„Onedlho bude takto virtuálne fungovať celý náš život. Nie je to dobré, veď vidíte, čo sa deje. Deti nechodia do školy, ani nešportujú, jednoducho bieda,“ vraví slávny hokejový útočník, ktorý si pred pár dňami prevzal ocenenie Športová legenda. Tiež len na diaľku.
Cítite sa teraz už ako legenda?
Stále je to iba slovo. Avšak ak človeka za celoživotné dielo spoločnosť odmení, je to príjemné. Hokeju som obetoval celý život, toto ocenenie si neskutočne vážim. Priznám sa, že chvíľami mi bolo do plaču.
Prevzali ste si ho ako druhý hokejista po Jozefovi Golonkovi. Čo z jeho hokejového umenia ste vždy chceli mať?
Na ľade bol veľmi dravý a živý, nikdy sa ničoho nebál. Už ako chlapec som túžil po jeho priamočiarosti a technike. Z jeho prejavu bolo cítiť, že hokej nie je len jeho zamestnanie, ale životný štýl. Kedysi sa nehralo pre peniaze, našim hnacím motorom boli fanúšikovia, po zápase sme s nimi neraz skočili na pivo. Dnes je všetko o financiách, biznis zmenil spoločnosť aj šport.
Nie je vám ľúto, že kvôli pandémii ste sa nemohli obliecť do gala a cenu si prevziať osobne?
Naživo by to zrejme bolo iné. Tento rok je zvláštny, aj moje narodeninové plány sa kvôli koronavírusu rozsypali na márne kúsky. Z oslavy šesťdesiatky nebolo nič.
Mimochodom, v čom sa cítite pohodlnejšie – v saku či vo flanelovej košeli?
Samozrejme, že v košeli (úsmev). Dušou som stále športovec, všetci vám povedia, že flanelka je príjemnejšia ako oblek. Ten je za trest. Nosili sme ho počas zahraničných zájazdov, aj v NHL to odo mňa vyžadovali, no pre mňa to bolo trápenie.
Najlepšie sa asi cítite v drese a s korčuľami na nohách…
Mám ich na sebe denne. Deťom nestačí ukázať spoza mantinelu, treba byť s nimi na ľade. Niečo také, že dnes sa mi nechce prezúvať a zostanem radšej v teniskách, tak to teda nie. Výstroj som na sebe nemal už dva roky, no vždy bol moje druhé ja. Dokázal som sa doňho dostať aj za menej ako päť minút. Prišiel som do šatne, šup-šup a bol na mne. Ale viete, čo som nenávidel?
Vravte…
Počas pôsobenia v zámorí sme museli byť na štadióne štyri hodiny pred zápasom. Vôbec som nevedel, čo mám robiť. Všetci sa rozcvičovali, najprv na stacionárnych bicykloch, potom do studenej vody, neskôr zasa do teplej vírivky, len som sa na nich pozeral, čo to má znamenať. Nebol som na nič také zvyknutý.
Ste aj dnes na seba prísny?
Tak ako kedykoľvek predtým. Keď niečo robím, dávam do toho sto percent. Občas s tým mám aj problém, mnoho ľudí to nedokáže pochopiť. Naši rodičia nás vždy viedli k pokore a skromnosti, nie k lajdáctvu. Mám pocit, že mnoho vecí si dnes chceme uľahčiť.
Vo svojej akadémii sa venujete malým deťom. Vraciate sa pri nich myšlienkami do detstva?
Vždy som mal hokejovú slobodu, nikto ma nebuzeroval – ani tréner, ani rodičia. Na veľa vecí som musel dôjsť sám – azda aj preto mám pocit, že v mnohých veciach sme boli kreatívnejší ako súčasní hokejisti. Dnešné deti sú roztrasené, pod neustálym tlakom, keď niečo urobia nesprávne, ihneď obrátia zrak na ocka na tribúne a ten im posunkami ukazuje, čo majú robiť. Chýba im samostatnosť. Na jednej strane jej majú príliš, na druhej málo. Majú akoby nalinajkovaný život. Nedokážu sa odpútať od rodičov. My sme ich potrebovali, len keď sme boli hladní. Nemám však ilúzie, keby som mal ako dieťa dnešné technické vymoženosti, tiež by som im podľahol. Bol by som rovnaký.
Letí to, všakže?
Ani mi nehovorte. Mám pocit, že to bolo včera, keď som prišiel ako tínedžer do Košíc. Dnes mám šesťdesiat.
Aká je v tejto súvislosti vaša najsilnejšia spomienka?
Keď som začínal s hokejom v Prešove, vykašľal som sa na tréningy. Jedného dňa k nám prišiel domov pán tréner Pavol Andrus, pred mamou ma chytil za uchou a druhou rukou mi vylepil so slovami: „zasran jeden, zajtra ťa chcem vidieť na ľade!“ Nechcem si ani len predstaviť, čo by sa po tomto dialo dnes. Bolo by z toho azda aj doživotie.
Foto: ŠTARTFOTO/JÁN SÚKUP
Hokej bol váš osud, alebo vás k nemu niekto priviedol?
Jedine osud. K športu som mal vždy blízko, školu som reprezentoval v atletike či v hádzanej. Vždy som mal rád verejné korčuľovanie, na ľad som vyšiel ako prvý a posledný schádzal. Asi to rozhodlo.
Šport je aj o číslach. Ktoré si z kariéry vážite najviac?
Je ich niekoľko. V prvom rade to bola jedenástka, ktorú som nosil na drese v reprezentácii. V klube som ju dostal až po revolúcii. Potom je to číslo 86 – v tom roku sme získali historický titul pre Košice. V konkurencii, aká vtedy vládla v Československu, to bol veľký počin.
Je niečo, čo v živote ľutujete?
Na ľutovanie je už neskoro. Ak mám predsa len niečo spomenúť, tak potom azda moju krátku anabázu v NHL. Nemal som odtiaľ odísť.
Mohol z vás byť milionár…
Bol som inak vychovaný, šťastie som nenachádzal iba v peniazoch. A keby som ich aj mal, do hrobu si ich nevezmem.
Čo by ste dnes spravili s miliónmi eur?
Vrazím ich do svojej akadémie. Do detí. Pochopí to iba ten, kto denno denne s nimi pracuje. Detská duša je krásna, človek s ňou veľa zažije. Nie je ešte skazená. Dobíja moje baterky.
Mnohí vaši rovesníci utiekli do zámoria ešte pred rokom 1989. Vy ste nad tým nikdy neuvažovali?
Ponúk som mal iks. Pri každom zahraničnom výjazde sa okolo mňa točili agenti ako osy. Jeden dokonca prišiel, otvoril kufrík a v ňom bolo stotisíc dolárov. Vraj keď podpíšem, budú moje. Nuž, slušne som odmietol. Neveriacky sa na mňa pozeral, akoby rozmýšľal, odkiaľ som vôbec prišiel. Kvôli peniazom by som neopustil rodinu, ani krajinu, v ktorej som vyrástol. Nechcem, aby to vyznelo ublížene, ale mám pocit, že z hráčov, ktorí emigrovali, sú dnes väčší hrdinovia ako tí, ktorí zostali.
Väčšina rozhovorov s vami neminie tému Wayne Gretzky, s ktorým ste hrávali. Neuráža vás to? Predsa len, vy ste Igor Liba, ktorý tiež toho dosiahol veľa.
Väčšinou odpoviem, že som nehral s Gretzkym, ale Gretzky so mnou. Hokejovo sme boli podobní hráči, dovolím si povedať, že aj výkonnostne. Rozdiel bol však v tom, že on hral v NHL a mal neskutočné marketingové pokrytie a ja som prišiel „iba“ z Československa. Na Silvestra sme hrali dokonca v jednom útoku, bolo to tuším proti Dynamu Riga. Tréner po zápase zistil, že spolu nám to neklape. Gretzky nahrával, Liba nahrával a zrazu nemal kto dať gól. S Waynom som dokonca býval na izbe.
Kto o tom rozhodol?
Vôbec netuším. Možno s ním nikto iný nechcel byť (smiech). Nemal to jednoduché, jeho život bol zošnurovaný. Človek mal pri ňom pocit, že mu ráno priniesli papier a na ňom bolo všetko, čo má za ten deň spraviť. Na zápasy nejazdil s nami v autobuse, bol okolo neho obrovský virvar. Nemenil by som s ním. Ani na pivo nechodil. Našťastie tam boli Marcel Dionne, Guy Lafleur a Ron Greschner. V New Yorku ste zohnali aj Plzeň, no my sme fičali na americkom Labate. Od smädu sa dalo aj to.
O vašom hokejovom umení s uznaním rozprávali mnohé osobnosti. Ktorá pochvala vás obzvlášť potešila?
Jednoznačne od sovietskeho trénera Viktora Tichonova, ktorý povedal, že do tímu by si vzal jediného hráča z československého mužstva – Igora Libu. Keď toto povie taký velikán, tak to je veta, ktorá vám bude celý život rezonovať v hlave. Pôjde so mnou až do hrobu.
Foto: Pravda, Robo Hakl
Koho by ste si v zbornej vzali k sebe do útoku?
Igora Larionova, lebo hral náš československý hokej.
Mali ste niekedy pocit, že sa k vám správajú vzhľadom na vašu minulosť neprimerane?
Stalo sa aj to. Najviac sa ma však dotklo, že keď sa tvorila slovenská reprezentácia, na mňa zabudli. Doslova sa ma zbavili. Mal som 33 rokov, Miro Šatan ešte len začínal, nikto ho nepoznal. Dodnes ma to škrie. Za Československo som odohral 212 duelov a pre Slovensko som odrazu nebol dobrý.
A čo napríklad vypäté zápasy so Slovanom, kde sa k vám publikum nesprávalo ako k legende?
Ako hráč som to nikdy nevnímal. Či kričali, či nadávali, vždy to šlo mimo mňa.
Na zákrok Karola Rusznyáka ste už zabudli?
To je už dávno pasé. Stalo sa, nech to vysvetľuje on, či jeho tréner, je to za mnou. Už sme sa aj stretli, podali sme si ruky, no reč o tom nebola.
Keď sa dnes prechádzate po centre Košíc, ako často sa vám niekto prihovorí?
Nielen na východe, ale v celom Československu. Napríklad pozdrav na benzínovej pumpe je na dennom poriadku. Dostávam veľa žiadostí o podpis z celého sveta. Veľa to pre mňa znamená.
Pred mesiacom ste oslávili 60. narodeniny. Došlo aj na bilancovanie?
Nie, zatiaľ nebol priestor pre žiadny sentiment. Na to ešte bude čas. Stále mám starosti, vždy niečo riešim. Najhoršie je, keď človek zostane sedieť doma a príliš nad sebou rozmýšľa. To je jeho koniec. Nič horšie nemôže byť. Chcem sa tomu zatiaľ vyhnúť.
Môže byť život po šesťdesiatke lepší ako ten predtým?
Hádam áno. Každý vek má svoje – radosti aj starosti. Mám dospelé deti a zatiaľ žiadne vnúča. To by bol pre mňa najväčší darček.
To je váš najväčší sen?
Pochopiteľne, veľmi po ňom túžim. Mám však ešte jeden nesplnený. V akadémii som mal už 500 detí, ale nikto sa nevolal Igor. Keď tam taký raz príde, sľubujem, že mu obetujem viac ako sto percent. Vychovám z neho druhého Libu.
Prečo nevyhlásite nábor na Igora?
Dobrý nápad. A pod to napíšem, že sa mu budem špeciálne venovať.
To musíte mať z menovca v premiérskom kresle radosť…
(smiech) Dajte pokoj. Poďme ďalej, o tomto sa nebudeme rozprávať. Pre istotu.
Pomaly sa blížite k dôchodkovému veku. Tešíte sa?
Mám z toho hrôzu. Pre športovca nie je nič horšie, ako keď prestane pracovať a hýbať sa. Mňa z ľadu tak skoro nedostanú. Pred každými sviatkami si vravím, ako fajn, že štyri dni budem bez povinností, ale keď to príde, hneď som nervózny. Zavše ma to niekam ťahá.
Zrejme ste neľahko znášali uplynulý rok…
Veru, nebolo to jednoduché. Trénovať sa nedá, tak aspoň chodím do kancelárie. Nech sa už deti vrátia do škôl a začnú hrať hokej.
Máte obavy z budúcnosti?
Vôbec nie. Ľuďom treba vysvetliť, že COVID-19 tu s nami zostane. Naučme sa s tým žiť. A či nám bude po finančnej stránke horšie? Osem rokov naháňam peniaze pre moje detičky v akadémii, inak to nebude ani v roku 2021. Nič sa pre mňa nezmení.
Foto: RÓBERT BERENHAUT
Čo by ste si zaželali do nového roka?
Aspoň jedno vnúča…
A čo poprajete našim čitateľom?
Predovšetkým zdravie a pokoj v duši. To je najdôležitejšie. A potom veľa dobrých textov od vás novinárov. Pravdu si kupujem každý deň, je to taká všehochuť, prejdem všetko od poľnohospodárstva až po šport. Nech to aj vám dobre a zaujímavo píše, tak, aby sme my čitatelia boli spokojní.