Napríklad aj také, že mu rozbijete výkladnú skriňu. Zrušíte veľkolepú akciu, ktorá môže čo i len na dva týždne zakryť potláčanie ľudských práv v krajine.
Všetko by bolo tak, ako má byť, ak by tieto pravidlá fungovali aj o pár sto kilometrov ďalej.
Mimochodom, o tom, že bieloruský „baťka“ je autokrat, sa vie už dve desiatky rokov. Napriek tomu v roku 2014 so širokým úsmevom šampionát zorganizoval. A o ďalšie dva roky Moskva. O tom, že ani tam si opozícia nemôže žiť tradičným opozičným životom, vieme, všakže?
Zostaňme ešte chvíľku pri hokeji…
Nebyť koronavírusu, MS druhej divízie skupiny A by sa konali v ďalekom Pekingu. Tam tvrdo narazíte s každou ľudskoprávnou iniciatívou. Verte, že o podmienkach bieloruskej opozície (bez toho, aby sme to zľahčovali) sa môže Ujgurom – a nielen im – iba snívať. Aj o demokratických voľbách.
Pritom ďalšia olympiáda je za rohom.
Čo nevidieť tu máme aj futbalový šampionát v Katare. Krajina stavia desať superluxusných štadiónov, nad ktorými bude ostatný svet híkať. Pracuje na nich 28-tisíc robotníkov – prevažne z Indie a Nepálu. Za hodinovú mzdu menej ako jeden dolár. V neľudských podmienkach, bez pitnej vody. Neraz pätnásti na jednej izbe v päťdesiatich stupňoch Celzia. Bez klimatizácie!
Spomeňme si na to pri pompéznom otváracom ceremoniáli. Aj na desiatky, či stovky mŕtvych, ktorí tam nechali svoj život.
Športové dianie sa čoraz viac presúva do krajín, kde sú peniaze, ale ľudským právam chýba obsah. Preto radšej nemiešajme politiku so športom. Minimálne dovtedy, kým nedokážeme byť dôslední. A používať rovnaký meter na všetkých.