Nerád púta pozornosť – ak by to šlo, aj svoje sobotňajšie jubileum by zatajil. Dokonca aj na rozhovor ho treba chvíľu presviedčať, lebo nechce o sebe rozprávať. Napokon si však zapáli cigaretu a začne spomínať. „Počas kariéry som to nerobil. Až keď som začal s trénerstvom – ventilujem tak napätie a krátim si prestoje. Rád si spravím pohodu a k tomu mi pasuje cigaretka. A – samozrejme – pivko, ak sa dá,“ vraví Zdeno Cíger, ktorý dnes oslavuje 50. narodeniny.
Ako by mal vyzerať ideálny narodeninový deň?
Nie som na veľké oslavy – nemám na ne čas ani chuť. Narodeninové párty mi prídu nasilu, veď človek sa neraz teší a pritom nemusí nič oslavovať. Úplne mi stačí, keď si z času na čas posedím s dobrými ľuďmi. Som prírodný typ, takže najlepšie niekde pri vode, alebo na poľovačke vedľa chatky. Nemám rád oficiality – napokon, všetko strojené mi je proti vôli.
Ale ste populárna osobnosť a k tomu patria davy a verejné vystúpenia. Stále ste si nezvykli?
Možno aj preto som taký – počas hokejového života si ma každý všímal a stretával som veľký počet ľudí. Nikdy som to nemal rád, skôr ma to obťažovalo. Uprednostňoval som úzky okruh ľudí – motorkárov, rybárov, poľovníkov – ale zväčša nie hokejistov.
TV Pravda: Spával na štadióne, vyplatilo sa. Zdeno Cíger oslávil 50. narodeniny. Zhodnotil svoju kariéru a prezradil plány do budúcnosti.Našli ste z času na čas v kabíne hráča, ktorý by bol podobného razenia?
Vždy som bol trošku odlišný. Mal som iné záujmy ako väčšina hokejistov, ktorí riešili skôr autá. Nevravím, že sme v šatni neboli kamaráti, ale predsa len som mimo ľadu vyhľadával inú partiu.
Uvažovali ste v uplynulých dňoch nad tým, ako rýchlo ten čas letí?
Vek neriešim. Nemám čas na takéto myšlienky. Ak by som iba trénoval 2–3 hodiny na ľade, nebol by problém zamýšľať sa nad rôznymi vecami, ale okrem toho zastrešujem celý projekt hokejovej akadémie, vozím deti, zabezpečujem financie, alebo riešim veci s rodičmi.
Hokejisti, ktorí sa dnes vracajú z NHL na Slovensko, zväčša vypnú a venujú sa výlučne rodine a koníčkom. Vás to nelákalo?
Mal som aj také obdobia v živote – keď som mal pocit, že je toho priveľa, poľavil som a riešil iba svoje záľuby. Po čase ma to však vždy prestalo baviť. Ideálna je rovnováha – po hektickom období si vždy treba dopriať aspoň chvíľku na oddych. Vtedy sa na dva dni vyparím do prírody.
Je niečo, čo ste za 50 rokov chceli stihnúť, ale nepodarilo sa to?
Ani nie. Som spokojný – niekto si možno myslí, že som mal dokázať viac, iný, že toho bolo príliš. Mám za sebou peknú kariéru, nemôžem sa sťažovať. Samozrejme, v živote hokejistu sú príjemnejšie, ale aj náročnejšie chvíle – zažil som oboje. Patrí to k tomu.
Bol hokej od detstva vašou prioritou?
Veľa možností na výber nebolo. Šport bol súčasťou našej DNA – dnes mám pocit, že deti sa mu venujú nasilu. Čakajú, kým sa skončí tréning a riešia už iba hlúposti – mobily a hry.
Sú to hlúposti?
Poviem to radšej diplomatickejšie – je to zabíjanie času. Pochopiteľne, dnešné informačné technológie priniesli mladým aj mnoho pozitív, ale strávia pri nich celú večnosť. Uznávam, ak by sme aj my mali možnosti súčasnej generácie, boli by sme rovnako pomýlení (smiech). Tiež som mal kedysi staré Atari a na čiernobielu obrazovku civel celú noc.
Atari? To ste už neboli malý chlapec…
Veru nie. A potom prišli modernejšie konzoly a hrali sme sa sem-tam aj ako dospelí. Ale predsa len to bolo iné, neprišli sme na druhý deň na tréning nevyspatí a nepripravení.
Kto vám prvý povedal, že máte talent a niečo z vás bude?
Bolo to ešte v Martine – tréner Jesenský videl vo mne potenciál. Viedol ma od útleho veku naprieč niekoľkými kategóriami. Od malička som hral proti starším chlapcom. Najprv to bolo nedopatrením – pri výbere som sa pomýlil a nahlásil zlý dátum narodenia. Zistili to až keď sa robili registračné preukazy. Malo to význam.
Snívali ste o NHL?
Vôbec. Mal som iných hrdinov ako Gretzky. Spočiatku som ani netušil, čo je to profiliga – v televízii som ju predsa nemohol sledovať. Videl som sa skôr v elitných Európanoch či Rusoch. To, že by som raz mohol hrať v NHL, mi napadlo, keď mi pred rokom 1989 núkali, aby som ostal na Aljaške. Samozrejme, že vtedy som im povedal nie.
V Československu nasledovalo obdobie veľkých zmien a vy ste nakoniec odišli za oceán. Ako ste vnímali Spojené štáty?
Boli to ťažké časy. Dnešná generácia hráčov by sa vedela na takýto prestup pripraviť lepšie – hodili ma do vody, neovládal som jazyk, dovtedy som veľa o západnom svete nevedel. Nikdy predtým sa mi ani len nesnívalo, že by som sa s hokejom mohol niekde dostať.
Čo vás najviac zaskočilo?
Život sám. Doma sme boli zvyknutí žiť v malých počtoch, obklopení kamarátmi a rodinou – zrazu bolo všetko preč. Hokejovo som síce nemal problém, ale keďže som sa nevedel dohovoriť so spoluhráčmi, nemohlo to dobre fungovať. Našťastie tam bol so mnou Peter Šťastný a ten mi veľmi pomohol. Na ľade nám však dávali pocítiť, že sme iba Európania.
Ako?
Išli po nás a nadávali nám. Keď sme prišli do Minnesoty a postavil sa proti mne obranca Craig Ludwig, vedel som, že je zle. Dodnes si spomínam na jeho dlhé zatočené fúzy, obrovské ruky a krvavé oči. Ešte sme len stáli na vhadzovaní a už mi vravel, že ma zabije. Vzápätí ma tak sekol po nohe, že som mesiac nevedel chodiť.
Aj ste zareagovali?
A čo som mal robiť? Odkríval som na striedačku a cítil, ako mi odumiera nerv. Nemohli sme sa s nimi biť, museli sme sa správať rozumne. Ani tréneri nás nemali v láske. Bol rozdiel, či sme sa rozprávali s Kanaďanmi, s Rusmi, Čechmi, alebo Fínmi – Európania v tom čase držali spolu.
VIDEO: Gól Zdena Cígera v drese NY Rangers proti Coloradu
NHL je aj o veľkých peniazoch. Čo s vami spravila prvá výplatná páska?
Bol som rád, že som mal solídne peniaze. Samozrejme, boli to iné sumy ako dnes. Keď som to však prepočítal, vedel som, že doma takú mzdu žiadny hokejista nedostane.
Kúpili ste si aj dobré auto?
Pochopiteľne. Veď dovtedy som jazdil iba na starej šunke. Ale vyskakovať som nemohol – v prvej sezóne som dostal 120-tisíc dolárov, no polovicu mi vzal štát na daniach. Okrem toho som si musel prenajať dom. Po troch rokoch však bola moja výplata oveľa lepšia.
Takže aké to bolo auto?
(smiech) Malé športové Mitsubishi Eclipse. Keď som ho zbadal, bol som v siedmom nebi. Neskôr som si doprial Mercedes 300 – ten som mal veľmi dlho. Rusi však boli špecialisti.
V čom?
Keď som bol v New Yorku, brankár Nikolaj Chabibulin mal doma štyri prémiové značky a jedného dňa mi vraví: Zdenčo, poď sa pozrieť, kúpil som si žlté ferrari. Rusi si Ameriku vedeli užívať – predtým zažili nejaký režim, potom prišli do sveta, dostali veľké peniaze a poď ho na nákupy. Chlapi si kupovali autá a ich ženy zasa drahé kožuchy.
Napriek tomu ste neboli v Amerike šťastný a ťahalo vás to domov…
Zrejme som divný – rozmýšľam inak. Neusadil som sa. Na jednej strane mi chýbali blízki ľudia, na druhej ani hokejovo to nebolo ono. Drevení Kanaďania, ktorí neraz iba nahadzovali puky na mantinel, mali viac priestoru ako ja so Šťastným.
Aj on mal problém?
Samozrejme. Vždy mi vravel: Zdeno, buď trpezlivý. Ale ja som cítil krivdu – vtedy zvyčajne reagujem svojským spôsobom. Nerozmýšľam nad peniazmi, ale idem si svojou cestou. Naviac, aj v Európe sa už dali zarobiť dobré peniaze, do Slovana prišiel bohatý človek a ponúkol mi zmluvu, kvôli ktorej sa mi oplatilo vrátiť sa.
Stali ste sa lídrom Slovana. Bolo to najšťastnejšie hokejové obdobie?
Ťažko povedať. V prvej sezóne sme sa nedostali do play off, lebo istá skupinka hráčov sabotovala tím. Vraveli si, že potiahnuť mužstvo by mali tí, ktorí zarábajú najviac. Potom sme ich s Ľubom Kolníkom nasmerovali – vysvetlili im, že ak nebudú úspešní, nikdy sa neposunú ďalej.
Žeby závisť?
Hráči neboli hlúpi, určite vedeli, že som neprišiel zadarmo. Neskôr sa to však obrátilo – prišli noví chlapci, ktorí už rozmýšľali inak. To je tá naša tradičná slovenská vlastnosť – nedoprajeme si a doplácame na to len sami.
Po rokoch v Slovane ste sa ešte raz vrátili do NHL. Prečo?
Ponúkali mi peniaze, ktoré sa nedali odmietnuť. Naviac, mal som 31 rokov a povedal si, že tomu ešte dám šancu. Dopadlo to rovnako.
Z rovnakého dôvodu?
Niekto možno povie, že som bol psychicky labilný, ja mám však svoju povahu a kvôli peniazom sa trápiť nebudem. Nikto ma nemôže buzerovať a robiť si zo mňa srandu len preto, že som na jeho výplatnej páske.
Dnes chce každý hokejista v NHL hrať na slnečnej Tampe a vy ste odtiaľ definitívne odišli…
Žiaľ, nesadol som si s trénerom Tortorellom – bol to psychopat. Vytypoval si hráča a nedal mu dýchať. Neustále mi nakladal a kritizoval aj za dobré veci, ktoré som urobil.
Vedeli ste už počas kariéry, že raz budete hokejovým trénerom?
Kdeže. Aj to bola jedna z náhod, ktorú mi privial život. Jedného dňa som striehol v posede na poľovačke, keď mi zavolal Maroš Krajči zo Slovana a pýtal sa, či nepoznám schopného trénera. Povedal som mu, že ak potrebuje, pomôžem mu. A tak sa to celé začalo.
Zrazu ste šéfovali hráčom, s ktorými ste ešte nedávno sedeli v kabíne…
Chvíľu mi trvalo, kým som sa udomácnil. Nevedel som, do čoho idem, spočiatku som bol nervózny.
Pôsobíte ako introvert, od kouča sa však očakáva, že emócie dá najavo. Nemali ste s tým problém?
Sú ľudia, ktorí ma poznajú aj inak – dokázal som aj zvýšiť hlas. Nikdy však pre mňa nemalo význam kričať a robiť divadlo, človek musí byť z času na čas aj psychológ. Pri kormidle som nahradil trénera Čadu – ten si išiel na lavičke vykričať hlasivky. V istej chvíli to hráči odmietali prijať.
Zažili ste väčšie sklamanie ako na lavičke reprezentácie?
Bola to predovšetkým skúsenosť. Nepáčilo sa mi, ako sa zachovali niektorí hráči a že sa do hokeja miešala politika. Z duše neznášam sabotáže a bojkoty – namiesto toho, aby sme sa dali dokopy, sme si pod nohy hádzali polená. Keby som vedel, čo ma čaká, nikdy by som do toho nešiel.
Urobili by ste niečo inak?
Pochybujem. Bol som v nejakej pozícii a musel nájsť riešenie. Nakoniec som pracoval s hokejistami, ktorí by za normálnych okolností nemohli hrať na svetovom šampionáte. Bol som skôr šokovaný z toho, že sa našli ľudia, ktorí sú ochotní pripustiť zostup Slovenska z elitnej kategórie.
Odvtedy uplynul nejaký čas – mali ste už možnosť vydiskutovať si to?
Naposledy som si sadol za jeden stôl s Martinom Kohútom a Mirom Šatanom – povedali sme si, že kašleme na to, lebo aj tak to nikam nevedie. Sám som vyhodnotil, že ak chcem úspešne viesť hokejovú akadémiu, nemôžem čúrať proti vetru.
Nezanevreli ste na seniorský hokej?
Mal som už nejakú ponuku, ale mám na starosti mladých chlapcov v akadémii a keby som od nej dal ruky preč, celé by to tu padlo. Netvrdím, že som nenahraditeľný, ale pochybujem, že by do tohto projektu niekto investoval toľko energie ako ja.
Máte dlhodobé plány?
V akadémii by som chcel ľadovú plochu. Na Slovensku sa však ťažko plánuje, môžete len dúfať, že to vyjde. Nechcem si robiť ilúzie, lebo v minulosti už boli veci, ktoré padli.
Hrávate ešte hokej?
Nie. Síce ma chalani pred časom volali, ale nemám kedy. Ak aj mám voľnú chvíľu, radšej idem niekam s dcérkou, alebo do prírody na poľovačku. Hokeju som však vďačný za veľa – dal mi možnosť užiť si život mnohými jednoduchými spôsobmi. Nepotrebujem ferrari, stačí mi dobrá udica, alebo chvíľka v posede v lese. Tam sa cítim najlepšie.