Rudi Ball mal šťastie v nešťastí. Pýšil sa výnimočnými talentom. V nesprávnom čase. A nebyť hokeja, skončil by ako väčšina Židov. V koncentračnom tábore. Niekdajší skvelý nemecký hokejista sa narodil v Berlíne presne pred 110 rokmi – 27. marca 1910.
Židov neberieme
Písal sa rok 1931 a v jeho rodnom meste sa stretol Medzinárodný olympijský výbor, aby rozhodol o organizátorovi zimných i letných Hier, ktoré sa v tom čase konali v jednom roku v tej istej krajine. V dvojkolovej voľbe dostal Berlín prednosť pred Barcelonou.
Napriek tomu, že najväčšie športové podujatie bolo nositeľom myšlienok harmónie a mieru, nikto z hlasujúcich nerozoznal zlo, ktoré už v tom čase bujnelo v nemeckej spoločnosti.
Rok 1933 znamenal vzostup nacistov na čele s Adolfom Hitlerom a počiatok veľkej nenávisti voči židovskému obyvateľstvu. Aj keď v tom čase Hitler nemal záujem organizovať Hry, jeho minister propagandy Joseph Goebbels veril, že by to bola vhodná príležitosť ukázať svetu „výnimočnosť árijskej rasy“.
Nemecko pomaly začínalo formovať hokejový tím pred olympiádou v Garmisch-Partenkirchene. Miesto v nominácii sa však neušlo dlhoročnému kapitánovi a najväčšej hviezde – Rudimu Ballovi. Syn židovského obchodníka s textilom a litovskej matky – luteránky – dostal od funkcionárov napriek mnohým predošlým úspechom červenú.
Dôvod? Jeho pôvod!
Na začiatku januára 1936 bol Ball – v tom čase hráč talianskeho Diavoli Rosso Miláno – na odpis. Zmierený, že na domácej olympiáde sa neukáže. Lenže nemecký tím bol bez neho akýsi jalový. Chýbala mu hokejová šikovnosť, rýchlosť a predovšetkým góly.
A tak si Gustav Jaenecke – Ballov veľký kamarát a spoluhráč z reprezentácie – postavil hlavu. Buď s ním, alebo bezo mňa. V tej chvíli bolo Nemecko bez najlepších dvoch strelcov.
Dohoda s Hitlerom
Tu sa však začínajú historické zdroje rozchádzať. Podľa toho prvého – menej dôveryhodného – Balla prijal sám Hitler. Druhý zasa tvrdí, že šikovný útočník sa po Spenglerovom pohári vo Švajčiarsku stretol s jedným z popredných predstaviteľov nacistického štátu. Avšak aj podľa tejto verzie mal konečné slovo Hitler.
Slovo dalo slovo a Ball, ktorý dostal od vodcu sľub, mohol reprezentovať.
„Počasie pred štartom Hier bolo nezvyčajne teplé, sneh i teploty však spadli práve včas. Keď Hitler 6.februára 1936 o 10.55 vystúpil priamo na Olympijskom štadióne z vlaku, vítal ho ohlušujúci rev hlasov kričiacich Heil!“ písalo sa v oficiálnej olympijskej správe.
Vodca Ríše potom do zasneženého ticha predniesol: „Štvrtá zimná olympiáda v Garmisch-Partenkirchene sa práve začala.“
Boli to však veľmi smutné Hry. Ball bol jediným členom nemeckej výpravy s nálepkou „Jude“. Na štadióny nemali prístup iní fotografi ako tuzemskí, ich snímky najprv prešli rukami cenzorov z ministerstva propagandy a až potom sa mohli objaviť v zahraničných médiách.
Zo športového hľadiska to v Garmischi nebolo žiadne veľké nemecké predstavenie. Krajina, ktorá sa chcela ukázať svetu ako športová veľmoc, získala iba šesť medailí. Najlepší Nóri si ich odniesli pätnásť.
Zranený Rudi Ball zasiahol do šiestich zápasov a strelil dva góly. Zvyšok olympiády už sledoval iba z tribúny. Jeho tím nakoniec skončil piaty. Ďaleko za očakávaním.
My Židia, oni Nemci
Hitler napriek tomu svoj sľub, ktorý dal pred olympiádou hráčovi, dodržal. Jeho rodičia mohli vzápätí opustiť krajinu, v ktorej prenasledovali Židov a usadili sa v Južnej Afrike. Ball sa k hokeju vrátil rok a pol po dobytí Berlína – hneď v prvom zápase za SG Eichkamp strelil päť gólov.
Polovičného Žida, ktorým kedysi všetci opovrhovali a ktorému život zachránili šikovné hokejové ruky, zrazu oslavovali. Napriek tomu sa v roku 1948 vydal za rodinou.
Podľa portálu thehockeywriters.com sa neskôr s Ballom stretol kanadský novinár Matthew Halton. Podľa záznamov volil pri rozhovore opatrné slová. Na otázku, či sa považuje za Nemca alebo Žida, odpovedal, že národnosťou je Nemec, no dušou Žid. Halton si všimol, že počas celého rozhovoru hovoril o Nemcoch ako „o nich“, nie ako „o nás“.
Ball si neskôr rozbehol v Johannesburgu vlastný biznis a pomáhal s rozvojom juhoafrického hokeja. Zomrel v roku 1975. V roku 2004 sa stal členom hokejovej siene slávy IIHF.