Vybral si cestu, na ktorej túži pomôcť rozvoju mládežníckeho hokeja.
„Mrzí ma, že deti nemajú podmienky pre naplnenie potenciálu. Každé z nich má nejaký,“ vraví bývalý elitný útočník.
Nedávno sa stal štatutárom občianskeho združenia pre mládež, v Banskej Bystrici bude mať na starosti kompletnú pyramídu od prípraviek až po juniorku.
Zo zväzu odchádzajú páni Valíček s Kohútom. Nebude od vás Miroslav Šatan žiadať, aby ste sa viac angažovali v seniorskom hokeji?
Miro by chcel, ale pozná môj názor, že plánujem sa momentálne viac venovať mládeži. Človek sa nemôže rozkrájať. Aktuálne som sa rozhodol, že pôjdem touto cestou. Dospelácky hokej by ma zrejme viac bavil, pretože mu lepšie rozumiem. Avšak stanovil som si cieľ, že chcem pomôcť mládeži a toho sa chcem držať.
Prečo vás to viac tiahne k mládeži?
Rád by som pomohol vytvoriť také prostredie, aby deti mohli naplniť svoj potenciál. Pretože každé dieťa nejaký v sebe má. Viem, že som miloval hokej, žil som ním 24 hodín denne. V tej dobe som mal vytvorené dostatočné podmienky.
Mám pocit, že niekedy pre deti nevytvárame ideálne prostredie pre naplnenie ich cieľov. Chcem pomôcť tomu, aby sa to zmenilo. Kvôli deťom je mi ľúto, že sa to u nás zatiaľ nedeje.
Je práca s mládežou náročnejšia ako práca s dospelými?
Momentálne robím veľa nových vecí, s ktorými som doteraz nemal skúsenosti. Učím sa za pochodu a niekedy sa skutočne cítim ako prvák na základnej škole. V tomto smere je to pre mňa náročné. Avšak zrejme tak to funguje, keď človek ukončí jednu kariéru a púšťa sa do ďalšej. Začínam od nuly, ale baví ma to.
Aké sú najväčšie prekážky, s ktorými sa stretávate ako funkcionár v mládežníckom hokeji?
Najväčším problémom je nedostatok financií, respektíve spôsob, akým sa u nás financuje mládežnícky šport. Mládežnícke kluby nemajú dostatočný marketingový potenciál a aj preto sa im veľmi ťažko napĺňajú rozpočty. Ďalšou prekážkou je nedostatočná infraštruktúra. Problémom je aj spôsob, akým pracujeme v kluboch a zmýšľanie niektorých ľudí.
Nie sme dostatočne otvorení novým myšlienkam a inováciám, ktoré by sme mali zapracovávať do tréningové procesu. Stále veríme, že to, čo sme robili doteraz, sme robili dobre. Nepozeráme sa ďalej a potom nám niekedy ujde vlak. Aj v tomto sa musíme zlepšiť.
Je súčasťou slovenskej nátury, že si nenecháme poradiť?
Máme pocit, že veľa rokov sme boli dobrí, tak čo nám má kto radiť. Na druhej strane si myslím, že veci v tomto smere sa zlepšujú. Ľudia sa viac začínajú otvárať a riadiť sa novými myšlienkami. Zlepšuje sa to, ale stále sme ťažkopádni v hľadaní nových foriem, ako vytvárať deťom vhodné a dostatočné prostredie.
Aké ďalšie chyby robíme pri výchove mládeže?
Mali sme tu fínskeho odborníka Jukku Tiikkaju. Povedal, že dôležitá zložka pri vzdelávaní trénerov, ktorú sme u nás vôbec nemali, bol osobnostný rast koučov i hráčov. Táto psychologická časť procesu nám chýbala. Sme stará škola.
Postupne sa to mení, pribúda trénerov, ktorí na sebe pracujú. Avšak stále je u nás veľa koučov, ktorí sa k deťom správajú príliš autoritatívne. Deti žijú v inej dobe a systéme a preto aj prístup k nim by sa mal zmeniť.
Platí, že pri vytváraní zdravého prostredia pre rozvoj mladých športovcov je nevyhnutná aj práca s rodičmi?
Áno, dokonca je to jedna z kľúčových vecí. Rodič je ten, kto privedie dieťa do klubu a potom s ním strávi väčšinu času. Dieťa môže prísť dva-trikrát do týždňa na tréning, ale potom je buď v škole alebo s rodičmi.
Za ten krátky čas v klube sa dá naučiť zopár vecí. Osveta rodičov je dôležitá, pretože formuje ich potomka. Mali by ho naučiť, prečo sú šport a fyzická aktivita dôležité. Nielen zo športového, ale aj zo zdravotného hľadiska.
Je častou chybou skorá špecializácia, respektíve fixácia dieťaťa na profesionálny hokej? Nemali by sa deti venovať viacerým športom a potom si vybrať?
Aj to je jeden z dôležitých faktorov, ktoré na Slovensku nerobíme dobre. Je to aj príčina toho, že už nevychovávame toľko vrcholových športovcov, nielen hokejistov. Keď má dieťa sedem či osem rokov, už vtedy vyzerá ako profesionálny športovec. Avšak keď má štrnásť či pätnásť, hokeja už má plné zuby. Je jednosmerne zamerané či vyhorené. Nemá ideálny pohybový vzorec, pretože hokej je veľmi jednostranný šport.
Ak nerobí aj iné športy či kompenzačné veci, potom telo nie je v poriadku už vo veľmi skorom veku. Trpí najmä zdravotná stránka. Veľmi sa mi páči, ako to robia vo Švédsku. Najskôr vychovávajú osobnosť, následne atléta, až potom hokejistu. U nás je to tak, že ideme hneď tvoriť hokejistu. Niekedy sa to podarí, ale za akú cenu? Dieťa nemá radosť zo športu, robí to len z akejsi zotrvačnosti.
Foto: SITA, Jakub Julény
Zmení sa to niekedy na Slovensku?
Viaceré kluby už začali pracovať týmto smerom. Avšak na výsledky si musíme počkať. Ak to menia u sedemročných hokejistov, zmena sa prejaví za osem rokov. Je to dlhodobý proces, ktorý platí špeciálne pri práci s mládežou a nedá sa oklamať. Je to maratón, ktorý si vyžaduje trpezlivosť. Rozbehli sme kampaň Nechajte nás hrať sa.
Ak chce byť dieťa dobrý hokejista, musí to vychádzať z jeho vnútra. Nie z vonkajšieho prostredia – od trénerov či rodičov. Deti treba naučiť, aby mali vášeň. Potom sa samé rozhodnú, koľko chcú športu obetovať a venovať sa mu.
Telefóny a tablety majú aj vo Fínsku, napriek tomu tam vychovávajú šikovných hokejistov. V čom je to na Slovensku iné?
Je to niečo, čo je súčasťou našej spoločnosti, ako aj toho, čo šport pre ňu znamená. U nás šport vnímame ako vrcholovú či profesionálnu činnosť. Kvalita hokeja sa u nás meria podľa toho, aké výsledky má reprezentácia alebo koľko hráčov máme v NHL. Avšak šport je životný štýl. Celý proces sa začína v rodinách.
Závisí to od toho, ako využívame čas. Niekto ho trávi v prírode či na ihrisku, iný zase v nákupných centrách alebo doma na gauči. Štát a vláda si musí uvedomiť, že šport nie je len na vrcholovej úrovni. Samozrejme, aj ten je dôležitý, lebo vytvárame vzory pre mládež. Ale dôležitejší je šport masový a rekreačný, ktorý je pre všetkých. Práve v tom máme obrovské nedostatky – vo financovaní, osvete či prístupe kompetentných.
Dočkáme sa, že to u nás niekedy bude inak?
Ak si štát uvedomí, že šport je dôležitý, potom môže vytvoriť systém financovania a infraštruktúry. Všetko je o prioritách. Ak budeme mať zdravú spoločnosť, ušetríme financie v zdravotníctve. Zároveň platí, že spoločnosť na to musí byť pripravená. Pretože sa stane, že postavíme halu a ľudia sa pýtajú, prečo stojí štadión, ak nie sú peniaze na nemocnice.
Samozrejme, zdravotníctvo by mala byť priorita, ale potom sa dostávame do začarovaného kruhu. Ak neinvestujeme do športových a pohybových vecí a potom vznikne spoločnosť, ktorá bude nezdravšia a následne budeme musieť dať do zdravotníctva ešte viac peňazí. Dôležitá je osveta. Treba o tom veľa hovoriť a snažiť sa zmeniť systém.
Prečo tento systém funguje napríklad v Česku alebo Maďarsku, ale nie na Slovensku?
Šport v Čechách je vecou národnej hrdosti. Prídete na hociktorú dedinu a majú tam ihrisko, atletickú dráhu či štadión. Česi sú športový národ, my nie. O šport sa starajú nielen čo sa týka infraštruktúry, ale aj legislatívne. Ak u nás niekto zo súkromného sektora podporí šport, nemá z toho žiadne výhody.
Pre takéto inštitúcie treba vytvoriť legislatívu, ktorá by ich motivovala podporiť šport, pretože štát to nerobí. U nás nemáme ani jedno, ani druhé. Nie je to však len o peniazoch. Treba vnímať, čo je dôležité. Pretože len peniaze všetko nevyriešia. Treba vytvoriť kompletnú koncepciu športu.
Ak by sa to podarilo, mladí hokejisti možno nebudú v hojnom počte odchádzať do zahraničia. Idú tam výhradne za lepšími podmienkami?
V štrnástich-pätnástich rokoch je to predovšetkým o podmienkach a konkurencii. Nemáme jedno, ani druhé. V dorasteneckom a juniorskom veku pôsobí za hranicami približne 150 hráčov. Nemôžeme sa čudovať, že odchádzajú, keď u nás nemajú vytvorené dostatočné podmienky. Odchod do zahraničia nie je vždy najlepším riešením.
Ak by niektorí zostali na Slovensku a vyvíjali by sa postupne a pomalšie, možno práve to by bola cesta, ktorá by im pomohla dostať sa na vyššiu úroveň. Netreba si klamať – ak bude na rovnakej úrovni tamojší hráč a Slovák, klub podporí domáceho jedinca. Niekto sa takto presadí, ale mnohí sa vracajú domov s neúspechom.
V hokejovom svete momentálne rezonuje téma šikany mladých hráčov. Deje sa niečo také aj na Slovensku?
V našich časoch toho bolo veľmi veľa a bolo to veľmi tvrdé. Postupne sa to však zlepšovalo. Ak sa šikana deje v zámorí, zrejme ju máme aj u nás. Netvárme sa, že sme na nejakom ostrovčeku. Je našou úlohou snažiť sa, aby vymizla.
Šport je krásny nástroj na výchovu. Práve v kolektíve, kde sú napríklad spolu tri kategórie, sa dá príkladne osobnostne rásť. Niekto je líder, motivuje spoluhráčov, aby si medzi sebou pomáhali, aby sa potiahli navzájom. Ak sa zvolí správny prístup, deti budú spolupracovať a nie šikanovať sa navzájom.
Správy zo zámoria informujú o neľudských trestoch a tvrdom ponižovaní…
Počul som o tom, že v zámorských juniorkách sa diali strašné veci. Počas nováčikovskej noci musel nováčik ukázať, že je hodný dostať sa do tímu. Nemyslím si, že také extrémnosti boli aj u nás. Avšak aj tu fungoval systém mazáci-nováčikovia. Niekto bol tvrdší, iný zase mäkší.