčajným fanúšikom.
Kde ste strávili sviatky?
V Pitelovej v kruhu rodiny. Starý dom po manželkiných rodičoch sme zrekonštruovali, nie je to nič honosné, ale cítime sa tu dobre.
Čo ste si želali na prahu nového roka?
Aby som bol zdravý a aj moja rodina. A slovenskému hokeju, aby stúpal stále vyššie. Dúfam, že nebudeme zažívať, čo vlani na Ukrajine. Aj my sme sa pohybovali blízko toho, čo sa tam deje. Bolo to na hrane, chvalabohu, zvíťazil rozum. A Dubčekova rozvážnosť, hoci ho mnohí dnes zaznávajú. Asi by nás prevalcovali. V súčasnom svete by mal mať každý právo na pokojný a slušný život.
