„Jágrov život bol spočiatku totálne odlišný od nás, bežných smrteľníkov. Jedol, spal, odpočíval, trénoval a hral. Postupne sa však z neho stala obrovská osobnosť so zaujímavými názormi,“ vraví známy komentátor o čerstvom jubilantovi.
Ak ste s niekým kamarát, strácate objektivitu, zvykli ste vravieť o práci športového novinára. No dá sa na Jágra pozerať s nadhľadom, bez emócií, rovnako ako na ostatných?
Dá sa to. Samozrejme, keď niekoho veľmi dlho poznáte, mení sa to. Iné to bolo, keď mal dvadsať, iné teraz, keď oslavuje päťdesiatku. Jardo je absolútne výnimočná osobnosť, do istej miery si zaslúži špeciálny prístup. No schválne, koľko takých športovcov, ako on, máme? Vždy bol medzi nami rešpekt, vážili sme si jeden druhého. Stretávali sa na rôznych akciách, aj pivo sme si spolu dali.
Aj pre vás je jedným z tých, ktorí nám pripomínajú, ako život letí?
Samozrejme. Spomínam si naňho ešte ako na mladučkého hokejistu, keď v šestnástich doslova vletel do ligy. Komentoval som aj jeho prvý reprezentačný zápas – zhodou okolností to bolo 11. septembra 1989 v Prahe proti Calgary. Nebola to žiadna exhibícia, pretože Flames boli čerstvým víťazom Stanleyho pohára. Mal som tiež česť komentovať jeho prvý svetový šampionát vo Švajčiarsku 1990, spolu s Holíkom a Reichelom tam vytvorili úžasný útok. Potom sa mládenci rozpŕchli do sveta a v tejto zostave už nikdy viac nehrali. Zažil som s ním kadejaké peripetie. (úsmev)
Spomínajte…
Na začiatku 90. rokov som spolukomentoval finále Stanleyho pohára – Pittsburgh s mladým Jágrom a s vtedy už legendárnym Mariom Lemieauxom nastúpil proti Chicagu. Bol to nočný prenos, bol som mimoriadne unavený a počas druhej tretiny som zaspal. Keď ma Robert Záruba videl, nechal ma tak a pokračoval. Ja som však mal akýsi podvedomý pocit, že občas niečo potrebujem povedať. A tak som polozasnene vykríkol „Jágr!“ a spal ďalej. Potom ma kolegovia cez prestávku resuscitovali silnou kávou.
Aký má Jágr vzťah k novinárom?
Je to zvláštny človek. Často sa správa podľa aktuálnej nálady a keď niekoho počúva, tak svoje telo. Aj preto musia z času na čas o polnoci v Kladne rozsvietiť štadión, lebo chce trénovať. Robil to aj za morom. Správa sa impulzívne. Aj voči zástupcom médií. Vôbec mu to však nemožno zazlievať. On je taká persóna, že mu treba odpustiť aj to, že naňho pravidelne treba čakať.
Foto: Jaroslav Legner / CNC / Profimedia
Boli aj horšie dni?
Nie vždy to klapalo – zažil som svetový šampionát, kde mu to nešlo a nepohoda sa prenášala na všetkých. Riešili sa potom kadejaké „prkotiny“ – či má dobre nabrúsené korčule alebo jeho hokejky. Dopad jeho osobnosti je taký obrovský, že so sebou neprináša len pozitíva, ale aj negatíva. Keď mu to šlo v každom zápase a bol za hrdinu, bolo to fajn, potom však prišli aj stretnutia, v ktorých sa mu toľko nedarilo.
Vyžaduje si príprava na interview viac námahy či väčšiu opatrnosť?
Spravil som s ním niekoľko zaujímavých rozhovorov. Ten posledný na mojom poslednom svetovom šampionáte v roku 2015 v Prahe, kde sa aj on rozlúčil s reprezentáciou. Tiež sme do poslednej chvíle nevedeli, či a kedy príde. Či pôjdeme naživo alebo len zo záznamu. Jardo mal však za sebou výborný zápas a prišiel v skvelej nálade. Povedal mi: „Petr, počul som, že tiež chceš končiť. Neblbni, veď to ty môžeš pokojne robiť do dôchodku.“ Tak som mu odvetil, že ak bude on pokračovať v reprezentácii, zostanem aj ja. Nuž, nedohodli sme sa. (smiech) Novinári si však – najmä pri ňom – musia dávať pozor na jednu vec…
Na ktorú?
Aby sa nepýtali na banality. Nemá rád, keď musí dookola odpovedať na to isté.
Keď ho reportéri naháňali deň pred 50. narodeninami, povedal im, že už toho narozprával veľa. Je niečo, čo vás zaujíma, ale odpoveď stále nepoznáte?
Okolo Jágra sa už povedalo asi naozaj všetko. Aj jemu to musí prekážať. Je náročné sa vžiť do situácie takého slávneho a úspešného človeka. Veď aj na mňa častokrát ľudia pozerajú v metre či inde a to ani zďaleka nie som taký známy ako on. Jágr je len jeden, jeho si nikto nespletie. Možno by ma zaujímalo, ako si predstavuje svoj ďalší život. Či chce ešte hrať alebo si plánuje založiť rodinu.
A či vôbec plánuje…
Veď práve. Kam smeruje? Dokáže sa rozhliadnuť aj iným smerom, ako je hokej? Domnievam sa, že áno…
Nie je za tým aj obava, čo bude potom?
Určite. Sledoval som odchody i návraty Dominika Hašeka – to je človek z iného cesta, možno o niečo hĺbavejší. Nevedel sa s tým vôbec vyrovnať. U Jágra to môže byť ešte horšie, kariéru si neuveriteľne natiahol, sám najlepšie vie, že dnes už v tom nie je toľko emócií, že už nie je absolútnym lídrom, skôr hráčom do tretej päťky.
Nechýba mu však vášeň. Je to hráč. Hokejista so srdcom. Najväčšia osobnosť výnimočnej generácie. Mám pocit, že ešte sám nevie, kedy skončí. Ale že raz bude musieť skončiť, prestať s hokejovou rutinou, to je isté. Bude to preňho veľká výzva. Na to by som sa ho rád opýtal. Zrejme by mi však neodpovedal.
Divák má šancu sledovať jeho postupnú premenu na ľade. Menil sa aj ako osobnosť?
A veľmi. V roku 1991 som bol na Kanadskom pohári, všetky zápasy sa hrali v inom meste, Čechoslováci nastúpili v Hamiltone. Keď som sa ubytoval, šiel som hľadať hotel s naším národným tímom. Vstúpil som do lobby, kde bol jeden hrací automat a pri ňom mladý vlasatý chalan s kučerami. S Jágrom som sa už poznal, a tak som sa ho opýtal, kde je tréner Ivan Hlinka. On sa na mňa ani len nepozrel, iba odsekol, že ho to nezaujíma. Úplne ma odpísal. V tom čase ešte nevedel, čí je. Na jednej strane hviezda, na druhej veľké dieťa. Bol ním dlho.
A potom?
Jeho život bol spočiatku totálne odlišný od nás, bežných smrteľníkov. Jedol, spal, odpočíval, trénoval a hral. Okolo seba mal ľudí, ktorí mu robili servis a on bol fabrika na góly a radosť. Postupne sa však z neho stávala osobnosť, ktorá mala veľmi zaujímavé názory. Aj rozhovory s ním sú iné. Mnohé sa zmenilo v Rusku, kde pôsobil. Dnes je z neho päťdesiatročný chlap s obrovskými skúsenosťami, o ktorom môžeme povedať, že v istom zmysle je veľmi múdry. A často aj veľmi vtipný, jeho glosy s humornými pointami ma mimoriadne bavia.
Čo znamená Jágr pre Česko? V roku 2005 sa umiestnil na 27. mieste v ankete najväčší Čech – bol by dnes vyššie?
Ťažko povedať. Asi nie. Spoločnosť je dnes inde ako pred rokmi. Aj emócie z víťazného Nagana postupne opadli. V každom prípade je to – spolu s Hašekom – najväčšia postava českého hokeja. A keďže góly dával a nie im zabraňoval, je azda ešte o niečo vyššie. Hokej pre Čechov i Slovákov veľmi veľa znamená, ťažko sa zmierujeme s tým, že tomuto športu viac nedominujeme. Jágr je však stále značka absolútnej kvality a vytrvalosti. Avšak v poslednom čase sa Jardo stretáva už aj so zápornými emóciami – pred rokmi to bolo nemysliteľné.
Nie je to aj preto, že so svojimi názormi neraz ide proti prúdu?
Isteže. Je to osobnosť, solitér. Navyše, národ je rozdelený, na Slovensku to máte asi podobne. Jágr neraz vyjadril rozčarovanie z aktuálneho stavu. Prišli sociálne siete a mnohí si tam vybíjajú zlosť. Situácia je iná ako po Nagane. A to tiež nebolo jednoduché obdobie – ľudia si po roku 1989 mysleli, že tu do pár rokov budeme mať životnú úroveň ako v Nemecku. Lenže z toho nič nebolo, naopak, museli sme sa vyrovnať s veľkými problémami, zločinnosťou atď… Potom prišli ZOH 1998 a hokejisti krajinu spojili. Človek, ktorý bol zvyknutý na slávu, sa s tým dnes musí vyrovnať. Je to nefér, avšak šport je vec pominuteľná – Jágr bude vždy obrovská postava, avšak už nie je číslo jedna.
Čítajte viac Jágr novinárom neodpovedá. Prepáčte, nie som očkovaný
Mimochodom, nepokrivil trošku pred fanúšikmi hokejovú obyčaj? Dnes si vravia: keď to dokáže Jágr v 50-ke, akože to nevie dvadsiatnik?
Hokej sa nezabúda. Možno už nie je taký rýchly ani obratný, ale stále to má v ruke. Je silný, na ľade má obrovský prehľad a autoritu. Dokážem si predstaviť, aké frustrujúce musí byť pre mladého hráča, keď mu dáva lekciu päťdesiatnik. Ten pohľad je zvláštny. Jágr je stále konkurencieschopný.
Keď sa niečo veľké udeje, zvykne sa vravieť, že už nikdy nebude tak, ako bolo predtým… Povieme si to, keď Jágr odloží hokejku?
Asi áno. Definitívne sa skončí éra, ktorá sa ťažko zopakuje. Bola to generácia, ktorá síce nadviazala na nejakú tradíciu, ale v modernej ére to dotiahla až na vrchol. Ovládla svetový hokej. A nebola to žiadna náhoda. Jágr a spol. nám pripravili najkrajšie hokejové roky. Staršie generácie to síce nepočúvajú radi, napokon, aj oni veľa dokázali, ale márna sláva, Nagano bolo iba jedno.
Ako znel váš narodeninový vinš pre Jágra?
Nikdy som naňho nemal telefón, nevyhľadávam ho, ani on mňa. Má veľa priateľov i pseudopriateľov, okolo neho sa točí kvantum ľudí, nemám potrebu ho obťažovať. Avšak vždy, keď sa stretneme, je to príjemné. A vinš? „68 (vek Petra Vichnara, pozn. red.) zdraví 68.“
Na Slovensku má Jágr veľmi veľa obdivovateľov. O ktorom slovenskom športovcovi môžete povedať, že ho obdivujete?
Je ich veľa. Desiatky. Ťažko vypichnem jedno meno, nerád by som na niekoho zabudol. Jožo Golonka, Vinco Lukáč, Igor Liba, to sú legendy. Úžasné mená. Vážim si aj veľa súčasných slovenských športovcov, napríklad Petra Sagana. A Petra Vlhová, to je pre mňa zjavenie. Roky som komentoval alpské lyžovanie, dobre viem, v akých podmienkach vyrastajú Rakúšanky, Švajčiarky, Talianky. A ona im dokáže konkurovať. Čo konkurovať – pravidelne ich zdoláva. Veď to je geniálne. Napokon, dnes už dokázala všetko. Poviem to takto: Každý elitný športovec z našich malých krajín je vlastne zázrak.